Predsedníctvo Slovenskej národnej rady po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti SR v júni 1992. Sprava: Oľga Keltošová, Ľudovít Černák, Milan Kňažko, Vladimír Mečiar, Roman Kováč, Július Tóth a Jozef Tuchyňa. Snímka: Ivan Dubovský
Pred dvadsiatimi rokmi boli hlavnými postavami delenia Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Práve títo dvaja politici rozhodli o tom, že sa naše dve krajiny rozídu. Pre nás však napísali svoje spomienky ľudia, ktorí boli v línii hneď za nimi. Alebo tí, ktorí stáli priamo proti nim. Prečítajte si názory ľudí, ktorí boli priamo pri tom.
Svojho Vlada som poznal. Radšej som sa brodil blatom
Plný sud osobnej horkosti som si musel dopiť do dna cez prázdniny 1998, paradoxne v posledných mesiacoch poslednej Mečiarovej vlády. V tom čase stále ešte stupňoval protičeské výpady a prichádzal s bizarnými obvineniami, aby legitimizoval rozdelenie Česko-Slovenska a svoju vládu.
Bol som vtedy predsedom Senátu a dovolenku sme so ženou trávili v Luhačoviciach. Urobili sme si odtiaľ výlet do Bielych Karpát. Nemali sme v úmysle prekročiť hranice. Preto sme pasy nechali v hoteli. Vyšli sme cez Vyškovec na kopec Machnáč s kruhovým rozhľadom cez Trenčín až k Veľkej Fatre. Auto nás čakalo inde, než kde sme z neho vystúpili, totiž úplne dole, na hlavnom cestnom ťahu na Slovensko za Starým Hrozenkovom, tesne pred prechodom štátnych hraníc. Až na vrchole Machnáča som zistil, že žltá značka, jediná schodná cesta dole, ide slovenským územím. Museli by sme teda zísť Slovenskom dole a potom sa po hlavnej ceste vrátiť k českej hranici, prejsť hraničnou kontrolou a až potom sa dostať k autu. Mobil, aby som auto privolal späť na Vyškovec, som so sebou nemal. Hranice si Slováci strážili ako oko v hlave, bol to čerstvý symbol ich samostatnosti.
Predstavoval som si, ako so ženou Drahomírou a so psom Radarom prichádzame po ceste k štátnej hranici zo slovenskej strany, kde sa ukáže, že pánko predseda Senátu, sa len tak špacíruje po slovenskom území a teraz sa chce bez pasu dostať domov. Jasný dôkaz českej arogancie, ba spupnosti. Robia si tí Česi z našich hraníc korzo – nakoniec, tak už to videl aj Gustáv Husák po auguste 1968.
Moja žena si bola istá, že som zbytočne úzkostlivý, ale ja som svojho Vlada dobre poznal. Nebolo to tak dávno, čo sa nechal počuť, že Pithartova vláda pripravovala na moravsko-slovenských hraniciach zriadenie koncentračných táborov, áno, koncentračných. Už neviem, ako sme tomu vtedy dokázali rozumieť: pre Slovákov, ktorí by utekali zo Slovenska? Pre Čechov, ktorí by chceli emigrovať na Mečiarovo Slovensko? Alebo snáď pre Rómov?
Nemohol som vylúčiť, že potenciálny Pithartov incident by si Mečiar nenechal ujsť a že by to poriadne rozmazal: takí sú oni, Česi.
Takže som na vrchole Machnáča žene autoritatívne oznámil, že budeme zostupovať nie po schodnej žltej značke smerom severovýchodným, ale rovno na sever, tak, aby sme sa pohybovali výlučne na českom území. Podľa pätníkov neviedla totiž žiadna cesta, hraničná čiara išla prudkým svahom bezohľadne dole. Bolo po daždi a my sme sa čím ďalej, tým častejšie šmýkali po blate a po mokrom lístí, zďaleka nie vždy po nohách. Za chvíľu sme boli obalení blatom od hlavy až k pätám. Žena mi nadávala, že som blázon, fanatik, úzkostlivo predpojatý. Neviem, možno, ja som však videl tie protičeské titulky v slovenských novinách: i druhý muž v českom štáte okázalo kašle na medzinárodné právo, pretože si myslí, že Česi ho na Slovensku dodržiavať nemusia...
Obalení blatom sme sa dokotúľali dole k ceste. Bola tam protipožiarna nádrž, takže sme sa ako-tak umyli od blata. Boli sme stále ešte špinaví, ale stále na území Českej republiky. Nikoho sme neponížili, len sami seba.
Myslím, že práve to bol ten posledný hlt z onoho suda horkosti, ktorý som musel vypiť. Ja, ktorý si rozdelenie štátu neželal, ja sa musím takto gúľať blatom, aby som dôsledky tohto rozdelenia dokázal pred inštitúciami Slovenskej republiky (pred posvätnosťou hraníc samostatného štátu) dostatočne rešpektovať, ctiť. Aby som si mohol vychutnať svoju prehru. Isteže, nielen svoju. V tej chvíli však len a len moju.
Za pravdu mi dali aj odporcovia
Rozdelenie Česko-slovenska a vznik samostatných štátov bol veľmi významný najmä pre Slovenskú republiku. Tí, čo sme uznávali právo slovenského národa na sebaurčenie, sme to považovali za celkom samozrejmé. Hoci sme súčasne väčšiu časť života strávili v období, keď nebolo veľmi príjemné hovoriť o samostatnosti Slovenska. V časoch, keď sa tomu hovorilo buržoázny nacionalizmus, za ktorý ľudí dokonca väznili. Pre niekoho môžu byť spomienky na delenie nepríjemné či pochybné, pre mňa sú milé. Pamätám si na obdobie, keď už bolo možné hovoriť o samostatnosti Slovenska, keď už bolo možné v politickej oblasti nastoľovať túto otázku, hoci nebolo jasné, ako sa s ňou vyrovnať. Rozhodujúci bol napokon fakt, že sa rozdelenie uskutočnilo bezbolestne, politickou cestou, bez zbytočných šarvátok, bez zbytočného traumatizovania spoločnosti. A čo je pre mňa asi najväčšou satisfakciou, že správnosť rozdelenia s odstupom rokov uznali aj vtedajší odporcovia. Či už z českej strany alebo napríklad politici z KDH, ktorí boli pôvodne proti. Niektorým trvalo dlhšie, kým pochopili, že nie je nič chybné na tom, keď sa časť Slovákov dožaduje práva mať vlastný štát. No teší ma, že nakoniec aj ľudia, s ktorými sme viedli hlboké diskusie, mi dnes hovoria áno, mali ste pravdu, bolo to spravodlivejšie ako cesta federácie.
