Hlavou habsburskej dynastie ste od roku 2007, keď vás do čela postavil váš otec Otto Habsburg. Zmenilo sa pre vás v tejto funkcii niečo po jeho smrti pred dvoma rokmi?
S otcom som veľmi úzko spolupracoval vo všetkých oblastiach. Či už to bolo v rámci rodinných záležitostí alebo politiky. On takisto rád spolupracoval so mnou a postupne na mňa delegoval viaceré úlohy. Takže pre mňa to bol veľmi plynulý prechod. Nikdy som necítil od neho žiadnu cenzúru. A, chvalabohu, je to práca a prostredie, v ktorom som postupne vyrastal. Samozrejme, môj otec mal predtým úlohy, ktoré som dnes musel prebrať ja. Ale to je normálne.
Čo má teda na starosti hlava jedného z najväčších šľachtických rodov v Európe?
Na jednej strane je to veľa administratívnej roboty, potom reprezentatívne úlohy a tiež je tu mnoho aktivít, ktoré človek robí, takpovediac, „z pasie“, pre vlastné potešenie. To je napríklad organizovanie rodinných stretnutí, ďalšou vášňou je paneurópska idea, ktorej sa venujem na medzinárodnom fóre. A mojou vášňou vždy bola tiež ochrana kultúrneho dedičstva, ktorá sa dá veľmi dobre zaradiť aj do historického kontextu.
Spomínate rodinné stretnutia, koľko členov má dnes habsburská dynastia?
Blíži sa to takmer k 500 členom.
To je úctyhodné číslo. Poznáte všetkých členov aj osobne?
Určite poznám tak 99 percent z nich.
Dnes má meno Habsburg opäť svoju prestíž, no boli časy, keď nebolo vnímané len pozitívne. Ako sa žije s takýmto menom?
Nikdy som nemal iné, takže neviem posúdiť, či by sa mi s iným žilo ľahšie alebo ťažšie. Samozrejme, je to polarizujúce meno, je to známe meno, má svoje klady aj zápory a musel som s ním vychádzať. Ale aj tak som sa v podstate vždy musel spoliehať sám na seba, a najmä, dnes už toto meno nič negarantuje. Ale vo všeobecnosti sa nemôžem sťažovať (smiech).
Vľavo posledný rakúsky cisár Karol I., vpravo jeho syn Otto (otec Karola Habsburga) s manželkou Reginou.
V Rakúsku ste podľa zákona dokonca nemohli byť volený – napríklad za prezidenta. Teraz je to inak, váš bratranec Ulrich Habsburg toto právo do ústavy presadil. Čo to pre vás znamená?
Táto otázka je, samozrejme, aktuálna, pretože v Rakúsku som mal z tohto hľadiska obmedzené volebné právo. Ale ide o to, že sa na dianie u nás pozerám ako Rakúšan, nie ako Habsburg. A myslím si, že Rakúsko sa vždy stavalo do pozície krajiny, ktorá bez výnimky dodržiava ľudské práva. Takže zákon, ktorý nám odopieral pasívne volebné právo, v konečnom dôsledku tieto práva porušoval. To bola jedna časť problému, ktorá sa teraz vyriešila. V rámci rakúskej ústavy však ešte existujú de facto protihabsburské zákony.
Podnikáte proti nim niečo?
Táto loptička nie je na mojej strane, je to záležitosť rakúskeho parlamentu, kde musí byť ústavná väčšina na zmenu týchto zákonov.
Napriek tomu ste vnukom posledného rakúskeho cisára. Keby sa naskytla možnosť opäť získať titul, uchádzali by ste sa oň?
Mám toľko iných problémov, že táto otázka pre mňa absolútne nie je podstatná. Ani keď vstávam, ani keď večer líham spať, ma to vôbec netrápi. A rozhodne si nebúcham hlavu o stenu a neplačem, ó, kde je moja koruna (smiech).
Aká je teda miesto Habsburgovcov v dnešnej spoločnosti?
Je to naozaj veľká rodina a medzičasom sa aj vďaka exilu rozpŕchla do celého sveta. Jej členovia sú činní v neprebernom množstve oblastí, a v tomto smere mi to pripomína oveľa viac jej pôsobenie ešte v stredoveku, kde to bolo tiež o širokom spektre záujmov. Rodina je inštitúcia, ktorá drží spolu, máme spoločné meno, spoločné korene a mojou úlohou je zasadzovať sa o jej rozvoj. Samozrejme, neznamená to, že každý v rodine sa musí venovať politike. Budem spokojný, keď si každý zastane svoje miesto a svoju prácu, ktorá ho napĺňa a bude šťastný.
