Prinášame vám slovenskú premiéru príbehu človeka s mottom Think different – Mysli inak!
O preklad z angličtiny sa postarala jazyková škola EMPIRE.
Skutoční rodičia? Len genetický materiál
„Vedomie, že som adoptovaný, mi mohlo dodať pocit väčšej nezávislosti, ale nikdy som sa necítil opustený. Vždy som sám seba vnímal ako výnimočného. Moji rodičia ma viedli k tomu, aby som sa cítil výnimočný.“ Neskôr sa vedel naježiť vždy, keď sa niekto o Paulovi a Clare Jobsovcoch vyjadril ako o jeho „adoptívnych“ rodičoch, alebo keď naznačil, že nie sú jeho „skutočnými“ rodičmi. „Boli mojimi rodičmi na 1000 percent,“ povedal. Na druhej strane, keď hovoril o svojich biologických rodičoch, bol strohý: „Oni len poskytli genetický materiál. A nie je to kruté, jednoducho to tak je. Boli len bankou na genetický materiál, nič viac.“
Pocit, že môžete čokoľvek
Mnoho večerov trávil v garáži Larryho Langa, inžiniera, ktorý žil na jeho ulici. Lang mu nakoniec dal ten uhlíkový mikrofón, ktorý ho tak fascinoval a ktorý ho priviedol k súpravám Heathkits, čo boli súpravy na vlastnoručné vyrábanie amatérskych rádií a ostatných elektronických hračiek, ktoré boli vtedy veľmi obľúbené. „Súpravy Heathkit boli dodávané so všetkými doskami a dielmi s farebným označením, avšak manuál vysvetľoval aj to, ako veci fungujú,“ spomína si Jobs. „Vďaka tomu ste si uvedomovali, že by ste mohli postaviť a pochopiť čokoľvek. Keď ste zmontovali niekoľko rádií, pozreli ste sa v katalógu na televízor a povedali ste si – ,hej, to by som tiež dokázal‘, aj keď to nebola pravda. Bol som veľmi šťastný, lebo ako dieťa ma môj otec a súpravy Heathkit presvedčili, že by som mohol postaviť čokoľvek.“
Prvé hulenie? V pätnástich
V to isté leto medzi druhým a tretím ročníkom na Homestead začal Jobs fajčiť marihuanu. „To leto som sa prvýkrát zhulil. Mal som pätnásť a trávu som potom začal fajčiť pravidelne.“ Raz jeho otec našiel nejaké drogy vo Fiate svojho syna. „Čo to je?“ opýtal sa. Jobs pokojne odpovedal, „To je marihuana.“ Bol to jeden z tých pár momentov v jeho živote, keď sa postavil hnevu svojho otca. „To bola jediná skutočná hádka, do ktorej som sa so svojím otcom pustil,“ povedal. Jeho otec sa však opäť podvolil jeho vôli. „Chcel, aby som mu sľúbil, že už nikdy nebudem fajčiť trávu, ale ja som odmietol.“ V skutočnosti i jeho otec vo svojom seniorskom veku občas zablúdil k LSD a hašišu, ako aj k skúmaniu halucinogénnych účinkov spánkovej deprivácie. „Začínal som trochu viac huliť. Občas sme si dali aj trip, zvyčajne niekde na poli alebo v aute.“
Steve a Wozniak. Niečo ako Hewlett s Packardom
Po dokončení Fernandez povedal Wozniakovi, že na Homestead High je niekto, s kým by sa mal stretnúť. „Volá sa Steve. Aj on si rád robí žartíky a tiež rád stavia elektroniku, tak ako aj ty.“ Bolo to možno najdôležitejšie stretnutie v garáži v Silicon Valley od čias, keď sa Hewlett pred tridsiatimi dvoma rokmi dal dokopy s Packardom. „Steve a ja sme len tak sedeli na chodníku pred Billovým domom. Len sme si rozprávali príbehy – väčšinou o našich žartíkoch, ktoré sme urobili, a tiež o elektronike, ktorú sme zostavili. Zvyčajne bolo pre mňa veľmi ťažké ľuďom vysvetliť, na akých návrhoch pracujem, ale Steve to hneď pochopil. Páčil sa mi. Bol taký kosť a koža, a plný energie.“ Jobs bol takisto ohromený. „Woz bol prvý človek, ktorého som stretol, čo vedel o elektronike viac ako ja,“ povedal raz Jobs nafukujúc svoje vlastné znalosti. „Páčil sa mi od samého začiatku.“
