Príbeh č. 1: Francúzska polievka
Francúzsko za totality? Áno, v tanieri
V originálnom obale. Snímka: archív Carpathie
Na pultoch ju nájdeme dodnes, no predsa v nás vzbudzuje nostalgiu. Žiadna iná potravina nám totiž tak intenzívne nesprítomní chuť prednovembrovej stanovačky či rýchlej večere ako práve „mušličková polievka“ z Carpathie. Kto neverí na spomienky, nech si zalistuje v kronikách. A dozvie sa, že napríklad v roku 1988 sa v prievidzskom závode vyrobilo 2 766 ton celkovo 21 druhov dehydrovaných polievok, pričom viac ako každé tretie vrecúško bolo označené slovom: Francúzska. Človek by neveril, že na začiatku tohto medzinárodného gastro úspechu bola mladá mamička, stojaca prakticky na štartovacej čiare svojej kariéry... Avšak poďme pekne po poriadku.
Začalo sa to cibuľačkou
Leto 1971. Alexander Trubnyj, vedúci vývoja v závode Carpathia, si berie dlhú dovolenku a odchádza za rodinou do Čiech. Ešte predtým však spíše zoznam pracovných úloh pre svoje dve mladé kolegyne. A vloží medzi ne aj jeden pomerne tvrdý oriešok...
„Zadal nám, aby sme vyvinuli polievku bujónového typu, riedku, bez zápražky,“ spomína po polstoročí na osudovú úlohu Darina Matyášová. Obe mladé ženy mali s tvorbou dehydrovaných polievok takmer nulové skúsenosti, samotná pani Darina nastúpila na oddelenie vývoja presne ten istý rok. Navyše – vytvoriť popri existujúcej slepačej a hovädzej polievke ďalší „číry“ variant sa na prvé zamyslenie zdalo takmer utópiou. Inšpirácia si však mladé ženy napokon počkala na tom najpríhodnejšom mieste: v jednej z desiatok kuchárskych kníh, ktoré si to leto listovali, im padol zrak na francúzsku cibuľačku. Nuž, taká ešte svetlo ich závodu neuzrela. Mladé vývojárky však čoskoro prišli na to, že ani neuzrie. „Cibuľa je totiž v sušenej podobe veľmi sladká a chuťovo intenzívna. Navyše – ide o typ polievky, ktorú ľudia buď milujú, alebo nenávidia,“ vysvetľuje Darina Matyášová po rokoch. Vývoj polievok v Carpathii bol v tom čase doslova v plienkach, žiadal sa preto chuťovo univerzálnejší produkt. Inšpiratívnej cibuľačky sa však predsa len nevzdali a po sérii experimentov sa v hlave pani Dariny rozsvietila žiarovka: cibuľu nahradia pórom! „To bol začiatok nášho úspechu,“ komentuje s úsmevom. Potom už stačilo pridať len mäsový vývar (mimochodom, jeho súčasťou bol pôvodne aj veľrybí extrakt), drobné kúsky zeleniny... a plná francúzska chuť bola na svete. No ťažkosti sa tým neskončili. Mladá vývojárka totiž nechcela skončiť pri obligátnych rezancoch, a preto navrhla mušličky. Tie však vyžadovali sofistikované dvojfázové plnenie polievkových obalov – a na tie Carpathii chýbali stroje.
Darina Matyášová s Alexandrom Trubným pri vývoji džúsov. Snímka: archív D.M.
Čerstvosť verzus výdatnosť
Podmanivá chuť, ktorá triumfovala aj v Poľsku a získala prestížny Zlatý pohár na EXPO Plzeň, však napokon šéfov závodu presvedčila, že investícia do Francúzskej polievky má zmysel. Aj tá technická. „Cestovinový závod, ktorý sme v 70. rokoch museli presviedčať, aby pre nás vyrábal mušličky, už o dekádu neskôr pre obrovské objemy nestíhal,“ s úsmevom spomína Darina Matyášová. Francúzska polievka sa do výroby dostala v roku 1974, keď Carpathia ročne vyrobila 21 porcií polievok na obyvateľa, a ešte ten istý rok vyskočila na prvú priečku popularity.
