Nechala som si zmeniť heslo na Facebooku. Pre istotu
NICOL HÁTASOVÁ, žiačka (12 rokov)
Vedela som, do čoho idem, napriek tomu môžem povedať, bolo to hrozné. Nemôcť si pozrieť maily, počuť, ako mi pípajú esemesky v mobile, a hlavne celý deň nevedieť, koľko je hodín, bolo ťažké. Ale zvládla som to. Tu je môj deň bez techniky:
Ráno: Vstávam na budík v mobile, takže dnes musela byť budíkom mamina. Obyčajne sa ako prvé pozriem na mobil, koľko je hodín. Dnes nemôžem. Obliekam sa a idem raňajkovať. Ak by mi zvýšil čas, tak by som si ešte pred odchodom do školy pozrela nejaké pesničky na YouTube alebo pozrela maily. Ale bez toho vydržím. Včera som poprosila tatina, aby mi zmenil heslo na FCB. Pre istotu, keby ma to pokúšalo. Dúfam, že mi ho večer povie.
Som v škole, som zvedavá, ako zvládnem prestávky. Mobil mám síce v taške, ale nepozerám naň.
1. prestávka: strašná nuda... inak netuším, koľko je hodín, lebo tie, čo máme v triede, idú zle
2. prestávka: pípol mi mobil... kks (kokso, pozn. red.) chcem sa na neho pozrieť... :(
3. prestávka: dosť nuda... už sa nemôžem dočkať, kedy si kuknem maily :/
4. prestávka: každému pípa mobil... OMG (Oh My God, pozn. red.) došla mi sms :/ :(
5. prestávka: zatiaľ nič, akurát netuším, koľko je hodín :(((
Už doma: Kks pozerám na tablet a rozmýšľam, čo je nové na FCB. Najhoršie v škole bolo, keď mi v taške vibroval mobil a ja som sa nemohla naň pozrieť. Strachujem sa, čo bude s mojím Pouom. Je to aplikácia, kde sa staráte o takú bytosť, dávate mu jesť, obliekate ho, hráte sa s ním, niečo ako Tamagoči. Tie som mala štyri. Dúfam, že môjho Pou nakŕmi sestra Bea, ako sľúbila.
Večer: Namiesto počítača skladám Rubikovu kocku. Podarila sa mi takmer celá, len na jednej strane mi ostali dva iné štvorčeky. Najhoršie je, že nemôžem ani pozerať telku :(. Už sa nemôžem dočkať, zajtra sa kuknem na FCB a gmail...
Internet vám nepovie, ako chutia bodliaky
STELA BRIX, spisovateľka (14 rokov)
Deň bez mobilu, počítača a televízie, bez prístupu k Facebooku a e-mailu.
A čo má byť?
Naozaj na tom nevidím nič zvláštne. No dobre, predstavím vám teda moju situáciu s týmito prostriedkami. Mail si pravidelne kontrolujem. Na Facebook nechodím. Občas zabíjam čas na internete, ale uvedomujem si, aké je to hlúpe. Rada pozerám filmy, ale väčšinou púšťajú všelijaké vulgárne a primitívne programy typu Farma a telenovely ako Horúca krv, Búrlivé víno (fakt smiešne názvy) a Tisíc a jedna noc. Áno, došlo mi, že som si tým znepriatelila cca polovicu čitateľov (tú ženskú), no čo už. Televízia je až príliš plná vynútených emócií a citového vydierania. Skutočne by som sa celkom dobre zaobišla iba s knihami. Facebook ma nezaujíma, radšej sa s kamarátmi stretnem a porozprávam naživo. A chcete vedieť, aký mám mobil? Hrozne starú tehlovitú Nokiu, ktorá sa mierne rozpadáva a ja ju neznášam. Aj tak mi nikto nevolá. Na Vianoce som mohla dostať nový mobil. Moji vlastní rodičia ma prihlásili na Facebook. Oboje odmietam. Prečo?