Návrat strateného syna. S holou hlavou
Počas siedmich mesiacov v Indii písal rodičom len sporadicky. Poštu si vyberal v kancelárii American Express v Naí Dillí, keď prechádzal okolo, a preto boli trochu prekvapení, keď im zavolal z letiska v Oaklande a žiadal ich, aby ho prišli vyzdvihnúť. Okamžite vyrazili z Los Altos. „Hlavu som mal oholenú, na sebe som mal indický bavlnený háv a moja koža bola od slnka tmavá, čokoládovo hnedočervená,“ spomína si. „Tak som tam sedel a moji rodičia okolo mňa prešli niekoľkokrát, a nakoniec ku mne pristúpila moja mama a povedala ‚Steve?‘ a ja som povedal ‚Ahoj!‘“
Ako Jobs prvýkrát okradol kamaráta
Jedného dňa koncom leta v roku 1975 sa Nolan Bushnell, ktorý odmietal prijať všeobecné presvedčenie, že konzolovým hrám je koniec, rozhodol vyvinúť Pong pre jedného hráča. Namiesto hrania s protihráčom by hráč loptu odpálil do steny, z ktorej by vypadla tehla vždy, keď by ju trafil. Bushnell mu povedal, že by tiež dostal bonus za každý ušetrený čip, ak by ich bolo menej ako päťdesiat. Bushnell vedel, že Jobs nebol skvelý inžinier, ale správne predpokladal, že si najme Wozniaka, ktorý sa okolo neho stále motal. „Pozeral som sa na to ako na balíček dva v jednom,“ spomína si Bushnell. „Woz bol lepší inžinier.“
Wozniak bol nadšený, keď ho Jobs požiadal, aby mu pomohol, a navrhol rozdelenie odmeny. „To bola najúžasnejšia ponuka v mojom živote, navrhnúť hru, ktorú by ľudia aj používali,“ spomína si. Jobs povedal, že sa to musí urobiť do štyroch dní a s najmenším možným počtom čipov. Wozniak potom zistil (keď mu ukázali príbeh v knihe o histórii Atari nazvanej Zap), že Jobs dostal aj bonus, a s tým sa nerozdelil. „Myslím si, že Steve tie peniaze potreboval a skrátka mi nepovedal pravdu,“ povedal Wozniak neskôr.
Zarábanie sa začalo pri prvom písmenku
Po niekoľkých mesiacoch bol pripravený ho vyskúšať. „Stlačil som niekoľko kláves na klávesnici a bol som šokovaný! Písmená sa zobrazili na obrazovke.“ Bola práve nedeľa, 29. júna 1975. Bol to rozhodujúci okamih pre osobný počítač. Wozniak neskôr povedal: „Prvýkrát v dejinách sa stalo, že niekto stlačil písmeno na klávesnici, a to sa zobrazilo na obrazovke jeho vlastného počítača.“
Jobs bol ohromený. Zasypal Wozniaka otázkami: Dal by sa ten počítač raz zapojiť do siete? Bolo by možné pridať disk? Tiež začal Wozovi pomáhať pri získavaní komponentov. Obzvlášť dôležité boli DRAM čipy. Jobsovi sa po pár telefonátoch podarilo niekoľko zadarmo vymámiť od Intelu. „Steve je skrátka taký,“ povedal Wozniak. „Myslím tým, že vedel, ako hovoriť s predajcami. Ja by som to nikdy nedokázal. Som príliš plachý.“
Názov Apple? Kvôli diéte
Keď sa už rozhodli začať podnikať, potrebovali názov. Nakoniec Jobs navrhol Apple Computer. „Vtedy som držal jednu zo svojich frutariánskych diét,“ vysvetľoval. „Práve som sa vrátil z jablkovej farmy. Bolo to vtipné, bystré a nešiel z toho strach. Slovo ,apple‘ zjemnilo termín ,computer‘.“ Okrem toho nás to v telefónnom zozname posunulo pred Atari.“ Wozniakovi povedal, že ak im do ďalšieho dňa nenapadne lepší názov, nechajú si názov Apple. A tak sa aj stalo.
