„Šťastie je náhoda a trpí únavou,“ znejú slová ústrednej piesne Šťastie vo filme Rukojemník režiséra Juraja Nvotu. Aby si jeho nový film z "česko-slovenskej trilógie" žil životom, aký si zaslúži, bude potrebovať aj troška šťastia. V kinách je odvčera a na rozdiel od Česka sa aspoň nebude musieť pobiť s veľkou konkurenciou.
Pelíškovský príbeh
„Nie je to film pre deti, je to príbeh, v ktorom hlavnú úlohu hrá malý chlapec,“ povedal Milan Lasica po uvedení filmu Rukojemník u nás a jednoduchou vetou tak vopred uzavrel všetky debaty o tom, či ide, alebo nejde o detský film. Ako sám povedal, označenie detský film by ho dehonestovalo. A musíme súhlasiť. Detskému divákovi môže film pomôcť lepšie si predstaviť, ako sa v 60. rokoch žilo, ale to nemá byť jeho úlohou. Príbeh malého Petra (Richard Labuda), ktorý žije so svojimi rodičmi (Milan Lasica a Libuše Šafránková) na Slovensku a nemôže odísť za svojimi rodičmi v blízkom Rakúsku, má ambíciu rozprávať opäť o dobe ako v legendárnych Pelíškach. Podobné črty sa nájdu, ale film si nezaslúži takéto porovnanie. Je iný.
Okrem príbehov odlúčených rodín, o skoro žiadnych možnostiach nás Peter a ostatní výnimoční detskí herci ponoria do sveta, kde figurujú tajné (neexistujúce) tunely pod Dunajom, gangy chlapcov či typická (ne)spravodlivosť trestov v škole. Poetiku, akou vie rozprávať len Nvota, však narúša niekoľko momentov. Pri toľko strážených hraniciach však často nikto nie je, keď sa Petrovým rodičom napokon podarí tajne prejsť cez hranice, potom sa pohybujú po dedine a nikto z tajných ich nenahlási, nikomu nechýba zmiznutá líška či zbraň a podobne.
Herci na jednotku
Jedna vec však filmu svedčí najviac. Herecké výkony. Aj keď by možno mnohým pasoval Marián Labuda ako dedo malého Petra viac, dva roky pred nakrúcaním dohodnutý Milan Lasica bol tou najlepšou voľbou. Nikto nedokáže tak noblesne a zároveň prísne zastaviť aj najväčších chlapov očami, ako „pán vedúci“ v krčme si dovolí aj na komunistických majorov. V kombinácii s talentovaným Richardom Labudom je radosť ho sledovať, aj keď divákovi môže napadnúť, že bol na svojho vnuka v takej príšernej dobe až príliš benevolentný. Prepáči mu pokus o nočný útek aj krádež zbrane.
Ostatní herci, aj keď sa napríklad Robo Roth, Jana Oľhová či Ondřej Vetchý objavia doslova len na pár desiatok sekúnd, spolu tvoria krásnu mozaiku, doplnenú o neskutočnú hudbu, výpravu a kostýmy. Až natoľko, že si trošku z toho úsilia predsa len mohli ešte odložiť na došperkovanie príbehu.
Jazyková polemika
Netreba pripomínať, že kritika film v Česku, kde bola premiéra pred mesiacom, skritizovala. Snímke s názvom Jak sme hráli čáru však vytýkali svorne jedno. Dabing. Českí distribútori sa totiž rozhodli vyjsť v ústrety Čechom, ktorí prestávajú rozumieť slovensky, a otvoriť si tak väčšie možnosti v kinách. Pri tejto predstave však môžeme byť radi, že my si vypočujeme pravé autentické hlasy hercov aj s maďarsky hovoriacou Libušou Šafránkovou.
Hodnotenie HN: 3,5 z 5 hviezdičiek
Réžia: Juraj Nvota
Hrajú: R. Labuda, M. Lasica, L. Šafránková, O. Vetchý