Frida Kahlo: Prvá umelkyňa, čo nechala svet nazrieť do svojich útrob
Posteľ. A na nej mladá žena s čiernymi vlasmi. Z očí jej tečú slzy a z úst trčí obrovitánsky lievik plný mŕtvych zvierat a osirelej ľudskej lebky. Obraz sa volá Beznádej a tvár, ktorá z neho hľadí, patrí Fride Kahlo. Mexickej maliarke, ktorá ako prvá priniesla na maliarske plátno maternicu, panvovú kostru či krv. A najmä bolesť: zvyčajne odetú do živých, typicky mexických farieb.
Bolesť prišla v električke
Má len šesť rokov, keď jej prvý raz vstúpil do života. Po náhodnom páde jej diagnostikujú detskú obrnu, ktorá ju na dlhšie obdobie odsúdi nielen na bolesť, ale aj na samotu.
V osemnástich na ňu dopadne podstatne ťažší úder. Píše sa 17. september 1925 a Frida cestuje so svojím priateľom Alejandrom v autobuse, keď ju zrazu prudký náraz vymrští na ulicu. Príčinou je zrážka s električkou a výsledkom zlomené dva stavce, tri zlomeniny na panve, jedenásť zlomenín na pravej nohe, vykĺbený ľavý lakeť a železnou tyčou prepichnutá maternica. Ešte v nemocnici jej oznámia, že pravdepodobne nikdy nebude mať deti. „Nasadili mi sadrový pancier, a tým sa začalo utrpenie, ktoré sa nedá porovnávať s ničím na svete. Som úplne zúfala,“ píše Alejandrovi z lôžka, na ktoré ju zranenia pripútali na celý rok.
A vtedy skrsne v hlave jej umelecky založeného otca spásonosný nápad: daruje jej svoje štetce a farby a kúpi špeciálny stojan, čo jej umožní maľovať poležiačky. Frida sa do tvorby púšťa s plným nasadením a prakticky okamžite si nachádza svoj osudový motív. „Maľujem seba, pretože som často osamelá a nič iné nepoznám tak dokonale,“ odôvodní neskôr svoju voľbu... či skôr nevyhnutnosť.
Neplodnosť na plátne
Krátko nato, ako sa fyzicky pozviecha a stane sa opäť súčasťou bežného života, postihne Fridu ďalšia nehoda. Aspoň tak ona sama s odstupom času pomenuje svoje stretnutie s Diegom Riverom. O dvadsať rokov starší (a aspoň o 80 kíl ťažší) maliar, intenzívne zapojený do komunistickej revolúcie, sa stane Fridinou modlou. Najmä v začiatkoch výrazne poznačí jej štýl a povzbudzuje ju, aby sa maliarstvu venovala profesionálne. No nezostane len pri umení. Napriek varovaniam svojho otca sa ako 22-ročná za Diega vydáva.
Spája ich (aspoň v začiatkoch) vášnivá láska i vzájomný umelecký obdiv, no Fridin manželský život je aj tak poznačený bolesťou. Dôvodom sú najmä Diegove nepretržité nevery a tri nešťastné tehotenstvá, ktoré sa skončia potratom. Fridine plátna sa zapĺňajú čoraz tragickejšími motívmi. „Svojou neplodnosťou veľmi trpela. O to viac, že v mexickom prostredí matka zohrávala významnú úlohu a plodnosť sa silno cenila,“ objasňuje kunsthistorička Zsófia Kiss-Szémanová.
