Čert
Toto démonické stelesnenie zla, pekelných mocností a temných síl má na našom území viacero pomenovaní. Zobrazovaný býva ako čierny, chlpatý, so špicatými ušami, s rohami, dlhým kravským chvostom a vidlami. Mohol na seba vziať akúkoľvek podobu, či už zvieraťa alebo človeka. Zjavoval sa aj ako červená ohnivá guľa, reťaz či vzdušný vír. Časom jeho pôsobenia bola noc. Neraz vystupoval v spojení s čarodejnicami, ktoré zasväcoval do diabolského umenia. Postava čerta býva v ľudovom rozprávaní vykresľovaná s určitou dávkou humoru. Niekedy o ňom hovoria ako o hlupákovi, ktorého hrdina rozprávania šikovne prekabáti.
Strigôni a strigy
Podľa stredovekých predstáv dokázali vyvolať lejaky, ktoré zatopili polia, a blesky, ktoré zrúcali domy. Vedeli spôsobiť neplodnosť ľudí aj dobytka a divotvornými práškami trávili studne a šírili mor. Strigôni v menšej, strigy vo väčšej miere bývali terčom nemilosrdného prenasledovania. V ľudovom rozprávaní sa postava strigôňa niekedy stotožňuje s postavou vedomca, teda osoby, ktorá svoju moc, znalosti a vedomosti dávala do služieb ostatným ľuďom.
Bohynka
Obyčajne mala podobu vysokej, vychudnutej ženy, často s telesnou chybou (napríklad škúlila či krívala), s telom pokrytým bohatým ochlpením a s veľkými vyťahanými prsníkmi, ktoré si prehadzovala cez plecia. Dlhé strapaté vlasy pod kolená jej zároveň slúžili na zahalenie tela, keďže šaty buď vôbec nenosila, alebo ich mala roztrhané na franforce. Vo vzťahu k ľuďom vystupovala ako negatívna bytosť, pretože zamieňala zdravé ľudské deti za svoje bohynčatá. Také dieťa bolo škaredé, jeho pokožka mala zelenohnedý odtieň. Neprestajne plakalo a neustále bolo hladné, napriek kŕmeniu nerástlo, nevyvíjalo sa, nechodilo, len ustavične zlostne kričalo.
Svetlonos
Táto postava patrila medzi démonické bytosti, ktoré sa v podobe blúdiacich mihotavých svetielok objavovali pri močiaroch, lesoch a vodách. Prevládal názor, že svetlonosi sú duše nepokrstených detí, ktorým horia prsty, a duše kostolníkov, ktorým horia palce, lebo doma svietili ukradnutými sviečkami. Verilo sa, že v noci plačom vábia ľudí zo správnej cesty. Moc mali najmä nad tými, čo nemali čisté svedomie. Zbaviť sa ich ľudia mohli pomyslením na blízkeho, s ktorým jedli veľkonočné vajíčko.
Zmok
Najčastejšie mal podobu malého, ubiedeného čierneho kuraťa, z ktorého neprestajne kvapkala voda. Kto ho chytil do ruky – upísal mu svoju dušu. Zmok mu síce slúžil, ale duša bola už pekelníkova. Zbaviť sa ho dalo jedine úlohou, ktorú zmok nedokázal splniť – napríklad nanosiť vodu do suda v site alebo peniaze do truhlice v deravej čižme. Zmoka sa dalo zbaviť aj tak, že ho majiteľ nechal zabaleného v šatke na chodníku. Kto sa ulakomil na šatku, stal sa vlastníkom zmoka. Preto platilo, že sa nepatrí brať si nájdené veci.
Grgalica
Čudesná ženská démonická bytosť s vlastnosťami prírodného démona. Na strednom Slovensku ju opisovali ako objemnú ženu s veľkými nohami, širokými rukami, s neforemným driekom a so širokými plecami. Podľa rozprávaní prenasledovala človeka a pchala mu do úst prsia, kým ho nezadusila. Žila v lesoch a často sa pokúšala vymeniť svoje čierne, škaredé deti za životaschopné ľudské dieťa. Mohla sa ňou stať žena, ktorá zomrela pri pôrode.
Prečítajte si aj: Všetko, čo ste (ne)vedeli o najlepších slovenských hororoch
Had
Verilo sa, že prvý gazda, ktorý sa pokladal za zakladateľa rodu, sa po smrti prevtelil do domového ochrancu – bieleho hada. Jeho sídlo bolo pod prahom domu, prípadne na ohnisku či prípecku, inde pod stolom. Pokiaľ bol had v dome spokojný, celej rodine, všetkým ľuďom i zvieratám, poliam a záhradám sa dobre darilo. Keď však spokojný nebol, odišiel, a to znamenalo rozpad rodiny a smrť jej člena.
Lasica
Ak v hadovi sídlila duša hospodára, v lasici mala sídliť duša jeho ženy. Lasica bývala v stajni a zvieratám sa darilo dobre iba vtedy, ak mali takú farbu srsti ako ona. V minulosti prakticky na celom území Slovenska platil magický zákaz zabiť lasicu žijúcu v blízkosti obydlia, aby neuhynul dobytok, ktorý chráni, alebo aby nezomrela gazdiná. Pôvod predstavy o lasici ako ochrankyni hospodárskych zvierat nie je známy.