Ako Jobs pochopil, čo je biznis
Markkula sa pre Jobsa stal otcovskou postavou. Tak ako Jobsov adoptívny otec, aj on bol zhovievavý voči Jobsovej pevnej vôli, a tak ako jeho biologický otec, aj on ho nakoniec opustil. Markkula spísal svoje princípy na jednu stranu papiera a nazval ich Marketingová filozofia firmy Apple. Tá zdôrazňovala tri body. Prvým bola empatia, dôverné naladenie sa na pocity zákazníka: „My naozaj budeme rozumieť ich potrebám lepšie ako akákoľvek iná firma.“ Druhým bolo zamerať sa: „Aby sme veci, ktoré sa rozhodneme urobiť, urobili dobre, musíme eliminovať všetky nedôležité možnosti.“ Tretím a rovnako dôležitým princípom s ťažkopádnym názvom bolo prisúdiť. Tento princíp zdôrazňoval, že ľudia si vytvárajú názor na firmu alebo výrobok na základe signálov, ktoré vysiela. „Ľudia POSUDZUJÚ knihu podľa jej obalu,“ napísal. „Môžeme mať najlepší produkt, najvyššiu kvalitu, najúčinnejší softvér atď. Ak ich predstavíme ledabolo, ľudia ich tak budú vnímať; ak ich však predstavíme tvorivo a profesionálne, prisúdime im požadované kvality.“
Celý zvyšok svojej kariéry Jobs rozumel potrebám a túžbam zákazníkov lepšie ako akýkoľvek iný biznismen. Zameriaval sa na pár hlavných produktov a dal si záležať, niekedy až fanaticky, na marketingu a imidži, a dokonca aj na detailoch balenia. „Keď si otvoríte škatuľu od iPhonu alebo iPadu, chceme, aby táto príjemná skúsenosť predurčila to, ako budete produkt vnímať,“ povedal. „To ma naučil Mike.“
Despota, ktorý nemá rád sprchu
Apple sa stal skutočnou firmou s tuctom zamestnancov, úverovým limitom a každodennými tlakmi od zákazníkov aj dodávateľov. Jobs nezvládal svoje rastúce zodpovednosti s eleganciou. Podľa Markkulu „bol čoraz viac despotický a ostrý v kriticizme. Zvykol ľuďom hovoriť: ‚Tento dizajn vyzerá ako hovno.‘“
Takisto tu bol problém s jeho hygienou. Napriek všetkým dôkazom bol stále presvedčený, že jeho vegánske diéty znamenali, že nemusí používať dezodorant alebo sa pravidelne sprchovať. „Museli sme ho doslova vytlačiť z dverí a povedať mu, aby sa osprchoval,“ povedal Markkula. „Na poradách sme sa museli pozerať na jeho špinavé nohy.“ Občas, keď chcel zmierniť napätie, si namočil nohy v toalete. Jeho kolegov však tieto jeho praktiky až tak neupokojovali.
Peniaze? No a čo...
Tridsať rokov po tom, ako Apple uviedol svoje akcie na burze, Jobs rozjímal o tom, aké to bolo dostať sa zrazu k peniazom: „Nikdy som si kvôli peniazom nerobil ťažkú hlavu. Vyrastal som v strednej vrstve, takže som si nikdy nemyslel, že by som mohol hladovať. A v Atari som sa naučil, že môžem byť dobrým inžinierom. Preto som vždy vedel, že sa pretlčiem. Dobrovoľne chudobný som bol na škole a v Indii a aj keď som pracoval, žil som pomerne jednoduchým spôsobom. Takže som prešiel od pomernej chudoby, čo bolo úžasné, lebo som si nemusel robiť starosti kvôli peniazom, k neuveriteľnému bohatstvu, keď som sa takisto nemusel strachovať kvôli peniazom.“ Najväčší osobný dar dal svojim rodičom, Paulovi a Clare Jobsovcom, ktorým dal akcie v približnej hodnote 750 000 USD. Časť z nich predali, aby vyplatili hypotéku na svoj dom v Los Altos, a ich syn sa potom zastavil na malej oslave. „To bolo prvýkrát v ich živote, keď nemali hypotéku,“ spomínal si Jobs. „Na oslave mali pár svojich priateľov a bolo to naozaj milé.“ Napriek tomu však nezvažovali kúpu krajšieho domu.