S manželom Diegom Riverom
Ani mory, ani sny. Realita
V tomto smutnom období však zároveň prichádzajú prvé maliarske úspechy. K tomu prelomovému Fride dopomôže Lev Trockij, vyhostený ruský anarchista, ktorého s Riverom u seba ubytujú. Starnúci revolucionár – s ktorým má Frida pomer – ju zoznámi s André Bretonom, autorom manifestu surrealistov. A vďaka nemu sa v roku 1939 ako takmer jediná žena zúčastní na výstave surrealistov a razom získa fenomenálny úspech. Svet šokuje otvorenosť, s ktorou necháva nazrieť nielen do svojej duše, ale aj telesných útrob. A hoci ju kritika dodnes radí (ako jednu z mála žien) k surrealistom, samotná Frida sa voči tomu vždy vymedzovala: „Nie som surrealistka. Nemaľujem svoje nočné mory, ani sny. Maľujem svoju realitu.“
V tom istom roku sa rozvádza s Diegom, aby si ho o rok neskôr zobrala opäť. S podmienkou, že bude od neho finančne nezávislá a nebudú mať spolu sex. Zároveň si postupne osvojuje jeho životný štýl. Usporadúva bujaré večierky, pestuje neviazaný bisexuálny život, fajčí cigary, ohuruje spoločnosť hrubými vtipmi a stáva sa čoraz závislejšou od alkoholu aj morfia, ktorý berie na prekonanie silnejúcich bolestí. Posledné mesiace pred smrťou sa jej životný oblúk symbolicky (a smutne) uzatvára. Amputujú jej nohu, a tak je opäť odkázaná na tvorbu na lôžku. Ležiac v posteli, nesenej štyrmi mužmi, sa zúčastní aj na svojej poslednej výstave. Krátko nato ju nájdu mŕtvu. Len týždeň po jej 47. narodeninách.
FRIDA KAHLO
- Narodila sa 6. júla 1907 v Mexiku ako Magdalena Carmen Frieda Kahlo y Calderón.
- S maľovaním začala ako 18-ročná, po nehode, ktorá ju na viac ako rok pripútala na lôžko.
- Dva razy sa vydala za mexického maliara a komunistického revolucionára Diega Riveru.
- Počas svojho života namaľovala 143 obrazov (z toho 55 autoportrétov) a prekonala viac ako 30 operácií.
- Koniec života trávila na vozíčku, zomrela 13. júla 1954.
- Po smrti sa z nej stáva najdrahšia maliarka sveta. Spolu s Picassom, Pollockom a Warholom.
________________________________________________________________________
Prečítajte si aj príbeh múzy Andyho Warhola. Očami Slováka, ktorý sa s ňou poznal.
________________________________________________________________________
Gala Dalí: Žena, čo stvorila najslávnejšieho surrealistu sveta
Gala-Salvador. Aj takýto podpis nájdete na množstve obrazov najslávnejšieho surrealistického maliara sveta. A to napriek tomu, že Gala – žena, s ktorou Dalí prežil 53 rokov – nikdy do jeho diel nedokreslila ani čiarku.
Všetci Galini milenci
„Len raz za stovky rokov sa umelcovi podarí nájsť si ideálnu ženu pre seba. Dalí to šťastie mal.“ Takto okomentoval ich zväzok jeden z prvých zberateľov Dalího diel. Hoci počas ich manželstva Gala vystriedala desiatky milencov a pre svoj nákladný životný štýl (v zrelom veku si mladých mužov platila) Salvadora v podstate donútila k umeleckej prostitúcii – podpísal 35-tisíc prázdnych papierov, čím dal súhlas na predaj svojich falzifikátov – nikdy o nej na verejnosti nepovedal jediné krivé slovo. A obrazy, na ktorých ju stvárnil, predstavujú možno najvrúcnejšie a najzmyselnejšie vyobrazenie ženy v strednom veku v západnom umení. Keď umrela, prestal prijímať tekutiny a zo všetkého najviac túžil pobrať sa za ňou. Podarilo sa mu to až o šesť rokov neskôr.
