Nazvime ho Jozef, pravé meno neuvádza, vraj nie kvôli pocitu hanby, ale pre bezpečnosť svojich detí.
Trápnosť a špina
„Prečo som to podpísal? Pomohol som tým človeku, ktorý by bol inak vystavený trestnému stíhaniu,“ zasväcuje nás do motívov svojej spolupráce so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). „Keby ste sa ma opýtali, či by som to spravil zas, prikývol by som. Hoci mi ten človek napokon spôsobil mnoho problémov.“ Detaily zverejniť odmieta. Rovnako ako svoje vtedajšie zamestnanie či dĺžku spolupráce. „Už som ostražitý. Užili sme si toho s rodinou dosť,“ vysvetľuje.
Ilustračné foto zachytáva stretnutie príslušníkov rozviedok ZSSR a ČSSR. Snímka: ABS
Samotný podpis, ktorým spečatil svoju spoluprácu s ŠtB, spočiatku bral na ľahkú váhu: Bol presvedčený, že im nemá byť ako užitočný. V priebehu prvého roka ho z práce nevyvolali viac ako trikrát. A kládli mu len banálne otázky. Situácia sa zvrtla, keď ŠtB zistila, že jedna z jeho dávnych známych mala vzťah s človekom, ktorého vyhostili z republiky. „Odvtedy začali byť ako osy,“ komentuje. Prvou jeho akciou malo byť vloženie tajnej zásielky do schránky v zahraničí. Neskôr ŠtB usúdila, že na takú nebezpečnú akciu nie je ten správny typ. „Hrozili sa predstavy, že ma chytia, napichajú injekciami a ja ich prezradím.“
V stopách cudzinca
Čoskoro prišla iná úloha: „Nasadili“ ho na cudzinca z kultúrnej sféry. Mal zistiť, či nejde o špióna zo „Západu“. Eštebákom v tomto prípade výborne hrala do kariet jeho povesť „prozápadného“ chuligána a intelektuála s problematickým rodinným profilom, ako i fakt, že nikdy nebol v KSČ.
„Svoj objekt“ Jozef opisuje ako mimoriadne inteligentného a kultivovaného človeka. „Nútili ma ho pravidelne navštevovať, čo mi neraz bývalo neskutočne trápne. Navyše som cítil, že tuší, prečo za ním chodím.“ Napriek tomu sa ľudsky zblížili a dodnes zostali v kontakte: A... témy ŠtB sa nikdy nedotkli. „Proste nebola potreba to ventilovať,“ krčí plecami.
V jeho živote sa nastálo usídlili výčitky svedomia. Tomu, koho sledoval, vraj neublížil. „Debatovali sme výlučne o výchove detí a o kultúre. Prinášal som len banálne informácie. Nemôžem však vylúčiť, že ŠtB ich nejako využila, hoci so svojím IQ si neviem predstaviť ako.“
Odmena? Cesty na západ
Jozef nepopiera, že spolupráca s ŠtB so sebou prinášala aj odmeny. Popri dvoch či troch finančných príspevkoch išlo najmä o cesty na „Západ“. Samozrejme, bez rodiny. „Zakaždým mi zdôraznili, že v prípade emigrantských ašpirácií už nikdy neuvidím svoje deti.“
Hoci ŠtB (podľa jeho slov) nebola s jeho hláseniami spokojná, spoluprácu s ním pred rokom 1989 neprerušili. A nepokúsil sa o to ani on sám. „Bol to rozbehnutý vlak, z ktorého sa nedalo vystúpiť,“ komentuje. Vzápätí však dodáva, že to predsa len skúsiť mal.
Posledné stretnutie s pracovníkmi ŠtB absolvoval deň po prevrate, kedy riadiaci dôstojníci dostali príkaz kontaktovať všetkých „svojich ľudí“. „Vravel som si – čo mi už môžu, no napokon som išiel. Vypočuli sme si tam lamentáciu o tretej svetovej vojne,“ spomína s úsmevom.
Odtajnenie a...
Po revolúcii sa začal angažovať vo verejnom živote a snažil sa žiť... normálne. Odtajnenie spisov ŠtB však bola rana, obvinenia prichádzali z každej strany. Od rečí, že dom mu zaplatili eštebáci až po šikanu jeho detí v škole. A dodnes mu zväzuje ruky. Myslí si, že oni ako „malé ryby“ – agenti – boli obetnými baránkami skutočných eštebákov.
Napriek tomu sa snaží bojovať. Aj symbolickými aktmi: Peniaze, ktoré od ŠtB dostal, o niekoľko rokov daroval na verejné účely. „Všetko je to slabá útecha. Pachuť aj smútok zostáva. Nemôžeme sa zbaviť hriechu, byť spoločensky užitoční. Sme trestaní – permanentne.“