Vo vašom novom filme Nežné vlny opisujete dospievanie malého chlapca cez vlastný príbeh. Takže ste dali na plátno svoje tajomstvá?
No áno. (Smiech) Chcel som film ako spomínanie na svoje detstvo a dospievanie nakrútiť dostatočne včas, než budem natoľko senilný, že si nebudem nič pamätať. Po filmoch Ženy v pokušení a Muži v nádeji som si lámal hlavu s dobrou komediálnou postavou a neprišiel som na nikoho tak smiešneho ako som ja sám, zvlášť počas dospievania. Diváci vo filme jasne uvidia, že si nevymýšľam, aj keď som niektoré spomienky trocha uhladil, lebo inak by to už bolo sci-fi. (Smiech)
To je dobrý ťah od režiséra – baviť sa na vlastný účet.
Ono to funguje tak aj naozaj, ľudia sa mi smejú aj v súkromnom živote, aj v štábe, tak prečo to nevyužiť, keď som taká komediálna postava?
Ale zase autobiografický príbeh v predrevolučnej dobe je veľká zmena po dvoch sexuálne zameraných komédiách. Nebol to risk?
Je potrebné to meniť, ale môj rukopis i tak zostáva. Tentoraz nejde o súčasnosť, ale veď dospieval som v 80. rokoch. Neťahám tam však politiku, pretože ma viac zaujímali tajomstvá pod dámskymi sukňami. A práve preto, že predchádzajúce komédie boli také pikantné, sa ma veľa ľudí pýtalo, kde sa to vlastne vo mne bralo. Tak som zacúval späť do detstva a dospievania – bol som cudný a tak veľmi hanblivý, že som mal problém prehovoriť aj v triede v spoločnosti svojej vyvolenej, čo bol teda veľký problém a zhoršili sa mi aj známky. A pozrite, toto zo mňa vyrástlo. (Smiech)
Vo filme chcela mať mama z chlapca klaviristu a otec plavca, bolo to tak aj vo vašom prípade?
Nie všetko vo filme je úplne pravda, no aj ja som sa skutočne topil, keď som bol malý chlapec, a potom dlhé roky som sa nevedel odhodlať plávať, ako môj hrdina. A keďže vtedy som bol pod vodou pár sekúnd, keď už odumierajú mozgové bunky, prejavilo sa to značne na tomto aj mojich predchádzajúcich filmoch. (Smiech)
Dajú sa tam objaviť aj prvky z filmov ako Báječná léta pod psa či Pelíšky, boli vašou inšpiráciou?
Vyhýbal som sa tomu ako sa dalo. Keď sa však nakrúca film o detstve a dospievaní, tak tie spomienky sú v mnohom podobné nielen s tvorcami, ale aj s divákmi. Snažil som sa do filmu dať historky, aké som ešte nevidel, ako je napríklad spartakiáda, branné cvičenie v igelitových návlekoch a plynových maskách a podobne. A ako prví sme nakrútili, a ja som to vlastne prezradil, ako to naozaj 17. novembra 1989 bolo. Sú rôzne konšpiračné teórie, ale ja v Nežných vlnách prinášam tú, ktorá je pravdivá. Ukazujem, kto to vlastne spôsobil a verím, že i historici budú mať z toho filmu radosť. (Smiech)
Český film sa vezie aj podľa kritikov už dlhšie na úspešnej retro vlne. Aj preto táto téma?
No a kedy bol naposledy nejaký retro film? To sa len tak píše, ja som taký nikdy nenatočil. Teraz je to retro, lebo už som tak starý, že spomienka na moje detstvo a dospievanie je už retro samo osebe. No film som nechcel zaťažovať nejakými dobovými detailmi, ale len nakrútiť večný príbeh o láske, dospievaní, o vzťahu rodičov a detí, ako to robím vždy. Ide o to, spomenúť si, akí sme boli, než to, aká bola doba. Ja ako chlapec som si to vtedy neuvedomoval, nepoznal som to, politika bola úplne mimo mňa. To „zlo“ je tam však obsiahnuté v závisti a v zatrpknutosti, na čom môže stavať akýkoľvek totalitný režim.
Stále ste pri nakrúcaní filmov taký puntičkár?
Diváci to chcú mať v kine perfektné a najlepšie, ako sme to schopní dosiahnuť. Nikomu z divákov predsa nebudem vysvetľovať, že som to vzdal, že nebol čas, že som to odflákol alebo som nemal dosť sily. Diváci si to zaplatili a majú dostať to najlepšie.
A vrátia to aj vám. Stále sa smejete na dnes už legendárnom prirovnaní Vejdělek – výdělek?
Moje meno je v tomto spojení stále pre veľa ľudí neodolateľné, ale vždy je tam nebezpečenstvo, že z toho vznikne: môžete nad tým Vejdělkom plakať. No málokto nakrúca filmy s takým finančným rizikom ako my, lebo ja nerád žiadam o štátne dotácie. Som v tom ako hazardný hráč so všetkými svojimi peniazmi, preto sa potom môžu iní tvorcovia povyšovať nad divákov, že ich nezaujímajú, lebo majú už svoje peniaze vo vrecku. Som preto rád, že sa mne i tým, ktorí do toho investovali, tie peniaze vrátia. A aj vďaka úspechu predchádzajúcich filmov mám určitú slobodu. I tak treba vždy zvoliť vhodnú tému, ktorá bude zaujímať aj niekoho iného ako len mňa.
Čo teda bude vaša ďalšia komédia?
Túto noc som napríklad prebdel, pretože som dostal nový nápad. Mohla by to byť teda súčasná komédia, ale ako hovorím už niekoľko rokov opakovane, nič sa nedá vykalkulovať – filmy treba robiť s nasadením. A tiež hovorím, že pri ničom nie som taký priehľadný ako pri milovaní a práci, oboje totiž robím s najväčšou vášňou. Nedá sa to oklamať. Keď však pri nápade bdiem celú noc ja, tak aj moja partnerka, pretože mám pri tom tendenciu pochodovať. (Smiech)
Kto je Jiři Vejdělek
Debutoval v roku 1998 s filmom Múza. Až o osem rokov neskôr sa preslávil snímkou Účastníci zájazdu a odvtedy priniesol na plátna našich kín snímky ako ROMing, Václav, či najúspešnejší film roku 2010 v Česku Ženy v pokušení a o rok neskôr Muži v nádeji. Oba filmy videlo v českých kinách viac ako milión divákov. Na väčšine svojich filmov sa podieľal aj scenáristicky.