„Koľkokrát ste mali LSD?“
Jobs mal náborový proces pevne pod kontrolou. Cieľom bolo získať ľudí, ktorí boli kreatívni, hriešne bystrí a mierne rebelantskí. Softvérový tím nútil uchádzačov hrať hru Defender, čo bola Smithova obľúbená videohra. Jobs im kládol svoje neobvyklé otázky, aby videl, ako uchádzač dokáže premýšľať v neočakávaných situáciách. Jobs sa s uchádzačom začal nemilosrdne zahrávať. „Koľko ste mali rokov, keď ste stratili panictvo?“ opýtal sa. Uchádzač sa tváril zmätene. „Ako prosím?“ „Ste panic?“ opýtal sa Jobs. Uchádzač tam len nervózne sedel, a tak Jobs zmenil tému. „Koľkokrát ste mali LSD?“ Hertzfeld si spomína: „Ten úbohý chlapík začal chytať rôzne odtiene červenej, a tak som sa pokúsil zmeniť tému a položil priamu technickú otázku.“ Ale keď ten uchádzač brblal svoju odpoveď, Jobs ho prerušil. „Bla, bla, bla, bla,“ povedal privádzajúc Smitha a Hertzfelda do šialenstva. „Asi nie som ten pravý,“ povedal ten úbožiak, keď sa postavil na odchod.
Apple generation
Potom sa vybrali do reštaurácie Four Seasons. Táto reštaurácia bola trblietavým rajom elegancie a moci. Kým Jobs jedol špeciálne vegánske jedlo, Sculley opisoval marketingové úspechy spoločnosti Pepsi. Kampaň Pepsi Generation, vravel, nepredávala produkt, ale životný štýl a optimistické vyhliadky. „Myslím si, že Apple má šancu vytvoriť Apple generation.“ Jobs nadšene súhlasil. Naopak, kampaň Pepsi Challenge sa sústredila na produkt a kombinovala reklamu, udalosti a vzťahy s verejnosťou, aby rozvírila prach. Jobs poznamenal, že schopnosť zmeniť uvedenie nového produktu na moment celonárodného vzrušenia bolo to, čo on a Regis McKenna chceli urobiť v Apple.
Jobs? Podľa Gatesa nerozumel technológiám
Ich rozdielnosti v osobnosti a charaktere ich priviedli na opačné strany toho, z čoho sa stal fundamentálny rozpor v digitálnom veku. Jobs bol perfekcionista, ktorý túžil po kontrole a riadil sa nekompromisným temperamentom umelca. On a Apple sa stali príkladmi digitálnej stratégie, ktorá hardvér, softvér a obsah spájala do jednoliateho obalu. Gates bol bystrý, vypočítavý a pragmatický analytik obchodu a technológie. Bol otvorený myšlienke predaja licencií na operačný systém a softvér Microsoftu rôznym výrobcom.
Po tridsiatich rokoch si Gates vybudoval zdráhavý rešpekt voči Jobsovi. „On toho naozaj nikdy nevedel veľa o technológii, ale mal úžasný inštinkt pre to, čo fungovalo,“ povedal. Jobs však Gatesovi rešpekt nikdy neopätoval tým, že by ocenil jeho skutočné silné stránky. „Bill je v podstate bez predstavivosti a nikdy nič nevynašiel. Preto si myslím, že sa cíti lepšie vo filantropii ako v technológii,“ povedal Jobs nespravodlivo. „On len skrátka bezostyšne vykrádal nápady ostatných ľudí.“
Vyhodený z vlastnej firmy
Sculley zrušil svoju cestu a rozhodol sa Jobsa v piatok ráno konfrontovať na stretnutí riadiacich pracovníkov. „Dostalo sa mi do uší, že by si ma chcel vyhodiť z firmy,“ povedal pozerajúc sa Jobsovi priamo do očí. „Chcel by som sa ťa opýtať, či je to pravda.“ Jobs to neočakával. Nikdy sa však nehanbil vychutnať si surovú úprimnosť. Oči sa mu zúžili a zadíval sa na Sculleyho svojím upreným pohľadom. „Myslím si, že si pre Apple zlý a myslím si, že nie si tou správnou osobou, ktorá by mala túto firmu viesť,“ odpovedal chladne a pomaly. „Naozaj by si mal z tejto firmy odísť. Nevieš, ako podnikať a ani si to nikdy nevedel.“ Obvinil Sculleyho z toho, že nerozumie procesu vývoja produktu a potom egocentricky dodal: „Chcel som ťa tu, aby si mi pomohol rásť, a ty si mi bol pri tom nanič.“ ...Odišiel späť do svojej kancelárie, zhromaždil okolo seba svojich dlhodobo lojálnych pracovníkov v tíme Macintosh a začal plakať. Budem musieť odísť z Applu, povedal.