Na úvod by som rada poznamenala, že tieto prostriedky a spôsoby komunikácie neodsudzujem a nespochybňujem ich užitočnosť. Pravdou je, že takmer každý deň si robím úlohy s pomocou internetu a na počítači tiež píšem a rada robím modely v 3D programe. Všetko (mobily, tablety, čítačky atď.) sú to veľmi nápomocné predmety. Ale nerozumiem ľuďom, ktorí sa bez nich nevedia zaobísť. Cez letné prázdniny som nielenže nemala prístup k počítaču, ale nemala som ani pojem o čase a nevedela som, čo je za deň. A bola som šťastná.
Mám pocit, že ľudia sa radi uzatvárajú do umelohmotnej bubliny. Správy = zlé správy. Slovo priateľ stráca hodnotu. Ak stratíte jeden život, máte ešte dva v zálohe. Ste hypnotizovaní obrazovkou. Stále vám niekto vyvoláva. Prstom prechádzate po displeji. Ťukáte do klávesnice (podotýkam, že s takou gramatikou, až to kole oči), hádate sa v diskusiách a ako na bežiacom páse odosielate smajlíky. Ruka vás bolí od myši. Na internete sa zabávate, komunikujete, pracujete, kupujete aj platíte účty. Zatvárate sa do komplexov, kde máte zároveň kanceláriu, byt aj obchod, a vo voľnom čase sa prechádzate po nablýskanom svete, kde 24 hodín svieti biele svetlo. A ak ste už veľmi unavení a idete spať alebo si ľahnete do trávy, čo sa stane? No predsa vám zazvoní mobil! Baví vás tento život? Mňa nie.
Nechcem sa nechať uväzniť vo virtuálnom svete vo virtuálnom živote. Ľudia potrebujú cítiť. Prežívať. Poobzerať sa okolo. Dotýkať sa. Ohmatávať. Musíme vidieť druhým do očí. Usmiať sa na nich. Objať ich. Vynadať im. Chytiť sa starého papiera. Ovoňať nočný vzduch. Vychutnať si bodliak. Porezať sa pri vyrezávaní dreva.
Musíme žiť skutočný život.
P. S.: Ak to náhodou neviete, tak po ošúpaní pichliačov sa dajú bodliaky jesť a sú veľmi chutné.
Za stávku sme dostali neospravedlnenú hodinu
MARTIN HEGEDUŠ, žiak Strednej odbornej školy na Tajovského ulici v Banskej Bystrici (16 rokov)
Jedného „krásneho“ dňa na intráku som sa s mojím spolubývajúcim stavil, kto vydrží dlhšie bez elektroniky. To pre nás znamenalo predovšetkým žiadny Facebook a mobil. Ešte že sme mali taký „krásny“ deň aj v škole – s počítačmi sme akurát vôbec nerobili. Najlepšie bolo, keď mi zrazu zazvonil telefón. Samozrejme, volala mama. Nezdvihol som jej a doma ma čakala prednáška, načo mi je telefón. Spolubývajúci mal tiež podobný telefonát. Ten istý problém.
Ďalšia vec bola, že sme nevedeli, koľko je hodín, keďže hodiny máme len na tých super mobiloch. Prišiel čas večierky, ale my sme o tom, samozrejme, netušili. U vychovávateľa bolo veselo. To však nebolo zďaleka všetko, zaujímavo sa skončilo aj vstávanie na druhý deň. Budík sme mali len motorizovaný – čiže vychovávateľ ako naschvál len otvoril dvere a potichu sa ozvalo: „Budík!“ Dvere sa zase zavreli a my sme, ako inak, zaspali. Zábava bola, keď sme sa zobudili o ôsmej a hodina už bežala 20 minút. Boli sme za „blbých“, vraj prečo nedvíhame mobil?! Dostali sme neospravedlnenú hodinu.
Keď stávka konečne skončila, zapli sme si Facebook. A zistil som, že na ňom nie je nič nové.