Pracoval pre svetové značky a dnes otvára premiérovú výstavu v Galérii mesta Bratislavy.
Vaše fotografie majú svojský rukopis. Je pre vás dôležité byť rozpoznateľný?
Určite som rád, keď ľudia rozoznajú, že som to ja. Niežeby som fotil s nejakým jasným zámerom štýlu, ale nie som fotograf okamihu, fotoreportér. Vždy mám jasnú predstavu o tom, čo idem robiť. Obraz si najprv „vytvorím“ v hlave a potom ho odfotím. Takže tým, že nad vecami rozmýšľam vopred, v podstate podvedome budujem rozpoznateľný štýl. Pretože ja rozhodujem, ako bude výsledok vyzerať. A ak aj pri pohľade na niektoré moje snímky máte pocit, že je to momentka, v skutočnosti je to premyslený záber.
Veľa pracujete s emóciami
V akomkoľvek druhu umenia sú pre mňa emócie tým najdôležitejším. Pretože ak tam nemá byť emócia, či už pozitívna alebo negatívna, keď sa ma to nedotýka, také dielo pre mňa nefunguje. Život je predsa o emóciách.
Keď spomínate negatívne emócie, tie môže v niekom vzbudzovať vaša posledná séria fotografií Bodybuilders. Sú na nich kulturisti s hlavami detí. Prečo práve toto spojenie?
Keď som pred časom premýšľal nad novou sériou, chcel som ju urobiť o sile v našom svete. Keď sa na ňu pozriete, je presne o tom. Vytváram v nej svet ľudí, ktorí sú veľmi silní a ukazujem ich v rôznom prostredí a čase. Fotil som v siedmich krajinách na všetkých kontinentoch. A aj dnes, keď si ich spätne pozerám, stále im verím, je to skutočný svet. Tie fotografie sú reálne, nevznikali vo fotoshope.
Takže ste skombinovali dve fotografie dohromady?
Presne tak. Fotografiu kulturistu a dieťaťa. A môžem vám povedať, že to bolo náročné aj na prípravu. Musel som napríklad dať ušiť oblečenie, ktoré by vyzeralo ako detské, no vo veľkostiach, ktoré obliekli kulturisti. Napríklad v Afrike som týždeň strávil len hľadaním vhodných ľudí.
Čo na to hovorilo kulturisti, keď ste im nasadili detské hlavy?
Na začiatku mnohí váhali. Pretože som urobil chybu a iba som im slovne vysvetľoval, čo od nich chcem. Ale keď som im ukázal už hotové fotografie, tak väčšinou reagovali: ach, to je nádherné. Myslím si, že pochopili, že sa im nechcem vysmievať. Práve naopak. Ja absolútne rešpektujem, čo robia.
Takže je vám bodybuilding blízky?
Nehovorím, že by som to chcel robiť aj ja. Určitým spôsobom ma priťahujú ľudia, ktorí robia so svojimi telami niečo extrémne. Či už sú to ľudia s množstvom tetovaní alebo piercingov alebo kulturisti. Je to ohromujúce, ako vnímajú svoje telo. Nie je to o tom, či sa vám to páči, alebo či je to štatisticky pekné alebo nie. Dokonca ani nezáleží na tom, či je to dobré pre telo. Ale fascinujú ma. Keď vidíte, ako žijú, čo jedia. Naozaj tým doslova dýchajú, nie je to len nejaký výstrelok, ale ťažká práca. Je to ich svet a aj ich rešpektujem.
Niekoho však môžu svalnaté deti poburovať
Ale to je presne to, čo som chcel. Nie šokovať, ale provokovať. Vyvolať emócie niečím, čo je možno zvláštne. Ale také veci robím rád. Nechcem fotiť obrázky, ktoré sú len pekné, takých nájdete veľmi veľa. Ale chcem urobiť záber, ktorý vás zasiahne. A ak sa pri mojich fotografiách pohoršujete, mne to neprekáža. Podstatné je, že sa vás to istým spôsobom dotklo.
Takže beriete aj kritiku?
Bezvýhradne.
Ale vy rád provokujete aj v komerčnej sfére. Napríklad kampaňou pre Durex či trochu jemnejšou Nebuď závislý od nikoho,
ktorú ste robili pre Sisley.
