Už 60 rokov je marec mesiacom knihy. A zároveň mesiacom Mateja Hrebendu, slepého básnika a prvého knižného kolpoltéra, ktorý sa ako nikto pred ním pričinil o to, že Slováci začali čítať: obchádzal totiž dediny a knihy im prinášal priamo do domu. My vám pri príležitosti 135. výročia jeho smrti prinášame príbehy akýchsi "Hrebendov" 21. storočia: vydavateľov, ktorí v knihách nevidia zisk, ale výlučne dobrodružstvo. Začíname Kolomanom Kerészom Bagalom z vydavateľstva KK Bagala.
Koloman Kertész Bagala má od typického podnikateľa ďaleko. Snímka: Peter Grznár
„No čo, aspoň umriem postojačky,“ žartoval vydavateľ Koloman Kertész Bagala, keď sa jeho známi čudovali, že si otvára kníhkupectvo na luxusnej ulici v centre Bratislavy, v tesnom susedstve renomovaných butikov. O to viac, keď im vysvetlil, že tu neplánuje zarábať, ale predávať knihy z vlastného vydavateľstva. Inak povedané: pôvodnú slovenskú literatúru. Za svojím konceptom si stojí naďalej. Navzdory tomu, že v čase nášho stretnutia mal tržbu rovných päť eur. O piatej popoludní.
Literárny exot
Hoci Bagala už štvrťstoročie chtiac nechtiac spadá aj do „komunity“ podnikateľov, odlišuje od nich prakticky všetkým. Napríklad aj tým, že ešte aj po päťdesiatke žije so ženou a tromi deťmi na priváte a nie vo vlastnom dome. Dôvod? Nech to znie akokoľvek pateticky, Bagala vydáva knihy nie preto, aby na nich zarobil, ale preto, že sa mu páčia. A zároveň odmieta urobiť kompromis a vydať zjavný bestseller, na ktorom by na vlastný dom zarobiť mohol. Kníhkupectvá podľa jeho slov prekypujú sprostosťami, ktoré boli zjavne vydané iba pre zisk, on sa však na plný úväzok venujem literatúre, nie kalkulačke.
Prečítajte si aj:
Sám vydávam poéziu. Môžem byť najpomalším vydavateľom u nás
‘Nálepku‘ feministická sme si dali dobrovoľne, tvrdí slovenská vydavateľka
Ekonomické poučky ma nezaujímajú
„Samozrejme, že veľmi dobre viem, čo je to break point a cashflow, aj ako funguje ekonomika. Sú však veci, ktoré som sa rozhodol ignorovať vedome,“ vysvetľuje mi pri tretej cigarete za štvrť hodiny bývalý pomocný robotník, ktorý si po prevrate založil knižné vydavateľstvo. Bagala priznáva, že dodnes nepozná nič vzrušujúcejšie ako čítanie rukopisov a hľadanie talentov. „Keď dávajú cenu môjmu vlaňajšiemu autorovi, je to síce satisfakcia, ale ja už mám problém spomenúť si, o čom tá kniha vlastne bola, lebo v tom čase sa už intenzívne venujem inému rukopisu. Takže ma vavríny v podstate nezaujímajú, mňa zaujíma iba to, čo robím práve v tejto chvíli,“ komentuje so smiechom a zapaľuje si ďalšiu cigaretu.
Súťažiť v literatúre?
Za svoj úplne najpodstatnejší počin však nepovažuje vydanie oceňovaných kníh, ale založenie súťaže Poviedka, ktorá sa krátko po svojom vzniku v roku 1996 stala najprestížnejším podujatím svojho druhu. „Nebyť Poviedky, svet by bol chudobnejší o mnohých spisovateľov. Napríklad Moniku Kompaníkovú by teraz neprekladali v Egypte a nenatáčali film na námet z jej knihy, keby práve kvôli tejto súťaži nenapísala svoju prvú poviedku v živote a nevyskúšala si, či talent má,“ vysvetľuje. Mimochodom, podobný prípad je aj Peter Balko, ktorý pred tromi rokmi so svojou prvou poviedkou vyhral túto súťaž a Bagala ho presvedčil, aby podľa nej napísal román s názvom Vtedy v Lošonci. Zrejme to malo zmysel, lebo predvčerom ho nominovali medzi 10 najlepších kníh Slovenska na cenu Anasoft Litera.
Nechcem zahýbať literatúre
Apropo, ocenenia. Zrejme žiadne iné slovenské vydavateľstvo ich nemá na konte toľko – zvlášť v pomere k počtu vydaných a predaných kníh. Bagala však masívnym odporúčaniam, aby z času na čas vydal aj nejaký ten bestseller, stoicky odoláva. „Nerozumejú, že sa mi to bridí. A nepochopia to ani vtedy, keď argumentujem, že by som sa cítil ako muž, ktorý miluje svoju manželku a napriek tomu by jej zahýbal s kurvami,“ vysvetľuje a sleduje, či má pochopenie aspoň u mňa. „Viete, pre niekoho je prioritou zarábať alebo súložiť, kde sa len dá. A pre mňa zas prežiť život v láske s tým, do čoho som zamilovaný.“ Ale zjavne nie je na tom zas až tak zle, knihy, ktoré vydáva, sa takmer vždy vypredajú. Síce pomaly, ale prinášajú aj zisk, tržby nie sú okamžité, ale permanentné - veď vďaka tomu dokázal svoju rodinu uživiť aj v čase, keď sedem mesiacov z roku strávil v nemocniciach a nič nové nevydal.
Čau v kníhkupectve
Dobrým príkladom jeho tvrdohlavosti je aj séria 72 čítačiek slovenskej literatúry, ktoré od decembra do februára organizoval na pôde svojho minikníhkupectva pod názvom Čau o piatej. Priame tržby mu nepriniesli prakticky žiadne. Ale práve vďaka týmto čítačkám sa začali o jeho knihy zaujímať aj noví čitatelia a knihy sa začali oveľa lepšie predávať u ostatných odberateľov na Slovensku. „Na to, že aj toto je kupectvo kníh si ľudia musia najskôr zvyknúť. Zatiaľ to skôr berú ako nejaký cirkusový stan, nevadí, od apríla v tom každonennom literárnom cirkuse pokračujem," uzatvára Koloman Kertész Bagala so smiechom a zahadzuje prázdnu škatuľku cigariet. „Tak čau zas niekedy o piatej!“