V roku 1992 ste začínali v televízii ORF ako kvízmajster súťaže, dnes pôsobíte aj ako mediálny poradca. Čo vás na médiách tak fascinuje?
Médiá sú komunikačným prostriedkom súčasnosti. Je to nástroj, ktorý najčastejšie pracuje s rečou, jazykom, a práve toto ma priťahuje, lebo jazyk je hlavný nosič našej identity a kultúry. Dnes sa však pohybujem skôr v rozhlasovej brandži.
Aké boli reakcie na to, že de facto následník trónu robí kvízmajstra v televízii?
ORF oslovila mňa, nebolo to tak, že by sa Habsburg tlačil do médií. Bral som to vtedy ako zaujímavú skúsenosť. Bolo zaujímavé sledovať médiá aj z tejto strany, veľa som sa o fungovaní médií naučil a neľutujem z toho času ani sekundu.
Okrem médií stojíte tiež na čele organizácie Blue Shield. Aká je vaša úloha na tomto poste?
Blue Shield je organizácia, ktorá sa stará o kultúrne pamiatky v oblastiach vojnových alebo ozbrojených konfliktov. Má podobnú štruktúru ako Červený kríž, tiež je medzinárodne uznaná, má vlastný symbol. Dnes je dôležitá najmä kvôli tomu, že v posledných desaťročiach sa vo vedení ozbrojených konfliktov dejú veľké zmeny.
Tri generácie Habsburgovcov: zľava Karol Habsburg, Ferdinand Habsburg (jeho syn) a Otto Habsburg (jeho otec, zomrel 2011).
V akom zmysle?
Konflikty sa z internacionálnych, teda z konfliktov medzi národmi, čoraz viac menia na interetnické, teda medzi jednotlivými etnikami, náboženstvami a pod. Pri medzinárodnom konflikte je hlavným nepriateľom armáda a štát. Protivníkov oddeľuje nejaká hranica. Ale v medzietnických konfliktoch nemáme hranice, vtedy je hlavným cieľom identita nepriateľa. A teda kultúra. Aj preto je dnes ničenie kultúrnych pamiatok oveľa väčšie ako pred 50 alebo 60 rokmi.
Môžeme spomenúť aspoň jeden konkrétny úspech vášho snaženia?
Sme aktívni v mnohých konfliktoch. Jeden z najväčších úspechov, ktorý sme ako organizácia dosiahli, je, že kultúra je dnes čoraz viac zahŕňaná do toho, čo musí byť počas konfliktu ušetrené. To pred pár rokmi nebolo samozrejmosťou.
Prednedávnom boli v Rakúsku parlamentné voľby. Ako ste spokojný s výsledkom?
Tieto voľby v podstate nič nevyriešili. Iba ukázali slabosť vládnej koalície a s najväčšou pravdepodobnosťou budeme v budúcnosti vidieť, že vládnuť bude aj naďalej, no ešte s menšími silami, ako mala predtým. Osobne momentálne žiadnu zmenu nevidím.
V minulosti ste v politike aktívne pôsobili. Uvažujete, že by ste sa angažovali opäť?
Ale ja sa považujem za extrémne politicky angažovaného. Aj keď nemám v pravom zmysle slova žiadnu funkciu. No je mnoho oblastí, v ktorých je potrebná politická angažovanosť, som presvedčený, že mnohí sú politicky aktívny bez toho, aby si to uvedomovali. Týka sa to napríklad oblasti medzinárodného práva a humanitných aktivít, teda oblastí, ktoré naberajú na dôležitosti. Čiže ja sa cítim absolútne politicky činný, aj keď práve v tomto momente nemám žiadnu funkciu.
Takže z vás nebude stranícky politik
To som ostatne ani nikdy nebol, to musím zdôrazniť. Možno mám trochu staromódnu predstavu, ale verím vo voľný mandát. Verím, že ak si niekto myslí, že v parlamente môže sedieť iba ako partajný poslanec, tak to nie je žiadny demokrat. Človek môže byť nápomocný a nemusí mať stranícku príslušnosť.
Na Slovensku ste nedávno na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave otvárali výstavu o Habsburgovcoch, chodievate k nám pomerne často. Aký je váš vzťah k Slovensku?
Máte pravdu, chodím k vám často. Pred dvoma týždňami som tu bol na jednom podujatí, ktoré sa týkalo ochrany kultúrneho dedičstva. K Slovensku mám extrémne blízky vzťah, som rád, že je tu čoraz viac inštitúcií, ktoré sa venujú rozvoju paneurópskych myšlienok. Tie treba aj v rámci dobrých susedských vzťahov pestovať.