Na pomedzí nymfy a diabla
Nebola umelecky činná, nezostali po nej žiadne pozoruhodné myšlienky a dokonca ani neoplývala mimoriadnou fyzickou krásou. Elena Ivanovna Diakonova, ktorú už od mladosti volali Gala, pritom vstúpila do života – a tvorby – mnohým umelcom. Jej prvým manželom bol básnik Paul Éluard, prvým milencom maliar Max Ernst, a jej vplyv priznávajú mnohí ďalší. Vyštudovaná učiteľka bola v podstate jedinou ženou, ktorú parížski surrealisti vôbec vpustili do svojich kruhov.
Pamätníci spomínajú na jej prenikavé čierne oči, eleganciu, sebadôveru, nekonvenčnosť, istú povýšenosť a živelnosť: nielen erotickú, ale aj akúsi bytostnú. Maliar Leonor Fini priznal, ako ho šokovala svojím výrokom, že každý okamih života by mal byť výrazom pomsty, dobytia, alebo aktom získania výhody. „Vždy vedela, čo chce. Potešenie zmyslov a spoločenstvo génia,“ vyjadril sa o nej zasa surrealista André Thirion. A Dalí? „Bola nádherná, okúzľujúca, a pritom neskrotná a silná. Bola niekým na pomedzí nymfy, anjela, diabla a bojovníka. Vedel som, že ju musím mať stoj čo stoj.“
Narcisova druhá matka
Začínajúci (a sexuálne zmätený) maliar ju stretol v roku 1929 ako zrelú 35-ročnú vydatú ženu. A hoci bol pri ich prvej debate natoľko nervózny, že sa nezmohol na nič iné ako hysterický smiech, na splnenie svojho túžby nemusel čakať dlho. Lebo ak bola Gala v čomsi naozaj talentovaná, tak práve v schopnosti rozpoznať umeleckého génia. A v Dalím ho objavila. Zbláznila sa doňho natoľko, že opustila v tom čase už bohatého manžela aj dcéru Cecile. Len 25-ročnému Salvadorovi sa stala múzou, manželkou, pomocníčkou a… matkou. Práve poslednú menovanú rolu považujú Dalího životopisci za kľúčovú. Narcistický umelec totiž o tú vlastnú prišiel príliš skoro a navyše ňou pre jej priemernosť opovrhoval. Usadili sa v Španielsku, žili skromne (Dalího otec pre Galu vydedil) a tvrdo makali na Dalího úspechu. Gala sa zhostila úlohy manažérky a razila svojmu mužovi cestu na výstavy a do galérií. Kľúčová je ich návšteva USA v roku 1935, po ktorej sa jej muž definitívne stáva hviezdou. Nielen umeleckou.
Pygmalion naopak
Dalíovci sa stávajú populárnym manželským párom, ktorý očarúva (a desí) excentrickým životným štýlom. Gala sa okrem „marketingu“ stará nielen o predaj Dalího diel, ale aj o výber najlepších farieb, štetcov či rámov na obrazy a dáva pozor na techniku jeho maľby. Popritom mu pózuje, odháňa Dalího pätolízačov a robí mu spoločnosť pri maľovaní. V roku 1958 vďaka pápežskej výnimke dokonca spečatia svoj zväzok cirkevným sobášom. A hoci posledné roky sa nesú skôr v znamení úpadku – Dalí ochorie na Parkinsonovu chorobu, ich finančná situácia sa zhoršuje, Gala trpí úpadkom svojej fyzickej krásy a istý čas žijú oddelene – väčšina expertov sa zhoduje, že Dalí v nej našiel nielen svoju femme fatale, ale aj svojho Pygmaliona. Bez nej by jeho hviezda nikdy nevystúpila tak vysoko.
GALA DALÍ
- Narodila sa 7. septembra 1894 ako Elena Ivanovna Diakonova v cárskom Rusku.
- Patrila k nadaným študentkám, v mladosti ju trápili choroby.
- Zapojila sa do hnutia surrealistov, ovplyvnila umelcov Maxa Ernsta, Louisa Aragona či Andrého Bretona.
- So Salvadorom Dalí žila od roku 1929, o päť rokov nato sa zobrali.
- Bola modelom pre viaceré jeho obrazy.
