Jozef Nálepka o svojom bratovi pre HN:
Veľmi som si ho vážil, pretože bol veľmi inteligentný, pohotový, smelý a na všetko mal odpoveď. Spieval, hral na rôzne nástroje, bol teda predovšetkým muzikant, cvičil v muzikantskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Keď prišiel domov, vždy okolo šiestej, hral a potom čítal, veľmi čítal. Nemusel sa však veľa učiť, to, čo v škole počul, si aj zapamätal. A dievčatá mu nedali pokoj už v škole. Proste mal rád život, ako sa hovorí, sviečku pálil z dvoch strán. A bol aj prognostik. Keď sa vrátil z poľského frontu, tak povedal: bude vojna, pretože Sovietsky zväz dobre urobil, že posunul poľskú hranicu, zobral východné územie Poľska, to sa mu zíde, pretože vojna Sovietskeho zväzu s Nemeckom je nevyhnutná.
PARTIZÁNSKE LISTY
(Úryvok z knihy Kapitán Nálepka – Repkin. Autor: Jozef Nálepka. Vydal Ján Macko)
Na druhý deň, v nedeľu, sme v Tatranských Zruboch sedeli na lavičke, keď sa ma Jano dvakrát spýtal, či neviem, čo je nové v Poprade. Nevedel som. Po chvíli mlčania sa ku mne obrátil a skoro potichu povedal: „Jožo, chcel by som ti povedať niečo vážne.“ Natiahol som uši a takmer som nedýchal. Čo to môže byť? „Neprišiel som domov na dovolenku odpočívať, ale rozlúčiť sa s vami, s príbuznými.“
Odmlčal sa a akoby rozmýšľal, či mi má povedať všetko naraz. „Vieš, nadviazal som spojenie so sovietskymi partizánmi. Je nás viacej, čo im pomáhame – liekmi, strelivom, zbraňami aj inak. Nemal som pred tebou nikdy tajnosti a vieš, že som šiel na východ s úmyslom prebehnúť pri prvej príležitosti na sovietsku stranu. Viem, prečo som šiel na front a viem, kde je moje miesto. Iste sa ešte pamätáš na môj list, ktorý som ti napísal pri odchode na front v štyridsiatom prvom roku.“
Na jeho prechod k Sovietom som myslel často. Bolo to však iné a navyše veľmi vzdialené. Teraz vyslovil to závažné rozhodnutie, a je to tu. Nevedel som sa sústrediť, veľa rôznych myšlienok mi prebehlo hlavou a ja som zo seba vykoktal: „A nebolo by lepšie, keby si zostal na slovenskej strane a naďalej pomáhal partizánom?
Možno aj pre nich by to bola väčšia pomoc.“
„No, pozri. Pri našich prvých stretnutiach sme sa dohovárali a my sme partizánov žiadali, aby nezabíjali našich mladých chlapcov. Veď oni za to nemôžu, že ich slovenská vláda poslala na front. A ako to vyzerá – padnúť v boji proti Rusom, Slovanom, ktorých považuješ za svojich bratov? My sme im sľúbili, že nebudeme na nich útočiť a strieľať, ba upozorňujeme ich na nemecké výpravy organizované proti nim. Partizáni na to pristúpili a neprelievali sme viacej krv. Styky sa rozširovali a my sme im pomáhali, čím sme len mohli a kde sa to dalo. To sa však nedá utajiť. Konečne treba aj otvorene proti Nemcom vystúpiť. Preto pripravujeme prechod k nim. Stane sa to po mojom návrate z dovolenky. Pred odchodom na druhú stranu ti ešte napíšem vetu, napríklad: „Počasie sa vylepšilo, idem na prechádzku.“
„Vieš, na fronte nie je situácia jednoduchá, ale budem robiť všetko tak, aby som sa mohol kedykoľvek pozrieť našej mamičke rovno do očí.“ Chcel som toho toľko povedať, ale nepovedal som skoro nič. Jano spozoroval moju neistotu. Z predného vrecka vojenskej blúzy vybral zväzok papierov a podal mi ho. „Tu sú listy od partizánov. Po prečítaní ich hoď do ohňa.“
Prvý bol písaný po nemecky. Vyrozumel som, že navrhujú schôdzku neďaleko za obcou Kopceviči v určený deň 27. augusta 1942 s tým, že dajú odpoveď najneskoršie do 26. augusta, a partizáni budú na nich čakať v priekope vedľa cesty. Držal som list napísaný rukou partizána. No nevedel som si vtedy ani predstaviť, ako taký partizán vyzerá. Nemci tvrdili, že sú to zákerní banditi. Moskva ich ospevovala ako národných pomstiteľov bojujúcich za slobodu, za vyhnanie okupantov. Zdalo sa mi skoro ako dobrodružstvo stretnúť pisateľa tohto listu – partizána a porozprávať sa s ním. Lenže bolo to také vzdialené, ba až neskutočné. „Pozri sa,“ podal mi fotografiu obeseného mladého chlapca s tabuľkou na prsiach s označením „bandit“ a tiež ruské letáky vyzývajúce na odpor. Pomaly som čítal, prezeral veci, ale zrak mi zavše skĺzol na obeseného chlapca. Taký mladý a už mŕtvy.
„Keby si z Moskvy počul hovoriť Repkina, tak to som ja. Toto meno som si vybral už teraz, aby som nemusel vystupovať pod vlastným. Aj partizáni ma poznali ako Repkina. Je to istejšie a menej nebezpečné aj pre vás.“
Zase ďalšie nové informácie a ja nič. Pred mojím odchodom z Tatranských Zrubov mi ešte pripomenul, aby som o tom s nikým nehovoril. Ani doma. Ešte raz sa mi prenikavo pozrel do očí, trochu sa odmlčal a pretože ma chcel uspokojiť, dodal: „Jožo, na fronte sa budem držať tak, aby si sa nemusel hanbiť za svojho brata.“ Tuho mi stisol ruku. O popradskom incidente sa nezmienil ani slovom. Ani neskoršie sme o tom nehovorili. Obdivoval som ho, ako to všetko v sebe dokázal udržať. Nikomu sa s tým nezdôveril, s nikým sa neradil, pritom išlo o všetko. Aj o jeho život.