Disney? Hovno, Pixar je číslo jeden
Jobs si dal záležať na tom, aby Disney uviedol len ako distribútora filmu od Pixar. „Stále hovoril: ‚V Pixare sme my to pravé a vy z Disney ste hovno,‘“ spomína si Michael Eisner. „Ale boli sme to my, vďaka komu film Toy Story fungoval. My sme pomáhali ten film tvarovať a my sme dali dokopy všetky naše divízie, od našich ľudí zo spotrebiteľského marketingu až po Disney Channel, aby sme z neho urobili hit.“ Jobs dospel k záveru, že základnú otázku o tom, koho ten film bol, bude potrebné vyriešiť radšej zmluvne ako vojnou slov. „Po úspechu filmu Toy Story,“ povedal, „som si uvedomil, že potrebujeme s Disney uzatvoriť novú dohodu, ak sme vôbec niekedy chceli postaviť štúdio, a nebyť len najatým dodávateľom bez autorských práv.“ Jobs bol počas svojej kariéry známy vďaka vytváraniu úžasných produktov. Ale rovnako významná bola jeho schopnosť vytvoriť úžasné spoločnosti s hodnotnými obchodnými značkami. A on vytvoril dve z najlepších vo svojej dobe: Apple a Pixar.
Apple na kolenách
Jobs bol zdesený a začal sa hnevať na Sculleyho a opovrhovať ním, keď pod jeho vedením firma začiatkom 90. rokov 20. storočia nepretržite prichádzala o trhový podiel. „Sculley zničil Apple tým, že do firmy priviedol skazených ľudí a skazené hodnoty,“ lamentoval Jobs neskôr. „Starali sa len o zarábanie prachov, hlavne pre seba a tiež pre Apple, radšej ako o vytváranie úžasných produktov.“ Cítil, že Sculleyho honba za ziskom bola na úkor získavania podielu na trhu. „Macintosh prehrával proti Microsoftu, lebo Sculley chcel radšej vyžmýkať celý zisk, ktorý mohol dostať, ako by pracoval na zdokonalení produktu a zabezpečení jeho dostupnosti. V dôsledku toho zisky nakoniec zmizli.
Boh nám dal prsty, načo perá
Jobs nechodil do kancelárie Apple pravidelne, ale často telefonoval s Ameliom. Keď pre Tevaniana, Rubinsteina a ostatných, ktorým veril, zaistil vedúce pozície, obrátil svoju pozornosť na rozšírenie radu produktov. Jednou z jeho nenávidených vecičiek bol Newton, osobný digitálny asistent do ruky, ktorý sa pýšil schopnosťou rozoznania rukopisu. Nebol až taký hrozný, akým ho robili vtipy a komiks Doonesbury, ale Jobs ho nenávidel. Opovrhoval myšlienkou používať dotykové pero na písanie na obrazovku. „Boh nám dal desať pier,“ zvykol hovorievať mávajúc svojimi prstami. „Už nevymýšľajme ďalšie.“
Bill Gates má slabosť pre Apple
Zavolal som Billovi a povedal: „Vezmeme tú vec z inej strany.“ Bill mal vždy slabosť pre Apple. Dostali sme ho do biznisu s aplikačným softvérom. Prvé aplikácie Microsoftu boli Excel a Word pre Mac. Tak som mu zavolal a povedal, „Potrebujem pomoc.“ Microsoft šliapal po patentoch Apple. Povedal som: „Keď sa budeme aj naďalej súdiť, o pár rokov by sme mohli vyhrať miliardový patentový spor. Ty to vieš a ja to viem. Ale Apple tak dlho neprežije, ak budeme vo vojne. To viem. Tak skúsme prísť na to, ako to vyriešiť hneď teraz. Všetko, čo potrebujem, je záväzok, že Microsoft bude aj naďalej vyvíjať pre Mac a že Microsoft investuje do Applu, aby mal aj on záujem na našom úspechu.“ Keď som mu opísal, čo Jobs povedal, Gates priznal, že to vystihovalo situáciu. „Mali sme skupinu ľudí, ktorí radi pracovali na veciach pre Mac a my sme mali radi Mac,“ spomína Gates. Rokoval s Ameliom šesť mesiacov a návrhy boli čoraz dlhšie a čoraz komplikovanejšie. „Tak do toho vstúpil Steve a povedal: ,Hej, táto dohoda je príliš komplikovaná. To, čo chcem, je jednoduchá dohoda. Chcem ten záväzok a chcem tú investíciu.‘ A tak sme to dali dohromady len za štyri týždne.“
Zrod legendy zvanej iMac
Do ďalšej ukážky som doladil model. Tentoraz Jobs so svojím binárnym videním sveta básnil, že ho miluje. Zobral si prototyp, začal ho nosiť po firme a tajne ho ukazoval svojim verným a členom rady. V reklamách Apple oslavoval úspechy schopnosti myslieť inak, avšak až doteraz sa nenavrhlo nič, čo by sa nejako zásadne odlišovalo od existujúcich počítačov. Konečne mal Jobs niečo nové. Bol to iMac.