Malí mužíci z podzemia
Škriatok, trpaslík, piadimužík, pikulík a permoník – všetky tieto mená označujú démonické bytosti malého vzrastu, s ktorými sa mohli ľudia stretnúť v podzemí. Títo mužíci dosahovali výšku asi trojročného dieťaťa, pritom mali tvár starca s dlhou bielou bradou. Jeho poznávacím znakom boli štyri prsty na rukách. Zjavovali sa znenazdajky, niekedy na seba upútali pozornosť svetielkami svojich kahančekov. Dlhá sivá brada symbolizovala ich stáročnú múdrosť.
Kovlad
V predstavách našich predkov išlo o vládcu podzemných pokladov, nerastov a rúd. Mal vzhľad urasteného mladého muža, ktorý tvrdou rukou vládol nad zemskými pokladmi a baňami. Bol najvyšším pánom permoníkov, s ktorými spoločne strážil a odmeňoval dobrých ľudí a zlých trestal. Sídlil v podzemných palácoch. V niektorých oblastiach Slovenska sa za jeho ženský náprotivok pokladala Runa.
Víly
Nazývané aj lesné panny či lesné žienky. Ľudia si ich predstavovali ako krásne, vnadami bohato obdarené devy, odeté v rúchu bielej alebo zelenkavej farby, ktoré mali dlhé plavé vlasy ozdobené lesnými kvetmi. V celoslovanskom okruhu existuje viera, že víly sú vlastne duše zomretých žien. Víly sa nesprávali k ľuďom nepriateľsky, pokým k nim človek neprichádzal so zlým úmyslom alebo ich nevyrušil pri hrách. Vtedy ho vzali do tanca a utancovali na smrť. Vílam sa prinášali obetné dary – lesné plody, kvietky a hodvábne stužky, prípadne medové koláčiky
Poludnica
Bola známa najmä na západnom a čiastočne na strednom Slovensku. Mohlo to byť dievča, ktoré zomrelo pred sobášom, alebo žena, ktorá zomrela pri pôrode. Jej opis sa teda sčasti zhodoval s výzorom nevesty – na hlave mala partu uvitú z kvetov, na sebe dlhé šaty alebo bielu sukňu. Kradla deti, ktoré si so sebou brali matky na pole a nechali ich bez dozoru. Podľa príbehov cez poludnie vychádzala na pole a kládla pracujúcim otázky. Ak nepoznali odpovede, kosákom im odťala hlavu alebo na nich zoslala chorobu.
Revenant
Podľa predstavy o revenantoch sa duša mŕtveho, pokiaľ po smrti nenašla pokoj, vracia na tento svet. Medzi škodlivých, a teda veľmi obávaných revenantov patril upír, na Slovensku nazývaný aj sotana, nelapši a nečistoj. Upír bol podľa tradície mŕtvola človeka, ktorý sa po zdanlivej smrti a pochovaní vracia medzi živých, aby im cical krv. Na upíra sa mohol premeniť samovrah, vlkolak, dieťa narodené so zubami alebo dieťa vlkolaka a bosorky.
Mora
Nehmotná bytosť, ktorej podobu mohla na seba vziať napríklad bosorka. Tá potom v podobe hmly gniavila hruď spiaceho človeka, ktorý bol potom ráno ustatý, nevyspatý, celé telo ho bolelo. Mora bola zosobnená príčina chorôb. V poverových predstavách to bola najčastejšie žena, z ktorej v noci vychádzala duša a ktorá na seba mohla vziať buď zvieraciu podobu (ropucha, mačka, mucha), alebo podobu predmetu (steblo slamy, biela srsť, kosť). Mora, podobne ako upír, mohla vchádzať aj cez úzku štrbinku či kľúčovú dierku, preto sa ujal zvyk vložiť do kľúčovej dierky ihlu.
Strašidlo
Mátohy a strašidlá sa vyskytovali na takzvaných strašidelných miestach ako cintorín, krypta, opustené budovy či rozličné prírodné priepasti. V mestách k nim patril aj katov dom, popravisko či väznica. Hovorilo sa o nich ako o bytostiach, ktoré vyvolávajú strach a rešpekt. Prichádzali vždy v určitom magickom čase, napríklad o polnoci alebo v tú hodinu, keď sa tam kedysi odohrala strašná udalosť. Predstavy o strašidlách sa zachovali aj v názvoch konkrétnych miest, napríklad Nekrstenec, Pri šibenici, Besná, Dievčia skala, Obesenec či Kostlivec a iné.
Vodník
Na strednom Slovensku vodnár, na východe topelec a na západe hastrman. V predstavách ľudí vodník zvyčajne vystupoval ako mužská postava s dobre badateľnými znakmi života vo vode. Na Kysuciach si ho napríklad predstavovali ako starého muža so zelenými vlasmi a s očami potiahnutými blankou, miestami aj so šupinami, ktorému z malíčka ľavej ruky kvapká voda. Vodníci vystupovali nad hladinu napoludnie a o polnoci, odpočívali na brehu, sušili sa alebo si česali vlasy. Mohli sa premieňať na ryby alebo jazdiť na obrovskom sumcovi. Boli to bytosti človeku nepriateľské, sťahovali neopatrných ľudí pod vodu a ich duše si opatrovali v hrnčekoch vo svojom dome pod hladinou.
Spracované v spolupráci s Vierou Gašparíkovou a podľa knihy Čerti, bosorky a iné strašidlá Kataríny Nádaskej a Jána Micháleka