Pri Sisley bola výhoda, že oni si vybrali mňa kvôli mne, kvôli môjmu štýlu. Dali mi naozaj pomerne veľa slobody. To je v reklame dosť nezvyčajné, lebo obvykle vám dajú vopred jasné zadanie. V rámci tejto kampane však chceli, aby som do snímok dostal to, čo robím v mojej umeleckej tvorbe. Niečo, čomu možno celkom nerozumiete, ale nevyrušuje vás to.
Okrem Sisley ste fotili reklamy napríklad aj pre Volkswagen, IKEA, Playstation, Microsoft a mnohých iných. Ktorá vám obzvlášť utkvela v pamäti?
Každá bola svojím spôsobom jedinečná. No zatiaľ všetky, ktoré som robil, boli primárne o tom, že som si ich užíval, nešlo mi o peniaze. Urobil som to len raz, že som zobral niečo kvôli sume, a nefungovalo to. Keď nie ste stotožnený s tým, čo tvoríte, vidieť to aj na výsledku. A ja nikdy ráno nechcem odchádzať z domu s tým, že idem do práce. Keď sa rozhodnem niečo urobiť, je to preto, lebo sa mi to páči. Nepracujem, v podstate sa len hrám (smiech).
To vám mnohí iste závidia. Vy ste však na Slovensko prišli kvôli výstave. Uvidíme na nej aj niečo z malých sérií?
Áno, vystavujem tu najnovšiu sériu z Afriky.
Okrem nich ste prišli s novinkou, takzvanými motion pictures. O čo ide?
Škoda, že noviny zatiaľ nie sú multimediálne. Je to jednoduchšie vidieť, ako princíp vysvetľovať. V podstate sú to fotografie, v ktorých sa po čase kompletne zmení záber, respektíve sa pohybuje. Je to nikdy sa nekončiaci príbeh, ale vyzerá to ako obraz. Nie je to rýchly pohyb, ale keď si niektorú z nich pozriete a vrátite sa trebárs o desať minút, tak obraz už bude iný.
Takže niečo medzi klipom a fotografiou. Ako ste dosiahli taký efekt?
Zábery sú snímané vysokorýchlostným fotoaparátom a potom sú navrstvené za sebou na obrazovku. Chcel som posunúť fotografiu niekam inam, vytvoriť niečo jedinečné.
Je to váš vlastný vynález?
Áno. Aj keď by som to nenazval vynálezom. Je to jednoducho kombinácia rôznych techník, ktoré nie sú nové, ale nikto iný ich predtým týmto spôsobom neskombinoval. Teda nemám patent na jednotlivé techniky, ale to, ako ich spájam, je unikátne a určite ide o techniku budúcnosti.
Čiže klasickým fotografiám odzvonilo?
Vývoj určite prinesie ďalšie možnosti. Technológie môže pomôcť vytvoriť nové druhy umenia. Myslím si, že ľudia sú otvorení novým technikám a novým spôsobom práce. Napriek tomu si myslím, že predtým to mali fotografi oveľa zložitejšie.
V akom zmysle?
Fotografiu mnohí neakceptovali ako umenie. Tým bola maľba či sochárstvo. Dnes je vnímanie umenia oveľa otvorenejšie. Samozrejme, ani ja nepovažujem všetky fotografie za umelecké diela.
Aké boli reakcie ľudí na tento druh umenia?
Veľmi pozitívne. Aj od skutočných odborníkov. Napríklad keď som pracoval s rapperom a producentom JAY Z-im, ešte pred fotením som mu ukázal práve tieto obrázky. Spýtal som sa ho, čo si o tom myslí, a povedal som mu, že aj jeho by som chcel zachytiť týmto spôsobom. Bol nadšený a súhlasil. Napriek tomu, že on sám zbiera umenie a o tejto oblasti toho veľa vie, aj preňho bola táto technika nová.
Ako ste sa dostali k práci pre JAY Z-ho?
Mal fotiť jednu reklamu a agentúra mu dala na výber asi štyroch fotografov. Pretože on sám vždy rozhoduje, s kým bude spolupracovať. On je naozaj hviezda a dostať sa k nemu je nesmierne ťažké. Nepoznali sme sa predtým, ale na základe fotografií si vybral mňa.
Aká bola spolupráca s takou hviezdou?