Rozdelenie Česko-Slovenska, respektíve vznik samostatného Slovenska som neskôr vnímal aj z pozície hlavy štátu. Priznám sa, že mi ani vo sne nenapadlo, že budem zvolený na tento post. Dodnes je to pre mňa zvláštny pocit, ale naplno som prežíval radosť z vlastnej republiky. I keď vývoj šiel veľmi rýchlo dopredu a dostal som sa do situácie, keď som musel kriticky vystúpiť voči predsedovi vlády, ktorý bol nakoniec nútený odstúpiť zo svojej funkcie. Boli to nepríjemné chvíle nielen pre mňa, pretože nasledovala politická pomsta, ale aj pre Slovensko. Lebo sme boli mladým štátom a hneď sa objavili takéto vážne rozpory. Dodnes si kladiem otázku, či som musel vystúpiť tak otvorene. Uznávam, bolo možné aj mlčať. Ale nebolo by to spravodlivé voči občanom. Neskôr sa ukázalo, že kritizované javy boli škodlivé. Prebehla privatizácia, o ktorej sa hovorilo ako o lúpeži storočia. Tieto a iné veci som pranieroval hlavne z dôvodu, že to nebola politika, v rámci ktorej by si boli všetci rovní. Išlo mi o to, aby v novom štáte princíp demokracie jednoznačne dominoval nad všetkými ostatnými princípmi.
Mali sme vo vláde odvahu na radikálne riešenia
Vyrastal som v prostredí, ktoré bolo charakteristické silným slovenským povedomím, pracoval som dlhé roky v podniku, ktorý bol federálne riadený a v polovici osemdesiatych rokov som začal pracovať na projekte modernizácie žiarskej hlinikárne a toto bolo spojené s cestovaním do západnej Európy a najmä do Nórska. Nóri so Švédmi žili až do roku 1905 v jednom štáte a inteligentne sa rozišli. V čase, keď ja som navštevoval obe krajiny, už boli ich vzťahy usporiadané, priateľské a nadštandardné. Tieto tri momenty boli kľúčom k môjmu budúcemu pôsobeniu vo vláde. Bolo mi úplne jasné, že ak sa budeme do transatlantických ekonomických a obranných štruktúr integrovať ako jeden štát, Československo, už budeme veľmi ťažko presadzovať myšlienku väčšej autonómie Slovenska. Na druhej strane som videl, že ak proces zvyšovania slovenskej samostatnosti nebudú akceptovať svetové hospodárske a finačné trhy, nemáme šancu na dlhodobý úspech. A zároveň som cítil, že ak to dokázali Nóri, prečo by sme to neskúsili aj my?
Teraz po rokoch už môžem hodnotiť vtedajšie udalosti s nadhľadom, ale vo víre vtedajších udalostí bolo mnoho mojich krokov, rozhodnutí a riešení vedených na základe hľadania optimálneho riešenia vzniknutých situácií. Odmietal som silové riešenia, zvady a silné reči, bol som zástancom hľadania kompromisov, riešení prijateľných pre obe strany. Do vlády SR som nastúpil po voľbách v roku 1992, boli sme vláda, ktorú do funkcie menoval federálny prezident Václav Havel a ktorá od 1. 1. 1993 pôsobila ako slovenská vláda. Veľa sa o tom nehovorí, ale táto vláda mala odvahu pre radikálne riešenia hneď po svojom nástupe. Ja, napríklad, som bol poverený riadením troch rezortov (ministerstvo hospodárstva, ministerstvo priemyslu a ministerstvo obchodu a cestovného ruchu), prevzal som drevárenský priemysel z rezortu vodného a lesného hospodárstva a stavebný priemysel z rezortu stavebníctva. Po zmene kompetenčného zákona sa všetky tieto rezorty zlúčili do jedného rezortu hospodárstva (a len pre poriadok uvádzam, že od 1. 1. 1993 sme prevzali aj zahraničný obchod). Už tento krok zásadnej reformy ústredných orgánov štátnej správy vyžadoval odvahu celého tímu a bol akoby prípravou pre kroky, ktoré nasledovali po politickom rozhodnutí o rozdelení spoločného štátu.
Keď spomínam na to obdobie, je spojené so silnými a neopakovateľnými emotívnymi zážitkami (vyhlásenie zvrchovanosti, prijatie ústavy, rokovania o delení federálneho majetku, podpis dohody o Višegradskej štvorke v Krakove), ale aj nekonečnými rokovaniami, prebdenými nocami a neustálymi prepočtami, že z čoho zaplatíme zahraničné platby, keď už pôjdu priamo z nášho rozpočtu.
A nad tým všetkým dominovala snaha nespáliť mosty a dohodnúť s českými partnermi férové podmienky. Zároveň potreba veľa cestovať, vysvetľovať zahraničným partnerom naše kroky, aby ich pochopili a podporili nás pri hlasovaniach a procedúrach nástupníctva v medzinárodných organizáciách. Hoci to mnohokrát nebolo jednoduché, myslím, že sa nám to podarilo. Keby som sa znovu ocitol v rovnakej situácii, mal rovnaké informácie a skúsenosti, určite by som konal rovnako.