Digitálny životný štýl. V bielom
A práve v tej chvíli Jobs spustil novú, grandióznu stratégiu, ktorá by premenila Apple, a s ním aj celý priemysel s technológiami. Namiesto toho, aby bol osobný počítač postrannou vecou, mal sa stať „digitálnym centrom“, ktorý mal koordinovať rôzne zariadenia, od hudobných prehrávačov po videorekordéry a fotoaparáty. Pripojili a zosynchronizovali by ste všetky tieto zariadenia so svojím počítačom a ten by manažoval vašu hudbu, obrázky, video, text a všetky aspekty toho, čo Jobs nazýval „digitálnym životným štýlom“. Apple už nemal byť len počítačovou firmou, v skutočnosti malo to slovo z jeho názvu vypadnúť. Avšak Macintosh sa mal oživiť tým, že sa mal stať centrom pre úžasný rad nových zariadení vrátane iPodu, iPhonu a iPadu.
Tisíce piesní vo vačku... alebo vznik iPodu
Jobs mal zvláštnu vášeň pre ten projekt, pretože miloval hudbu. Hudobné prehrávače, ktoré už na trhu boli, „skutočne smrdeli“, povedal svojim kolegom. Jobs začal tlačiť na prenosný hudobný prehrávač na jeseň roku 2000, ale Rubinstein odpovedal, že ešte nie sú k dispozícii potrebné komponenty. Požiadal Jobsa, aby počkal. Po niekoľkých mesiacoch Rubinstein dokázal získať vhodnú malú LCD obrazovku a nabíjateľnú lítiovo-polymérovú batériu. Väčšou výzvou bolo nájsť diskovú mechaniku, ktorá by bola dosť malá a mala by dostatočnú pamäť, ktorá by zo zariadenia urobila skvelý hudobný prehrávač. A potom, vo februári 2011, odišiel na jednu zo svojich pravidelných ciest do Japonska, aby navštívil dodávateľov Applu.
Na konci rutinného stretnutia s Toshibou inžinieri spomenuli nový produkt, ktorý mali v labáku a ktorý mal byť hotový do júna toho istého roku. Išlo o maličký, 1,8-palcový disk (vo veľkosti strieborného dolára) s kapacitou päť gigabytov (okolo tisícky piesní) a oni si neboli istí, čo s tým. Keď ho inžinieri Toshiby ukázali Rubinsteinovi, on okamžite vedel, na čo by sa dal použiť. Tisíc piesní vo vrecku! Perfektné. Zachoval však kamennú tvár. Aj Jobs bol v Japonsku, aby predniesol svoju kľúčovú reč na konferencii Macworld v Tokiu. V tú noc sa stretli v hoteli Okura, kde bol Jobs ubytovaný. „Už viem, ako to urobíme,“ povedal mu Rubinstein. „Všetko, čo potrebujem, je šek na 10 miliónov dolárov.“ Jobs ho okamžite podpísal. A tak Rubinstein začal vyjednávať s Toshibou, aby získal exkluzívne práva na každý jeden disk, ktorý vyrobia, a začal sa obzerať po niekom, kto by mohol viesť tím vývojárov. Vznikal prvý iPod.
Čistá biela, od káblov po slúchadná
Tá biela nemala byť len bielou, mala to byť čistá biela. „Nielen samotné zariadenie, ale aj slúchadlá a káble, a dokonca aj nabíjačka,“ spomína si. „Čistá biela.“ Ostatní stále argumentovali, že slúchadlá by, samozrejme, mali byť čierne, tak ako všetky slúchadlá. „Ale Steve to pochopil okamžite a stavil na bielu,“ povedal Ive. „Mala v tom byť čistota.“ Vlnitý tok bielych káblov k slúchadlám pomohol urobiť z iPodu ikonu.
