„O šiestej ráno čakajte pred hotelom, niekto po vás príde,“ dostávame inštrukcie v Turistickej informačnej agentúre v Naí Dillí. Výprava za najväčším symbolom lásky na svete v indickom meste Agra sa teda môže začať.
Hneď na druhý deň pri hoteli zastavuje autobus plný Indov, sľúbený zájazd zahraničných turistov sa teda nekoná. Tak toto mal asi na mysli majiteľ hotela, keď nám vravel: „Ste asi jediní, čo nečítali Lonely Planet. Všetci turisti vedia, že spoločnosti, čo sa tu vydávajú za štátne turistické agentúry, sú podvodníci.“
Tri milióny v Agre
Po niekoľkohodinovej jazde, stovkách posvätných kráv a neposvätných tiav, opíc a slonov mihajúcich sa za oknami autobusu, sme na mieste.
Biely palác, ktorý bolo z diaľky vidieť ako z pohľadníc, sa zrazu schoval za vysoké červené pieskovcové múry a dlhý rad čakajúcich, ktorí stoja medzi dlhými kovovými zábradliami ako dobytok idúci na porážku. Zdá sa, že všetky tri milióny turistov, ktoré palác ročne navštívia, prišli práve dnes.
Zo stánkov sa ozýva krik predavačov, ktorí ponúkajú pohľadnice, kľúčenky, pitnú vodu. Ulicami sa preháňajú ťavie záprahy.
Je obľúbeným objektom fotografov, aj photoshopu.
Vyvolená
„Urobím vám prehliadku. Za dobrú cenu,“ pristupuje k nám miestny mladík. To už si však náš skutočný sprievodca prísnym pohľadom značkuje teritórium svojej pôsobnosti. „Poďte sem, dostanem vás dopredu,“ ukazuje smer.
Pri vstupe na námestie obkolesené červeným múrom sa dá zabudnúť na „dôkladnú“ bezpečnostnú kontrolu, silne sa blížiacu k definíciám o sexuálnom obťažovaní.
„Palác dal postaviť cisár Šahdžahán zdrvený smrťou svojej milovanej manželky Mumtaz Mahal (Vyvolená paláca), ktorá zomrela pri pôrode štrnásteho dieťaťa,“ vysvetľuje sprievodca.
Míňame stovky turistov. Človek si hneď vie predstaviť tých dvadsaťtisíc robotníkov, ktorí sa na stavbe Tádž Mahalu v 17. storočí podieľali. Kto by čakal zástupy Európanov či Američanov, bude možno sklamaný. V areáli sa potulujú prevažne miestni turisti z Indie a už po pár minútach ich pozornosť pútajú skôr európske tváre ako mohutné stavby.
Palác palácov
Prechádzame obrovskou zdobenou bránou, ktorá symbolizuje vstup do raja, a pred nami sa ten raj naozaj otvára. Klasický obraz z gýčových romantických kalendárov. Do výšky sa týči tridsaťpäťmetrový pomník lásky, ktorého veľkoleposť dáva vytušiť, prečo jeho postavenie spolu s okolitým areálom trvalo dve desiatky rokov.
Najpôsobivejšia stavba islamskej architektúry. Palác palácov. Symbol nesmrteľnej lásky. Tádž Mahal.
„Šahdžahán zložil sľub, že dá postaviť stavbu, ktorá bude hodná pamiatky jeho ženy,“ pokračuje sprievodca. Podľa výjavu, ktorý sa nám naskytá, musela byť jeho žena naozaj výnimočný tvor.
Dlhú záhradu, na konci ktorej stoji táto nádherná biela stavba so štyrmi minaretmi, lemujú trávniky, dokonale zostrihané stromy, fontány. UNESCO dobre vedelo, prečo tento areál v roku 1983 zaradilo k Svetovému dedičstvu.
Vyzujte sa, prosím
Čím viac sa približujeme, tým viac vyniká veľkoleposť stavby. Už sme len pár schodov od obrovského mramorového podstavca, na ktorom stojí. „Tu si treba vyzuť topánky,“ zastaví nás jeden z turistov. Za radu nechce veľa, len jednu fotku s Európanmi. Veď Tádž Mahal tu bude i o sto rokov, ale cudzinci prišli dnes.
I bez upozornení by sme sa však pri naukladaných stovkách topánok a rozprestretých kobercoch na rozpálenej dlažbe rýchlo dovtípili, že ku hrobke cisára a jeho manželky treba ísť po špičkách.
Stojíme v rade, ktorý sa obtáča okolo hlavnej budovy ako farebný exotický had. Až zblízka vidieť na vysokých múroch hrobky ornamenty, zdobenie z čierneho mramoru a verše z Koránu.
Zákaz fotiť
„Vnútri treba byť ticho a je zakázané fotografovať,“ upozorňuje nervózne strážnik a ukazuje na vchod do mauzólea. Stavba je úžasná zvnútra rovnako, ako nádherne pôsobí zvonka. Uprostred ležia sarkofágy Šahdžahána a Mumtaz Mahal, ukryté za vysokou zábranou. V momente, keď sa strážca nedíva, dvaja chlapci vyskočia na zábradlie a fotia. Akoby im nikto nepovedal, že skutočné sarkofágy ležia v suteréne a práve si odfotili len ich náhradku. V momente sa k nim pridávajú ďalší turisti, a to už priskočí uniformovaný muž a s výrazom tváre: „Okamžite vypadnite!“ ukazuje cestu von.
Diamant na brehu Jamuny
Tajne dúfame, že v hromade topánok nájdeme tie svoje. Šťastie sa na nás usmialo, a tak sa môžeme ešte chvíľu nerušene prechádzať záhradami, obdivovať ďalšie stavby areálu zrkadliace sa na vodnej hladine fontán, výhľad na rieku Jamuna, na ktorej brehu palác leží, opice lezúce po múroch...
V spleti budov z červeného pieskovca pôsobí biely mramor hrobky Tádž Mahalu vykladaný polodrahokamami ako obrovský diamant. Ešte posledných pár osvedčených fotiek, a môžeme sa vydať nazad.
Blízke stretnutie s ďalekou Indiou
Autobus je už plný netrpezlivých turistov. Tádž Mahal je síce krásny, ale doma je predsa doma.
Výlet sa vydaril. A vôbec neprekážalo, že ho zorganizovala (podľa majiteľa hotela) banda podvodníkov. A vôbec neprekážalo, že v celom autobuse nikto nevedel po anglicky. A vôbec neprekážalo, že sme na spiatočnej ceste dostali do jednej ruky keksy a do druhej plačúce dojča s plnou plienkou. Veď aj to je najväčším symbolom lásky. Prísediacej dvojice, ktorá chce mať aspoň po ceste domov trochu pokoja.
autorka je spolupracovníčka HN.