Rozdelením federácie stratili viac Česi
28. októbra 1991 priletel prezident Václav Havel zo Spojených štátov priamo do Bratislavy, aby tu bol privítaný ako hlava štátu. Malo to potvrdzovať zásadné postavenie Bratislavy a Slovenska v ČSFR. Už keď sme išli v kolóne z letiska na Bratislavský hrad, českí členovia Havlovho sprievodu s úžasom konštatovali, že v Bratislave nevisia takmer žiadne československé vlajky, hoci v ten deň bol štátny sviatok. Potom sme z Bratislavského hradu išli na námestie SNP, kde mala byť plánovaná manifestácia za jednotu Česko-Slovenska. Keď sme prichádzali k tribúne, bolo jasné, že na manifestácii je minimálne taký počet prívržencov samostatného Slovenska ako jednotného Česko-Slovenska. A keď sme vystúpili na tribúnu, prvé, čo začalo, bolo lietanie vajíčok. Len vďaka našim ochrankárom, ktorí ich chytali do rúk, sme zostali nezasiahnutí. Václav Havel v tejto atmosfére upustil od príhovoru a jediné, čo povedal, bolo: „Uctime si minútou ticha všetkých tých, ktorí sa v minulosti zaslúžili o Česko-Slovensko“. To bolo asi jeho posledné vystúpenie na slovenskej pôde.
Havel a väčšina Čechov nechceli rozdelenie Česko-Slovenska. Česko-Slovensko bol vo svete pojem. Prvá republika spolu s T. G. Masarykom vzbudzovali stále u západných veľmocí úctu. Ak si v ponovembrovej dobe Spojené štáty i západná Európa vybrali práve Česko-Slovensko ako vzorovú krajinu v procese transformácie, nebolo to len kvôli Václavovi Havlovi ako symbolu tohto času, ale bolo to v prvom rade ako prejav dôvery v – aj keď krátku – históriu tejto krajiny. Nakoniec, rozdelením Česko-Slovenska Česko stratilo viac ako Slovensko. Dominantnú rolu Česko-Slovenska v strednej Európe už Česko nedokázalo nahradiť.
Slováci si boli tiež vedomí roly Česko-Slovenska vo svete. A aj z nich, okrem politikov SNS, sa verejne za rozdelenie Česko-Slovenska nikto nevyjadroval. Videl som to na protagonistovi slovenskej hviezdičky na európskom nebi Jánovi Čarnogurskom a aj Vladimír Mečiar sa ešte na jeseň 1992 vyjadroval v tom zmysle, že keď bude treba, Čechov dotlačíme do federácie.
Rozdelením Česko-Slovenska Slováci získali na sebavedomí, zbavili sa svojej frustrácie a dnes vidia seba takých, akí sme. Starý kontinent však žiada od svojich národov a štátov viac. Žiada, aby boli kultúrnym, hospodárskym a politickým prínosom pre celú Európu. A toto zostane pre Slovensko už trvalá výzva a skúška.
Išiel by som do toho zápasu opäť. Do toho historického
V parlamentných voľbách 1992 som gestoroval volebný program HZDS. Tento program vymedzil 5 foriem budúceho usporiadania spoločného štátu ako zväzku vytvoreného z vôle suverénnych národných štátov. Zahŕňal aj formu konfederácie. Rozdelenie štátu sa v programe neuvádzalo, vylučovala sa však unitárna federácia. Volebný program ODS vzal za základ pokračovanie dovtedajšej unitárnej federácie.
Po júnových voľbách 1992 bolo zrejmé, že otázka formy spolunažívania sa stane kľúčovou. Vrátane témy rozdelenia. S týmto politickým mandátom HZDS odchádzal Vladimír Mečiar na júnové stretnutie s Václavom Klausom do Brna, po ňom sa delenie štátu stalo realitou. V júli 1992 v Bratislave som sa zúčastnil na rokovaní reprezentácie ODS a HZDS, ktorá vymedzila program federálnej vlády ako dočasnej, s mandátom do rozdelenia štátu. V tom období sme už mali obraz o základných proporciách v devízovej a zahraničnoobchodnej oblasti, mali sme predstavu, ako budú vyzerať nové slovenské bankovky, bežala príprava na vytvorenie vlastnej centrálnej banky, intenzívne sa pracovalo aj v ďalších oblastiach. Podstatnú úlohu v tomto procese na Slovensku zohrávala osobnosť Vladimíra Mečiara. V októbri a novembri 1992 prebehla séria medzivládnych rokovaní zameraných na prípravu príslušných dohôd o delení federácie. Mal som možnosť zúčastniť sa na všetkých stretnutiach. Na odbore hospodárskej politiky Úradu vlády SR, ktorý som vtedy riadil, sa v tom období vystriedalo množstvo zahraničných delegácií – Medzinárodný menový fond, Svetová banka, OECD, Európska únia, NATO a ďalšie. Kľúčovou témou bolo – ako chce Slovensko samostatne prežiť. Bolo to hektické obdobie. Riešili sme rovnicu s priveľkým počtom neznámych. Dnes by som do toho historického zápasu išiel opäť. Rozdelením federácie sa predišlo nekonečným nacionálnym rozporom a Slovensko dostalo správu vecí verejných do vlastných rúk.
Vieme gazdovať sami, nikto na nás nedopláca
Priznám sa, samostatný štát bol mojím dlhoročným snom, najmä od konferencie OBSE v Helsinkách v r. 1975. Zaslúžil sa o to Gustáv Husák so svojou češtinou. Vtedy som začínal s písaním poviedok, ktoré neskôr vyšli pod názvom Zemplínske nebo, a zrazu som si uvedomil menejcennosť slovenčiny, a teda aj Slovákov, ak náš „buržoázny nacionalista“ musí(?) v zahraničí používať češtinu. Už pred novembrom 1989 vo funkcii riaditeľa štátneho rozpočtu na ministerstve financií som si uvedomil, že ťaháme za kratší koniec a náš partner navyše začal s témou doplácania na Slovensko. Už v r. 1988 som predpovedal rozdelenie štátu, ak sa tento stav nezmení. A on sa nezmenil.