Rakovina
Ako prvému zavolal Larrymu Brilliantovi, ktorého prvýkrát stretol v ašrame v Indii. „Ešte veríš v Boha?“ opýtal sa ho Jobs. Briliant odpovedal, že áno a prediskutovali rozmanitosť ciest k Bohu, o ktorej učil hinduistický guru Neem Karoli Baba. Potom sa Brilliant Jobsa opýtal, čo sa deje. „Mám rakovinu,“ odpovedal Jobs.
iPod musí telefonovať
Do roku 2005 predaj iPodu prudko stúpol. V tom roku sa predalo neuveriteľných dvadsať miliónov, čo bolo štyrikrát viac ako v predchádzajúcom roku. Tento produkt sa stával čoraz dôležitejším pre celkový hospodársky výsledok firmy. Tvoril 45 percent výnosu toho roku a tiež naleštil imidž firmy tak, že rozprúdil predaj Macov.
Práve preto si Jobs robil starosti. „Stále bol posadnutý tým, čo by nás mohlo poraziť,“ spomína si člen rady Art Levinson. Prišiel k tomuto záveru: „Zariadenie, ktoré nás môže obrať o zisky, je mobilný telefón.“ Ako vysvetlil rade, trh s digitálnymi fotoaparátmi decimovali telefóny so zabudovanými fotoaparátmi. To isté by sa mohlo stať aj iPodu, ak by výrobcovia telefónov do nich začali zabudovávať hudobné prehrávače. „Každý má telefón, a preto by sa iPod mohol stať nadbytočným.“
Jobs zúril. „Som chorý z rokovania s týmito stupídnymi firmami ako Motorola,“ povedal Tonymu Fadellovi a ostatným na jednej z hodnotiacich porád o iPode. „Tak si to urobme sami.“ Poznamenal čosi divné o mobilných telefónoch na trhu: Nestoja za nič, presne ako kedysi prenosné hudobné prehrávače. „Vysedávali sme okolo a hovorili o tom, ako sme nenávideli svoje telefóny,“ spomína si. „Boli príliš komplikované. Mali prvky, ktorým nikto nerozumel, vrátane telefónneho zoznamu. Boli skrátka skostnatené.“ George Riley, externý právnik firmy Apple, si pamätá, ako sedel na rokovaniach preberajúcich právne otázky. Jobs sa začal nudiť, zobral Rileyho mobilný telefón a začal poukazovať na to, aký je „blbý“. A tak sa Jobs a jeho tím začali vyžívať v myšlienke navrhnutia telefónu, ktorý by chceli používať. „Toto je najlepší stimul, aký existuje,“ povedal neskôr Jobs. Ďalším stimulom bol potenciálny trh. V roku 2005 sa predalo viac ako 825 miliónov mobilných telefónov, a to každému od školákov až po babičky. Cítil dobrý biznis.
Otcom iPhone je iPad
Ich prapôvodný prístup spočíval v úprave iPodu. Skúsili použiť kruhový ovládač na pohyb po možnostiach telefónu a zadanie čísel, avšak bez klávesnice. Nebolo to však prirodzené. „Pri používaní kruhového ovládača sme mali množstvo problémov, hlavne, keď sme ním chceli vytočiť číslo,“ spomína si Fadell. „Bolo to ťažkopádne.“ Bolo to fajn pri rolovaní telefónneho zoznamu, ale strašné, ak ste chceli čokoľvek napísať. Tím sa snažil presvedčiť sám seba, že používatelia budú telefonovať najmä ľuďom, ktorých už majú vo svojich zoznamoch. Ale vedeli, že to v skutočnosti nebude fungovať. V tom čase sa v Appli pracovalo ešte na druhom projekte: tajnej snahe vybudovať tablet. V roku 2005 sa tieto príbehy prepojili a nápady na tablet sa použili pri plánovaní telefónu. Inými slovami, na začiatku bol iPad, a ten pomáhal tvarovať a dal zrod iPhonu.
Ja chcem zmeniť svet, nie Microsoft
Gates bol naštvaný, že ten chlapík stále prezrádzal informácie o tablete, ktorý vyvinul pre Microsoft. „Je naším zamestnancom a prezrádza naše duševné vlastníctvo,“ povedal Gates. Aj Jobs bol naštvaný a skončilo sa to práve tým, čoho sa Gates obával. Ako si Jobs spomínal: Tento chlapík ma otravoval tým, ako Microsoft úplne zmení svet so svojím softvérom na tablet a úplne vyradí všetky notebooky, a že Apple by si mal kúpiť licenciu na jeho softvér. Ale celé to zariadenie urobil zle. Malo dotykové pero. „Keď raz musíte mať dotykové pero, ste mŕtvi. Na tej večeri to bolo možno desiatykrát, čo mi o tom rozprával, a mne už z toho bolo tak zle, že keď som prišiel domov, tak som si povedal: ,Kašlať na to, my mu ukážeme skutočný tablet.‘“ Na druhý deň Jobs šiel do kancelárie, zvolal svoj tím a povedal: „Chcem urobiť tablet a nesmie mať klávesnicu ani dotykové pero.“ Používatelia budú môcť písať dotýkaním sa obrazovky svojimi prstami. To znamenalo, že obrazovka musela mať prvok, ktorý sa neskôr stal známy ako multidotykový, teda schopnosť spracovať viacero vstupov naraz. „Takže chlapci, mohli by ste pre mňa vymyslieť mutlidotykový displej?“ opýtal sa. Trvalo im to približne šesť mesiacov, ale prišli s hrubým, ale realizovateľným prototypom.
