Nik ich k nám nevolal. Napriek tomu prišli a zostali u nás vyše dvadsať rokov. A hoci krátko po dramatických augustových dňoch takmer zmizli z dohľadu, ich vplyv na našu krajinu sa nestratil ani náhodou. Ako vlastne žili a čo u nás celé tie roky robili sovietski vojaci?
21. august 1968, 12 hodín, 40 minút. Československý rozhlas hlási, že jeden z príslušníkov sovietskych vojsk spáchal samovraždu. Volal sa Kolja a nemal ani dvadsať. Približne hodinu predtým sa od svojho českého priateľa dozvedel, že ruskí velitelia im nepovedali pravdu: a že v skutočnosti sem neprišli ako osloboditelia, ale ako okupanti. A navyše: hneď prvý deň majú na konte niekoľko mŕtvych.
Kolja nebol jediný, koho táto informácia prekvapila. „Prvé hodiny a dni po intervencii bolo zaskočené celé sovietske vedenie,“ vysvetľuje historik z Ústavu pamäti národa Peter Jašek. „Dúfali totiž, že sa im rýchlo podarí dosadiť kolaborantskú, tzv. robotnícko-roľnícku vládu, o ktorej ich informovali predstavitelia protisovietskych síl v Československu.“ Inak povedané, uverili propagande o kontrarevolúcii a s masovým odporom obyvateľstva, prirodzene, nepočítali. A ani vo sne im – rovnako ako nám – nenapadlo, že sa u nás zdržia takmer štvrťstoročie.
Prečítajte si aj: Prežil som august 1968. Aj keď na mňa mieril sovietsky vojak
Brata mi zabili Sovieti. A komunisti mu rozbili pamätnú tabuľu
Kaplnku si zmenili na posilňovňu. Takto nám Sovieti zničili pevnosť
Hrozba zmizla v kasárňach
„Ich prítomnosť robila z Československa de facto okupovanú krajinu,“ vysvetľuje historik Jašek a dodáva, že ešte aj po podpísaní Moskovského protokolu, ktorý zlegalizoval ich pobyt u nás, hrozila vo vzduchu hrozba ich ďalšieho zásahu – osobitne pri masových protiokupačných protestoch. Hoci protokol im nedovoľoval zasahovať do vnútorných československých záležitostí, opakovane dochádzalo k streľbe s tragickými následkami. „V mestách, kde sídlili posádky, sa zriaďovali sovietske komandatúry, ktoré predstavovali mocenský nátlakový prostriedok v procese začínajúcej sa normalizácie,“ informuje historik Igor Baka z Vojenského historického ústavu. Situácia sa postupne upokojila, až keď vojakov nasťahovali do vyčlenených kasárenských objektov.
Kultúra a benzín
Byty, obchody, školy, škôlky, polikliniky, kiná, divadelné sály. Toto všetko bolo súčasťou uzavretých stredísk, v ktorých sovietski vojaci žili aj so svojimi rodinami. Tie najväčšie sa nachádzali vo Zvolene a na Lešti.
„Hoci vojaci z povolania chodili nakupovať aj do československých obchodov, voľne po meste sa Sovieti príliš nepremávali,“ opisuje ich životný štýl historik Baka.
Vojaci prezenčnej služby slúžili v útvaroch v ČSSR 24 mesiacov, poddôstojníci a špecialisti najskôr absolvovali odborný výcvik na území Sovietskeho zväzu. „Nemali povolené vychádzky a väčšinu voľného času trávili v kasárňach. Tie väčšinou mohli opustiť len v rámci hromadne organizovaných kultúrnych akcií, výpomoci v národnom hospodárstve alebo pri sprevádzaní vojakov z povolania nakupujúcich v civilných obchodoch. Na dovolenku sa väčšina vojakov základnej služby nedostala vôbec,“ pokračuje Baka.
Apropo, kultúra. Práve štátom organizované podujatia slúžili ako zámienka na deklarované rozvíjanie československo-sovietskeho priateľstva. Oveľa väčší úspech však podľa Baku mali čulé kontakty, ktoré vznikali pri nelegálnom kšeftovaní. Mimoriadnej popularite sa tešilo napríklad kupovanie kradnutého benzínu od sovietskych vojakov.
Päť rokov v Československu
Ak vás zaujímajú čísla, vedzte, že na slovenskom území slúžilo dohromady okolo 12-tisíc príslušníkov sovietskej armády. Pripočítať k nim treba 5- až 6-tisíc rodinných príslušníkov.
Ubytovanie im zabezpečilo samotné Československo – ako prikazovala zmluva o dočasnom pobyte sovietskych vojsk. „Náklady spojené s pobytom vojsk si mala hradiť sovietska strana,“ objasňuje Baka. Napriek tomu sa stávalo, že Sovieti nedodržiavali nájomné zmluvy v bytoch, ktoré im československá strana postavila.
„Dôstojníci a praporčíci u nás zvyčajne pobudli päť rokov a potom boli preložení do vojenských útvarov v Sovietskom zväze alebo na územie iných spojeneckých štátov,“ informuje Baka. Čas na našom území podľa Jašekových slov rozhodne netrávili nečinne: „Postupne si cez spravodajské či politické kanály vytvorili svoje vlastné väzby vo vojenskom a politickom prostredí.“
Sovietski vojaci na Slovensku
– V 70. a 80. rokoch 20. storočia u nás bola rozmiestnená jedna z piatich vševojskových divízií Strednej skupiny vojsk, časť vojenského letectva a niektoré tylové zariadenia.
– Veliteľstvo divízie a niektoré zabezpečovacie útvary sídlili vo Zvolene, motostrelecké pluky v Jelšave, Komárne a Ružomberku, tankové útvary a protilietadlový pluk sa nachádzali vo Vojenskom výcvikovom priestore Lešť, delostrelecký pluk sídlil v Rožňave.
– Zvyšné útvary divízie sa nachádzali v posádkach Nové Zámky, Štúrovo a Rimavská Sobota, vojenské letectvo Strednej skupiny vojsk využívalo na území Slovenska letisko Sliač pri Zvolene.
– Na viacerých miestach Slovenska (v druhej polovici 80. rokov – Bratislava, Budča, Čierna nad Tisou, Nemšová, Nové Mesto nad Váhom, Ožďany, Skalka, Vlkanová, Voderady, Vrútky) sa nachádzali aj sovietske tylové zariadenia (sklady, poľné pošty, strelnica...).
Spracované podľa Igora Baku z Vojenského historického ústavu