Po novembri českí novinári písali, ako „počas celého povojnového vývoja prúdia z českých krajín na Slovensko obrovské prostriedky, každú hodinu, dňom i nocou, prúdi z Čiech a Moravy na Slovensko temer milión korún, denne 20 miliónov, ročne najmenej 13 miliárd“ a že to však „brzy skončí“ a „pravděpodobně se ukáže, že si Slovensko žije nad poměry“. Písal sa rok 1990 a ja povzbudený vtedajším mojím šéfom Michalom Kováčom, budúcim prezidentom, pustil som sa do vysvetľovania a presvedčovania Slovákov, že „na to máme“. Žasnúc nad nemohúcnosťou vedenia SNR na čele s F. Mikloškom vymyslel som výzvu 61 krokov k slovenskej identite, pri ktorej mi pomáhal Jaroslav Chovanec a Milan Ferko. Neskôr Eduard Chmelár napísal, že „akokoľvek bizarne to znie... treba za otcov nezávislosti považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska.“
Bol som v tom až „po uši“. Boli to najkrajšie roky môjho života, keď som bol pri zakladaní NBS a keď som sa podpisoval na nové slovenské bankovky. Som rád, že som patril medzi tých, ktorí sa nemýlili. Vieme gazdovať sami, nik na nás nedopláca (a ani nedoplácal, ako ukázali výsledky klíringového zúčtovania medzi SR a ČR v r. 1993 – 1995), v úrovni HDP na hlavu sa razantne blížime k ČR. A boli sme niekedy v dejinách s Čechmi lepšími priateľmi?
Ako prvý som verejne povedal, že sa naša krajina rozpadne
Prvé známky toho, že k rozdeleniu Československa dôjde, sa dali pozorovať krátko po voľbách v roku 1990, keď sa v Luhačoviciach zišli česká a slovenská vláda, aby rokovali o svojich vzájomných vzťahoch v rámci dvojčlennej federácie. Vtedy sa tie známky rodiaceho sa rozpadu ešte nikto neodvážil naplno pomenovať, ale zo spätného pohľadu to známky budúceho rozpadu jasne boli. Spomínam si na podivnú a zo slovenskej strany urputne vedenú diskusiu, či má byť československá ekonomika jednotná alebo spoločná. Najprv som mal chuť považovať to za zbytočnú hru so slovami, za akýsi vrtoch slovenských ekonómov, a mávnuť nad tým rukou, jednotná alebo spoločná, dobre. Myslel som si, že takáto diskusia je stratou času, že by sme mali konečne začať debatovať o podstatných veciach, ako je spôsob privatizácie, ako a čím začať. Lenže Slováci bojovali o slovo spoločná ako o život, za žiadnu cenu nechceli, aby existovalo niečo ako jednotná československá ekonomika. Potrebovali mať v embryu ryhu, aby sa z neho mohli začať vyvíjať dva rôzni jedinci. Obe strany sa v Luhačoviciach rozchádzali vo fundamentálnej otázke, ako by malo v budúcnosti vyzerať vzájomné spolužitie.
Slováci mali veľmi jasno v tom, čo určite nechcú – aby sa Slovensku vládlo z Prahy. Česi sa v Luhačoviciach začali ešte len učiť Slovákom rozumieť a začali sa od Slovákov učiť, že by aj oni mali mať predstavu o svojej českej politike vo federácii. Slováci tým boli neustále o krok vpredu.
Česká strana odmietala diskutovať o tom, že v spoločnom štáte musí existovať spoločná mena, a teda jedna centrálna banka. Vôbec to nebolo z nejakej neúcty k názorom druhého alebo z neochoty mu načúvať. Česi iba považovali potrebu jednej centrálnej banky za axiómu, t. j. za niečo, o čom sa nediskutuje, lebo sa to vie a musí to vedieť každý priemerný študent. Spomínam si ostro na debatu na túto tému v úzkom kruhu na federálnom ministerstve financií, na ktorej sa zúčastnil aj neskorší slovenský prezident Michal Kováč. Bol to vzdelaný a dlhoročný bankár, bankovníctvu rozumel. Trieskali sme do neho argumenty o nevyhnutnosti jednej centrálnej banky v jednom štáte, ktoré on nepochybne dobre poznal a zdieľal s nami. Viditeľne trpel, ako ich musel uznávať. Nakoniec z neho vyhŕklo to podstatné a fatálne: dve centrálne banky sú prianím slovenského ľudu. A bolo to. Nakoniec to tak skutočne dopadlo. Ja som sa tiež raz nechal uniesť pocitom zo všetkých svojich kĺbov, že sa Československo čoskoro rozpadne, a povedal som to niekedy v prvej polovici roku 1992 nejakej francúzskej novinárke z La Libération. Bol z toho veľký rozruch, všetci sa na mňa zosypali. Žiadny iný člen českej vlády to dosiaľ takto naplno nepovedal. Zľakol som sa, čo to zo mňa vypadlo, a začal som zahmlievať. Nechcel som totiž, aby som bol považovaný za toho, kto si rozpad Československa azda praje a usiluje sa oň. Rozpad som si neprial, Slovensko som považoval za svoju vlasť, mal som tam, a stále mám, veľa priateľov. Na českej strane sa s postupujúcim časom, keď boli čoraz zrejmejšie a explicitnejšie snahy slovenských politikov vydobyť pre Slovensko samostatný štát, začal rozmáhať nafúkaný protislovenskú postoj – keď chcú, tak nech si idú, budú ľutovať.
Toto hlúpe urazenectvo bolo typické pre ODA.
Praktické vyústenie potom dostalo krátko po rozpade Československa a vzniku dvoch samostatných štátov v roku 1993. V tom čase bola totiž dokončená prvá vlna kupónovej privatizácie a novopečení akcionári mali dostať svoje akcie. Kupónová privatizácia bola koncipovaná ako federálny projekt, takže slovenskí občania mohli dostať podľa svojej voľby akcie českých podnikov a naopak. ODA zdvihla českú národnú „zástavu“, že akcie slovenských spoločností by sa nemali vydávať cudzincom. Bol som vtedy v ODA úplne sám, kto proti tomuto šialenému postoji bojoval. Kalvodu som vtedy urazil, musel som mu povedať, že jeho odmietať vydať slovenským občanom ich akcie je hodné úrovne rozvodového advokáta. Tiež premiér Klaus bol spočiatku na strane Kalvodu. Nakoniec však, našťastie, prišiel k rozumu a všetko dopadlo dobre, akcie boli Slovákom riadne vydané. Bohvie, ako by sa boli bývali vyvíjali česko-slovenské vzťahy, keby na nich od samotného začiatku ležal balvan nacionalizácie.