V tom, čo robí, je naozajstná špička. Je to inšpiratívny človek, veľmi inteligentný. Náročný, ale zároveň ľudský a celé fotenie bolo veľmi príjemné. Dokonca mi nahral malý videopozdrav pre moje dcéry, čo bol prejav veľkej dôvery. Ale zo skúseností môžem povedať, že čím je človek, takpovediac, väčšieho kalibru, tým je prirodzenejší a väčší profesionál. Aj keď sme sa potom neskôr videli v Antverpách na jeho koncerte, bol veľmi priateľský.
V Antverpách ste aj študovali fotografiu. Teda bol to váš detský sen?
Áno, od mladosti som sa chcel venovať fotografii. Ale to nebol môj hlavný študijný odbor.
A tým bolo čo?
Poisťovníctvo.
Ako ste sa od poisťovníctva dostali k fotografii?
Keď som mal osemnásť rokov, chcel som študovať fotografiu, ale moji rodičia boli proti. Hovorili, prosím ťa, čo budeš robiť s fotografiou? A mali pravdu, nemal som to vtedy celkom ujasnené. Takže som normálne vyštudoval a začal pracovať v poisťovacej agentúre. Až neskôr som si v Antverpách urobil v podstate večernú školu o fotografii. Naplno som sa foteniu začal venovať až po tridsiatke.
Neľutujete to?
Vôbec nie. Dokonca si myslím, že som vo výhode. Lebo poisťovníctvo bolo pre mňa dlho jediným stálym príjmom. Fotografi majú nárazové príjmy, najmä keď začínate, tak nikdy neviete, kedy budete mať ďalšiu prácu.
Viete si predstaviť, že by ste sa k tomu vrátili?
Tak to už asi nie (smiech). Ale tiež to bolo o práci s ľuďmi.
Špecializujete sa na módu a reklamné fotografie. Prečo?
Práve preto, že je to o práci s ľuďmi. To ma zaujíma. Byť zavretý v štúdiu a pol dňa nastavovať svetlá na najlepší záber nejakého produktu alebo fotiť architektúru nie je mňa. Hoci sa mi páči reportážna fotografia, som príliš plachý, aby som k niekomu prišiel a spýtal sa ho, či ho môžem fotiť.
Človek, ktorý fotil JAY Z-ho a produkcie svetových značiek je plachý?
Áno. Viete, pri JAY Z-im som vedel, že ho budem fotiť. Keď mám jasnú predstavu a dopredu dohodnutý tím, tak viem na pľaci viesť ľudí. Ale mám rešpekt pred tým, fotiť len tak niekoho na ulici. Nechcem fotiť ľudí proti ich vôli. No kúpil som si malý foťák, ktorý nosím so sebou, takže na sebe pracujem.
Spomínali ste dcéry. Uberá sa niektorá vo vašich šľapajach?
Najstaršia má 12 rokov a keď jej ukazujem fotky, tak mi dáva spätnú väzbu a niekedy veľmi výstižnú. Druhá má 7,5 roka, ona rada behá po dome s fotoaparátom, a tretia má len tri a pol roka, tak zatiaľ nefotí (smiech). Ale neviem, či ich to bude držať aj naďalej.
Keby chceli ísť vo vašich šľapajach, budete súhlasiť?
Určite nie. Aj z vlastnej skúsenosti viem, že je dôležité vyštudovať niečo, čo vám dá základ. Napríklad moje štúdium nebolo len o poisťovacom systéme, ale dalo mi aj všeobecný prehľad, základy ekonómie, jazyky. Podľa mňa treba mať nejakú širšiu bázu pred tým, ako sa začne skutočný život. Stretol som veľa ľudí, ktorí študovali fotografiu, no preto jediné, čo mohli po skončení školy robiť, bola fotografia.
Takže ste boli vo výhode
Presne. Oni museli robiť len fotografiu. A v podstate boli nútení robiť všetko, k čomu sa dostali, aby zarobili peniaze. Ja som mal moje poisťovníctvo a bolo to fajn, pretože som nemusel fotiť. Chcel som to. A mal som oveľa väčšiu slobodu. Pretože tí, ktorí fotili od skončenia školy, sa často v konečnom dôsledku dostali na cestu, ktorou nechceli ísť. Ja som si mohol vybudovať vlastný štýl, a práve on je mojou najsilnejšou stránkou, kvôli ktorej ma ľudia oslovujú.
Snímky: © Kurt Stalllaert, pavleye.com