- Napriek množstvu mimomanželských afér spolu vydržali až do Galinej smrti 10. júna 1982.
Camille Doncieux: Milenka, ktorá naučila Moneta maľovať ženy
Mala len osemnásť rokov, keď sa s ňou zoznámil jeden z najslávnejších maliarov na svete, Claude Monet. Predstavil ich Frédéric Bazille, s ktorým Monet zdieľal štúdio a očarila ho predovšetkým očami. Takto opisujú stretnutie umelca a jeho múzy Camille Doncieux výtvarní historici dnes. Bola modelkou a jej zjav teda neočaril len jeho. Často potom pózovala aj Monetovmu blízkemu priateľovi Pierrovi Augustovi Renoirovi či Eduardovi Manetovi.
Z pikniku portrét
Monet ju pri prvom stretnutí požiadal, aby mu zapózovala, keďže maľoval práve veľkoformátové figuratívne dielo Piknik. Nevedel ho však dokončiť, tak na výstave v Salóne predložil veľký portrét samotnej Camille. Ako neznámy umelec ho vtedy, v roku 1865, predal za 800 frankov, čo bola ohromujúca cena. Už vtedy bola teda Camille tá, ktorá ho ovplyvnila, spočiatku len zjavom. „Ale nebola to len ona, ktorá ho ovplyvňovala. On sám jej dal širší obzor, zaviedol ju do spoločnosti, do umeleckého diania, inšpiroval ju,“ vysvetľuje dnes kunsthistorička Zsofia Kiss-Szemán. Z modelky sa tak skoro stala milenka a už o rok sa im narodil prvý syn. Svoj vzťah však museli držať v tajnosti, pretože Monet vedel, že ak by sa to dozvedeli jeho rodičia, prestali by ho finančne podporovať. Zobrať sa mohli až v roku 1870.
Ich vzťah podľa odborníkov dobre dokumentuje obraz s názvom Obed v tráve, kde Camille akoby prebrala úlohu každej ženy. Monet zvýšil jej pozíciu a zobrazil ju ako rovnú so všetkými. Ich vzťah podčiarkoval srdcom znázorneným na strome. „Vždy ide o vzájomný vplyv medzi dvoma ľuďmi. Do veľkej miery vieme, že mnohé ženy ovplyvňovali maliarov, sochárov, výtvarníkov, ale nie vždy rovnakým spôsobom. Camille bola žena, ovplyvňovala ho myšlienkami, aj svojím zjavom, ale aj tým, čo inšpirovalo ju – prostredie, jeho tvorba,“ dodala Kiss-Szemán.
Poškodené zdravie
Počas ich krátkeho manželstva ju zobrazil nespočetne veľakrát, jej portréty patria k jeho najkrajším dielam. Zdravie Camille sa však zhoršovalo, hovorilo sa o tuberkulóze, aj o dôsledkoch viacerých potratov, ale v roku 1879 Camille ako tridsaťdvaročná matka dvoch detí zomrela. Monet ju dokonca maľoval aj na smrteľnej posteli, premožený žiaľom. Maľbu, o ktorej neskôr napísal, že zobrazovala jej smrť a „sled meniacich sa farieb“, počas svojho života nikdy nepredal a dodnes patrí medzi jeho najznámejšie diela. Jeho druhá žena Alica sa potom nedokázala zmieriť s jej stále silným miestom v Monetovom živote, a tak zničila všetky jej vyobrazenia, okrem jedného. (luc)
CAMILLE DONCIEUX
- Narodila sa v roku 1847, ako 18-ročná sa zoznámila s Claudom Monetom.
- Robila mu modelku, veľmi často mu pózovala.
- Zobrali sa po komplikáciách v roku 1970.
- S maliarom mala dve deti.
- Zomrela po ťažkej chorobe ako tridsaťdvaročná.
- Stvárňovať ju zvykol aj Pierre August Renoir a Eduard Manet.