Mečiar nie je národovec. Chcel moc
V tom čase som bol vo zvláštnom postavení, pracoval som v Prahe ako poradca prezidenta Václava Havla pre ľudské práva. Tomu som sa venoval cez týždeň: tisíckam ľudí poškodeným minulým režimom, úlohe prezidenta v obnove zákonnosti, zahraničným návštevám, ktoré sa o to všetko zaujímali. Súčasne som bol členom vedenia Verejnosti proti násiliu a v piatok som vždy odchádzal domov, kde sa konali politické rokovania a stretnutia. Situácia bola dramatická a niektorí kolegovia na Hrade sa ma pýtali: „Prosím ťa, čo sa to na Slovensku deje, čo to tam vyvádzajú, môžeš nám to vysvetliť?!“ A keď som prišiel do Bratislavy, na „víkendovú šichtu“, tak som to dostal z opačnej strany: „Počúvaj, v tej Prahe sa už úplne zbláznili, oni vôbec nerozumejú Slovensku?!“
Na programe dňa boli tri nesmierne náročné zmeny: vytvoriť nový politický systém, základy trhovej ekonomiky a budúcu ústavnú podobu štátu. Vo VPN sme si vedeli predstaviť zachovanie takého Česko-Slovenska, kde by obaja partneri mali rovnocenné postavenie. To sa nepodarilo: spoločný štát sa neudržal. No nešlo iba o to – dôležité tiež bolo, kto štát rozdelil, prečo to robil a ako to robil. Vladimír Mečiar vzbudzoval vážne pochybnosti: nebol ozajstným demokratom, a nebol ani autentickým „národným politikom“. Primárna bola preňho otázka moci. Na rozdiel od štúrovcov, martinčanov, hlasistov, hlinkovcov, autonomistov, regionalistov či davistov – Mečiarova garnitúra sa pred rokom 1989 národnou otázkou nezaoberala. Tí druhí ju mali v programoch, verejne o ňu zápasili, prednášali, písali letáky, články, knihy, neváhali ísť ako vlastenci do väzenia. Naproti tomu Mečiar ani okruh jeho najbližších spolubojovníkov sa týmto veciam nevenovali.
Takže ja spájam skutočné založenie Slovenskej republiky s úspešným zápasom o jej demokratický charakter. Rozdelenie spoločnej vlasti ma bolelo, ale tú výzvu, ktorá prišla po tom, sme zvládli.
Museli sme vybojovať pár zápasov. Ale získali sme uznanie
Politická reprezentácia, ktorá zobrala na seba zodpovednosť za rozhodnutie o vzniku samostatnej Slovenskej republiky a samostatnej Českej republiky nahradzujúc dovtedajšiu národnú federáciu, bola konfrontovaná tromi historicky dôležitými procesmi.
Prechod od ochabujúceho sovietskeho typu socializmu k otvorenému kapitalizmu bol vari najdôležitejší. Vtedy sme ešte netušili, že ho zakrátko zasiahne hlboká inštitucionálna kríza. Druhým procesom bol proces integrácie, bez ktorého by sa štáty starého kontinentu stali postupne predmetom mocenskej hry silných svetových mocností so samozrejmou účasťou Číny. A napokon tu bol zápas o vyjadrenie vlastnej štátnej identity, ktorý sa na Slovensku nachádzal niekde v druhom storočí existencie.
Najmä vo vzťahu k Slovensku sa vyjadrovali obavy, že sa spomalí proces ekonomickej transformácie a že si náš nový štát nevytvorí optimálny priestor v integrujúcej sa Európe. Skutočnosť môže povzbudiť naše sebavedomie. Bolo treba vybojovať zopár politických zápasov. No v ekonomických reformách sme najďalej prinajmenšom v štátoch Vyšegradskej štvorky a získali sme si uznanie aj ako aktívny člen EU. Zvrat nastal najmä v období Dzurindových dvoch vlád. Je potešiteľné, že aj súčasná ľavicová vláda zostáva na základných pilieroch, ktoré boli s obeťami vytvorené. Kontinuita tohto druhu je predpokladom politickej stability štátu.
Myslím si, že práve proces vytvorenia dvoch štátov bol zvládnutý najpresvedčivejšie. Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi odbremenené od politických šarvátok o všeličom sa dostali na bázu porozumenia ako možno nikdy pred tým.
V transformačnom procese sme na vlastnú škodu, odstraňujúc ideologický balast, zničili aj cennosti, ktoré boli výsledkom práce generácií a ktoré by obohatili náš život aj v novom spoločenskom prostredí.
Dbajme najmä o to, aby nám samostatnosť, získaná pred 20 rokmi a počas 20 rokov obhájená, nezakalila zrak natoľko, aby sme prestali vidieť zjednotenú Európu ako cennosť, za ktorú treba bojovať a prinášať obete.
Začalo sa to pomlčkovou vojnou
Dvadsať rokov je v dejinách štátu málo. No stačia na sumarizáciu faktov aj zámerov, ktoré viedli k vzniku štátu. Sumarizácia faktov a zámerov by mala poslúžiť na vybudovaniu filozofie štátu, ktorá by bola natoľko silná, aby štát trval ďalšie dvadsaťročia.
Počas rozdelenia Európy na Východ a Západ nemohli vznikať žiadne nové štáty. V slovenskom disente sa to prejavilo aj tým, že nikto nepožadoval zmenu štátoprávneho postavenia Slovenska. Po novembri sa všetko zmenilo. Navonok bola hlavnou témou ekonomická prestavba, ale v skutočnosti zmena postavenia Slovenska. Začala sa pomlčkovou vojnou vo februári 1990. Vojna sa skončila nerozhodne. Česká strana mohla naďalej písať Československo, slovenská Česko-Slovensko. V česko-slovenských vzťahoch vystupovali najviac do popredia rozpory, nie spoločné záujmy. V skutočnosti spoločné záujmy mala ochraňovať dnešná Európska únia, do ktorej sme všetci chceli vstúpiť. Najdôležitejším zahraničným problémom Slovenska bolo vtedy dokončenie Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagyamaros. Maďarsko sa všetkými možnými prostriedkami snažilo znemožniť dokončenie. Vtedy sa ukázalo, že hlavná starosť na dokončení SVD spočívala na slovenskej vláde. Federálna vláda, a tým viac Česká republika iba chladným spôsobom podporovali slovenské stanoviská. Hoci išlo o federálnu stavbu, v roku 1992 sa výstavba už musela financovať zo slovenských prostriedkov. Maďarska vláda odstúpila od zmluvy o výstavbe SVD. Moja vláda v júli 1991 rozhodla, že stupeň Gabčíkovo sa dokončí iba na slovenskom území. Tak sa Gabčíkovo aj dokončilo a dodáva elektrinu pre slovenský priemysel a domácnosti doteraz.