Prvý iPhone bol škaredý
Jedno pondelkové ráno šiel Jobs pozrieť Iva. „Minulú noc som nemohol spať,“ povedal, „lebo som si uvedomil, že sa mi jednoducho nepáči.“ Bol to najdôležitejší produkt, ktorý urobil od prvého Macintosha, a skrátka nevyzeral správne. Ive si s desom okamžite uvedomil, že Jobs mal pravdu. „Pamätám si, že som sa cítil absolútne trápne, že musel urobiť tú poznámku.“ Problém bol, že celý iPhone mal byť o displeji, ale v ich aktuálnom dizajne kryt súperil s displejom namiesto toho, aby mu šiel z cesty. Celé zariadenie vyzeralo príliš maskulínne, ako úloha, efektívne. „Chlapci, počas posledných deviatich mesiacov ste si šli nohy polámať, aby ste dokončili ten návrh, ale musíme ho zmeniť,“ povedal Jobs Iveho tímu. „Všetci budeme musieť pracovať po nociach a víkendoch a ak chcete, môžeme rozdať pár zbraní, aby ste nás teraz mohli postrieľať.“ Namiesto cúvnutia tím súhlasil. „Bol to jeden z mojich najúžasnejších momentov v Appli,“ spomína si Jobs.
Tenké je nádherné
Pre Jobsa tenší bol vždy lepší. „Vždy veril, že tenké je nádherné,“ povedal Tim Cook. „Vidno to na všetkých jeho prácach. Máme najtenší notebook, najtenší smartphone a aj iPad sme urobili tenký a potom ešte tenší.“
Prvý veľký boj s rakovinou
Transplantácia bola úspešná, ale nie upokojujúca. Keď mu lekári vybrali pečeň, našli škvrny na pobrušnici, tenkej membráne, ktorá obklopuje vnútorné orgány. Okrem toho bola celá pečeň napadnutá tumormi, čo znamenalo, že rakovina s najväčšou pravdepodobnosťou metastázovala aj inam. O pár dní neskôr potrebovali urobiť ďalšiu procedúru. Vtedy takmer zomrel. „Bola tam Laurene a zavolali aj moje deti, lebo si mysleli, že rána sa už nedožijem. Reed si prezeral vysoké školy s Laureniným bratom. Poslali poňho súkromné lietadlo, ktoré ho vyzdvihlo pri Dartmouthe, a povedali im, čo sa dialo. Lietadlo vyzdvihlo aj dievčatá. Mysleli si, že to možno bude posledná možnosť vidieť ma pri vedomí. Ale ja som to dokázal.“
Off
Jedno slnečné poobedie, keď sa necítil dobre, si Jobs sadol do záhrady za svoj dom a rozjímal o smrti. Hovoril o svojich zážitkoch v Indii spred takmer štyroch dekád, svojom štúdiu budhizmu a svojich názoroch na reinkarnáciu a duchovnú transcendenciu. „V Boha verím tak päťdesiat na päťdesiat,“ povedal. „Väčšinu svojho života som cítil, že musí existovať viac ako len to, čo vidíme očami.“ Pripustil, že keď čelil smrti, tak trochu precenil šance z túžby uveriť v posmrtný život. „Páči sa mi myslieť si, že keď zomriete, niečo prežije,“ povedal. „Je zvláštne myslieť si, že zozbierate všetku tú skúsenosť, a možno aj trochu múdrosti, a to všetko skrátka zmizne. Preto naozaj chcem veriť, že niečo zostane, že možno vaše vedomie pretrvá.“ Na dlhú chvíľu sa odmlčal. „Ale na druhej strane, možno je to ako s tlačidlom on-off,“ povedal. „Klik! A ste preč.“ Potom sa zasa odmlčal a jemne sa usmial. „Možno práve preto som ich na zariadeniach Apple nerád videl.“