V októbri 1990 som publikoval článok, v ktorom som napísal, že Slovensko chce v Európe vlastnú stoličku a hviezdičku. Moja predstava bola taká, že Slovensko sa bude postupne pripravovať na samostatný vstup do dnešnej Európskej únie. Inými slovami, Česko-Slovensko by sa v EÚ rozdelilo na dva samostatné štáty. V skutočnosti by to bola optimálna metóda, ale ukázala sa ako príliš teoretická. Česko-Slovensko už v tej podobe, v akej bolo, fungovalo veľmi ťažkopádne. Spoločné politické rozhodnutie bolo veľmi ťažko dosiahnuť. Po voľbách v júni 1992 to bolo ešte ťažšie. Víťazstvo HZDS na Slovensku vyvolalo aj v Českej republike snahu radšej rozdeliť republiku, ako pripustiť rozhodovanie aj nad českými záležitosťami Vladimírovi Mečiarovi. Predsedovia víťazných strán Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa potom ľahko a rýchlo dohodli na rozdelení republiky.
Projekt spoločného štátu sa vyčerpal. Pripustili to aj Česi
Čas aj vyhroteným situáciám zbrúsi hrany. Personalizácia histórie nedovoľuje pochopiť zložitosť vtedajších procesov, vzájomné pôsobenie českých a slovenských politických síl, inštitucionálne i skupinové konflikty a tlaky, ktorým sme boli vystavení. Prevažná väčšina hodnotení rozdelenia štátu a vzniku nového, s ktorými som sa doteraz stretol, je v osobnej zážitkovej rovine. Negatívnej alebo pozitívnej, ale predsa len zážitkovej. Tomuto pohľadu by som sa rád vyhol.
Celý proces, môžeme ho nazvať negatívne ako rozdelenie, alebo pozitívne ako emancipácia, je založený na myšlienke, že v r. 1918 vzniklo Československo ako politický projekt, ktorý okrem záujmov Čechov a Slovákov mal napĺňať aj zámery jeho podporovateľov, bez ktorých by Československo nevzniklo, a že tento projekt pred voľbami v r. 1992 už ani zďaleka nebol tým pôvodným. Spoločný štát mal niekoľko vývojových fáz (1918 – 30. 9. 1938, 30. 9. 1938 – 15. 3. 1939, 1945 – 1968, 1968 – 1990, 1990 – 1992), v ktorých sa podstatným spôsobom modifikovala, hlavne pod tlakom vonkajších okolností, podoba pôvodného politického projektu a predovšetkým postavenie Slovenska v ňom. Vonkajšie okolnosti, ktoré boli určujúce pri vzniku spoločného štátu dvoch národov spolu s početnými menšinami, podstatným spôsobom formovali pôsobenie, ako aj správanie sa oboch národov a menšín hlavne v krízových a zlomových bodoch histórie. Nakoniec, tak sa správajú všetky kolektívne entity so zdravým zmyslom pre prežitie a rozvoj.
V atmosfére konca studenej vojny v podstatne zmenených vonkajších okolnostiach sa nám otvárali nové možnosti. Fascinovala nás predstava, že pred Európou je dlhé obdobie mieru a prosperity, a vedeli sme, že plnohodnotne zúčastnenými na tomto procese budú len jasne definované subjekty. To dalo impulzy na politický program, ktorý skonštatoval, že pôvodný projekt spoločného štátu sa vyčerpal a pred Slovenskom sú iné možnosti. V období rokov 1990 až 1992 si myšlienku vyčerpania spoločného štátu pripustila aj relevantná česká politická reprezentácia, aj keď ju z utilitárnych dôvodov nikdy verejne neprezentovala. Podľa môjho názoru, práve takýto pohľad na problém konca spoločného štátu, ako vyčerpania sa možností jedného politického programu, je základom aj rýchleho zamatového rozdelenia a dnešného bezproblémového vzťahu. Na rozdiel od Juhoslávie, kde si to nedokázali priznať...
Plačeme nad prázdnym hrobom. A pritom si rozumieme ako nikdy
Na začiatok chcem podčiarknuť, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi neboli nikdy také dobré, ako je to dnes. Konštatujem to ako skutočnosť a dodávam, že je to pozitívny dôsledok zmeny štátoprávneho usporiadania. Čas nad všetku pochybnosť potvrdil, že sme sa pred dvadsiatimi rokmi rozhodli správne, v prospech dobrého spolužitia Čechov a Slovákov v tomto priestore. Navyše sme to urobili spôsobom, ktorý nám získal veľmi dobré renomé v zahraničí. Nielen pre nezvyčajne kultivovaný priebeh, na pozadí nepokojov v Juhoslávii a Rusku, ale hlavne preto, že akt rozdelenia nebol aktom nepriateľstva.
Patríme k národom, ktoré nekriticky podliehajú mýtom a legendám, čo sa objavuje aj v mnohých článkoch v posledných týždňoch na túto tému. Je mýtom, že zanikla vzájomnosť Čechov a Slovákov, naopak, prekvitá ako nikdy predtým vo všetkých oblastiach. Zanikla štátna byrokracia často arogantná, hlúpa, nespravodlivá, ktorá nikdy nebola, napriek názvu, federatívna. Je mýtom, že v zahraničnej politike už neznamenáme toľko, lebo nás je menej. Krajiny s menším počtom obyvateľov, ako je aspoň tridsať miliónov obyvateľov, sa zvyčajne presadzujú svojou výnimočnosťou a silou svojich myšlienok. Napríklad skôr kultúrou, ako zastrašovacou silou svojej armády.
Mám rád českú kultúru, mám dvoch synov Čechov a mám v Česku veľa priateľov. Všetko čo bolo medzi nami dobré, zostalo a zaniklo iba to horšie. Držím našim bratom palce absolútne vo všetkom, s výnimkou, keď hrajú s nami hokej. Na druhej strane mi celkom stačí, že sa hanbím za väčšinu slovenských politikov a nechýbajú mi českí. Samozrejme, platí to aj opačne. Je mýtom, že tí mladší si už tak nerozumejú, ako pred rozdelením. Rozhodujúca je kvalita. Kvalita vzbudzuje záujem a ten prekoná nezrozumiteľnosť. Samozrejme, tí, ktorí dabujú slovenské filmy do češtiny a naopak, tí by sa na nezrozumiteľnosť sťažovať nemali. Je prirodzené a ľudské, že si svoje osobné a profesijné neúspechy a omyly často snažíme vysvetľovať a zdôvodňovať inak ako vlastné zlyhania. Zavše pomôže aj rozdelenie Československa. A tak sme niekedy svedkami, že niekto plače nad hrobom, v ktorom nikto neleží.
Politici vzali ťarchu rozhodovania na seba, preto nebolo referendum
Zmeny z novembra 1989 otvorili možnosť narovnať pokrivené vzťahy v spoločnom štáte Slovákov a Čechov. Ukázalo sa však, že predstavy o tom, ako ten štát má vyzerať, boli diametrálne rozdielne na slovenskej strane od tých na západ od rieky Morava. Fatálne kroky ako „pomlčková“ vojna, konverzia, jazykový zákon a nakoniec kompetenčný zákon z decembra 1990 to len potvrdzovali a krízu štátu prehlbovali. Problém preto nebol v tom, či spoločný štát áno alebo nie, ale v tom, ako má tento štát vyzerať. Pritom situácia bola taká, že Česi mali všetky páky (vrátane mocenských) na to, aby mohli Slovákom svoju predstavu vnútiť, avšak Slováci nemali fakticky nič. Toto si uvedomovali všetci politickí reprezentanti Slovenska, preto súhlas s referendom zo slovenskej strany by bol faktickou samovraždou, kapituláciou pred vlastnou predstavou o slovenskej budúcnosti. Akokoľvek by bolo referendum dopadlo, jedine Česi by sa na základe jeho výsledkov mohli rozhodovať slobodne. Preto sa ani žiadne referendum nekonalo a slovenskí politici podobne ako naši predkovia od revolúcie 1848 – 1849 vzali ťarchu rozhodovania na seba a v prospech takej budúcnosti, v ktorej by si Slováci sami a slobodne mohli určovať svoj osud.
Prijaté riešenie – teda zákonné a riadené rozdelenie štátu – bolo najlepšie z možných. Dávalo šancu po určitom prechodnom období vytvoriť nové a zdravé slovensko-české vzťahy. A to sa podarilo. Nie všetko v súčasnosti beží tak, ako sme si to, niekedy až naivne, predstavovali. To je však nevyhnutná daň každého začiatku. Za najnegatívnejšiu črtu vývinu po roku 1989 považujem personálnu úniu medzi vlastníkmi a vykonávateľmi politickej moci (nie je to však výlučne slovenské špecifikum). Do politiky ľudia nevstupujú primárne s cieľom realizovať nejakú predstavu o budúcnosti štátu a národa, ale predovšetkým, aby zbohatli, resp. uchvátili väčší koláč zo spoločného, ako im patrí. Čím skôr dôjde aspoň k relatívnemu personálnemu oddeleniu ekonomickej a politickej moci, tým skôr bude Slovensko normálnym demokratickým štátom.
Autentická federácia? Len pekná fráza
Na rokovaniach o štátoprávnom usporiadaní ČSFR som sa zúčastnil po voľbách roku 1990 ako podpredseda SNR. Nie na všetkých, lebo niektoré rokovania prebehli medzi delegáciami SNR a ČNR, prípadne zástupcami národných vlád. Prvé vážne znepokojenie som pocítil na jeseň 1990 v polemike o rozdelení kompetencií medzi republikové vlády a federálnu vládu. Tu sa prvýkrát ukázalo, že slová o autentickej federácii síce pekne znejú, ale dôležitejšie je, kto akými právomocami bude disponovať, pričom federálna vláda si z nich chcela ponechať podstatnú časť. Tento spor sa uzavrel kompromisom, ale celý rok 1991 a začiatok nasledujúceho roku potvrdzoval pretrvávajúce nezhody medzi politickými reprezentáciami dvoch republík a federácie. Nezhody však boli aj vnútri Predsedníctva SNR, v ktorom boli zástancovia „funkčnej“ federácie so značnými kompetenciami federálnych úradov, ako aj prívrženci voľnejšieho usporiadania štátu s vyhliadkou na samostatnosť Slovenska. Ja osobne som bol na základe znalostí o fungovaní štátu po roku 1945 v podobe ČSR, ČSSR, komunistickej, ale aj ponovembrovej federácie za jeho čo najvoľnejšie usporiadanie. Česká politická reprezentácia na federálnej aj republikovej úrovni bola vo veci štátoprávneho usporiadania oveľa jednotnejšia, takpovediac bránila dedičstvo centralistickej prednovembrovej federácie, pravda, bez dominancie komunistov. Prekvapilo ma, že za silnú federálnu vládu a parlament boli aj zástupcovia ČNR vrátane moravských poslancov, zrejme o silnejšie postavenie Českej republiky vo federácii nemali záujem. Pre väčšinu slovenských politikov však silné federálne orgány ovládajúce všetky základné mechanizmy štátu neboli prijateľné, preto sme sa s českou reprezentáciou nevedeli do jari 1992 dohodnúť. Sám som hlasoval proti milovskej dohode z februára 1992. Výsledok rokovaní po júnových voľbách 1992 znamenajúci rozdelenie štátu a vznik samostatnej Slovenskej republiky som prijal s porozumením.
Bolo to náročné. Poslanci schvaľovali vlastný zánik
Téma rozdelenia Česko-Slovenska je, zdá sa, stále živá. Dotýka sa mnohých rodín, či jednotlivcov, časť vtedajšej politickej reprezentácie ešte má čo povedať súčasníkom o tom, ako sa to vlastne stalo. Možno však konštatovať, že sám fakt rozdelenia bývalej federácie nezanechal na vzťahoch medzi oboma republikami žiadne negatívne následky. Oba samostatné štáty si obojstranne usporiadali svoje vzájomné vzťahy na základe obvyklých, ba až neštandardných medzinárodných zmlúv, spolupracujú na medzinárodnej úrovni a obojstranne si ich predstavitelia prejavujú vzájomnú úctu. Nezriedka sa politickí predstavitelia oboch krajín vyjadrili v tom zmysle, že vzťahy medzi Slovenskom a Českom sú na lepšej úrovni, ako to bolo v časoch fungovania federácie.
Okolnosti, za ktorých došlo k rozdeleniu federácie, možno popísať veľmi stručne: veľký civilizačný pohyb v Európe sprevádzaný rozpadom viacerých štátov, nevyprofilovaná politická scéna v Čechách i na Slovensku a zložité ekonomické pomery spojené s transformáciou vlastníckych vzťahov. V podstate sa uskutočňovali „revolúcie“ vo viacerých oblastiach nášho života naraz, z nich najmä politická, ekonomická, si našli svoju odozvu priamo v zmene ústavnoprávnych pomerov. Prijatie ústavy na Slovensku nebolo spúšťacím mechanizmom delenia federácie, ale dôsledkom predchádzajúcich pokusov dať nový obsah vzájomným vzťahom Čechov a Slovákov. K deleniu federácie došlo po dlhých, ale neúspešných rokovaniach reprezentácií ČNR, SNR i FZ a teda v podmienkach existencie federatívneho usporiadania štátu. Nekonečné rozhovory konané v rôznych historických zariadeniach oboch republík, ale aj v Anglicku, viedli „k únave“ samotnej témy, ale aj jej aktérov. V tomto kontexte sa často zabúda na historicky dôležité rozhodnutie Predsedníctva Slovenskej národnej rady neschváliť závery rokovania z Milov. Ak by sa boli ešte pre voľbami prijali ústavné zákony o usporiadaní vzťahov medzi SR a ČR, vývoj by bol zrejme komplikovanejší.
Voľby v roku 1992 dali politickým stranám príležitosť predložiť svoje predstavy, ako sa majú usporiadať vzťahy medzi oboma republikami, ako aj vzťahy medzi jednotlivými mocami (výkonnou, zákonodarnou a súdnou) vo vnútri nich. Tak sa stalo, že v niektorých prípadoch politické strany vo voľbách prezentovali niekoľko foriem spolužitia oboch republík a to od centralizovaného modelu riadenia federácie, cez konfederáciu až po samostatné štáty. Príkladom „flexibilnosti“ v uvedenom slova zmysle by mohlo byť vtedajšie vládne hnutie. Každý súdny politik však už na jar roku 1992 vedel, že po voľbách sa téma federácia áno alebo nie dorieši. Krajina potrebovala koncentrované vedenie v čase zmeny vlastníckych vzťahov a nie šarvátky, ktorým často jednoduchý človek nerozumel. V uvedenej situácii sa začala aj vážna debata o príprave ústavy.
Autori jej textu nemohli nerešpektovať uvedený stav. Ústavný zákon 556/90 z čl. 142 odseku 2 ústavného zákona č. 143/1968 o česko-slovenskej federácii vypustil ustanovenie, podľa ktorého sa prijatie ústav ČR a SR viazalo na prijatie novej ústavy federácie... Neexistoval jednotný výklad, či sa pri príprave ústavy treba riadiť vtedy vymedzenými kompetenciami republík, alebo je možné ísť nad tento rámec, ale nebolo sporné, že republiky môžu prijať svoje ústavy bez ohľadu na to, kedy bude prijatá ústava federácie. Uvedená skutočnosť sa prejavila v konfliktoch, ktoré vznikali už pri jej písaní. Možno spomenúť dva z nich. Prvý sa týkal rozsahu právnej úpravy základných práv a slobôd. V čase prác na ústave totiž platila Listina základných práv a slobôd prijatá Federálnym zhromaždením ČSFR. Snahou autorov ústavy však bolo napísať komplexný text, a preto bolo rozhodnuté, že „Listina“ sa inkorporuje do slovenskej ústavy. Uvedená skutočnosť však otvorila príležitosť pre tých poslancov, ktorí navrhovali vylúčiť z právnej úpravy na ústavnej úrovni sociálne práva. Neskorší vývoj potvrdil, ako je pre občanov dôležité, že sa tak nestalo. Druhý konflikt sa týkal tých ustanovení, ktoré sú typické pre suverénny štát ako napr. národná banka, vlastná mena, colné územie, otázky bezpečnosti a obrany štátu. My sme však v tom čase ešte suverénnym štátom neboli. Aj tento spor sa podarilo prekonať, a to tak, že účinnosť naznačených konfliktných ustanovení nastala až po vzniku samostatného štátu. Ak k tomu pridáme konflikty spojené s obsahom preambuly, nedá mi úprimne nepovedať, že písanie ústavy bola tvrdá odborná i politická práca.
Pre rozdelenie federácie boli, okrem iného, dôležité dva akty, na ktoré netreba zabudnúť. Poslanci federálneho zhromaždenia museli totiž schváliť „cestovný poriadok“ rozdelenia a svoj vlastný zánik. To bolo pre politickú prácu veľmi náročné obdobie. Mám na mysli ústavný zákon o delení majetku federácie a ústavný zákon o zániku federácie. Podmienkou hlasovania o druhom z nich bolo schválenie zákona o delení majetku. Bez uvedenej postupnosti by nebolo na odhlasovanie druhej normy dosť hlasov. Neskorší život a niektoré spory o majetok ukázali, ako bol zvolený postup dôležitý. Následne mohli obe republiky pristúpiť k uzavretiu medzinárodných zmlúv, ktorými sa potom riadili ich vzájomné vzťahy. Pripomínam, že sme v tom čase neboli v EU a teda nad nami nebola žiadna medzinárodná dohoda, ktorá by určovala ďalší vývoj.
Nie všetko sa podarilo vytvoriť v čase, ktorý mali aktéri delenia federálneho štátu k dispozícii, na prvý krát ideálne. V každom prípade dnes možno konštatovať, že zvolený postup rozdelenia bol akceptovaný na medzinárodnej scéne, oba štáty boli uznané ako suverénne republiky. Každého z nás iste teší, že po dvadsiatich rokoch je Slovensko krajinou, ktorej chod vecí verejných sa riadi všetkými slobodami, ktoré uznáva demokratický svet.