Pani Darina sa nazdáva, že pod jej megaúspech sa tak trochu podpísal aj atraktívny „západniarsky“ názov. Ten mal však aj svoju odvrátenú stránku: keďže mal geografický charakter, nedal sa chrániť. Aj z toho dôvodu dodnes nájdete na trhu „francúzsku polievku“ od šiestich – siedmich výrobcov. Nechýba medzi nimi ani Vitana, odveký partner a zároveň konkurent, ktorý Carpathii v roku 1959 odovzdal prvých osem receptúr na dehydrované polievky. „V tom čase nemali na slovenskom trhu veľký úspech. Predsa len – rodiny žili viacgeneračne, mnoho žien stále nepracovalo, vždy mal kto v domácnosti variť. V 60. rokoch sa však situácia rapídne zmenila.“ A – ako sa Darina Matyášová zhoduje s ďalšími expertmi – nastalo zlaté obdobie polotovarov, ktoré komunisti podporovali aj dizajnovaním čoraz miniatúrnejších kuchýň: „Kým dnes je na prvom mieste čerstvosť, v predošlej ére to bola najmä výdatnosť.“
Karola pre hipsterov
Carpathia, najväčší slovenský závod na výrobu dehydrovaných a konzervovaných výrobkov, však vyvinul počas tejto éry viacero polotovarových kultov. Len samotná Darina Matyášová, ktorá sa napokon vypracovala až na šéfku závodu, sa podieľala odhadom na stodvadsiatich. A vyskytli sa medzi nimi aj také, na ktoré sme v socialistickom Československu ešte neboli pripravení. „Sledujeme vývoj vo svete a nechceme za ním príliš zaostávať. V súčasnosti je šlágrom vo svete takzvaná biovýživa, teda potraviny na báze prírodných surovín bez použitia chémie,“ povedala Darina Matyášová v roku 1987 redaktorke Pravdy a mala pod ním na mysli napríklad sirupy Bylka, ktoré boli ako vôbec prvé na slovenskom trhu ochutené extraktom z byliniek. Už aj predtým sa však v portfóliu Carpathie objavili výrobky, ktorých zloženie by nenechalo vlažných ani dnešných hipsterov. Čo poviete napríklad na plechovkový džús Karola, ktorý kombinoval mrkvu, pomarančový olej a chmeľ? Žiaľ, aj tento unikát už pochoval trh. Ešteže nám zostali aspoň tie mušličky.
Príbeh 2. Remoska
Socialistický hrniec už pečie aj pre princa Charlesa
Remoska sa blíži k oslave šesťdesiatych narodenín. Počas tohto obdobia sa jej vyrobilo niekoľko typov. Snímka: archív Remosky
Keby pred päťdesiatimi rokmi niekto prorokoval, že si pýcha socialistických kuchýň prerazí cestu až za oceán, gazdinky by asi len neveriacky krútili hlavami. Niežeby v kvalitu svojich remosiek neverili, ale predsa len... svet musí poznať onakvejšie prístroje. Predajné čísla a fanúšikovské základne však hovoria jasnou rečou: hrniec, čo nám takmer celú totalitu uľahčoval varenie a pečenie, má svetu čo povedať aj v 21. storočí.
Zázrak z dielne
Na začiatku bol výlet do Švédska, ktorý podnikol elektrotechnik Oldřich Homuta. Hoci tento muž pred druhou svetovou vojnou vlastnil firmu na výrobu elektromotorov, v škandinávskej krajine mu padlo do oka čosi z iného súdka... elektrický hrniec. A to až natoľko, že sa rozhodol, že si ho zostrojí sám. Spoločne s kumpánmi začal na počiatku 50. rokov v malej pražskej dielni s experimentmi, ktoré čoskoro priniesli svoje ovocie v podobe novej funkcie: hrniec z ich dielne už dokázal nielen variť, ale aj piecť. V roku 1957 sa v českom Kostelci nad Černými lesy začala táto elektrická nádoba, zhora vyhrievaná špirálou vo veku, reálne vyrábať a čoskoro nato si ju už zapájali do zásuviek v tisícoch československých domácností. „V období rokov 1957 až 1991 sa vyrobilo asi 1,5 milióna 4-litrových kusov typu Grand a v rokoch 1967 až 1991 asi 1,2 milióna kusov typu Original,“ referuje Lenka Hlobilová z firmy Remoska. Gazdinky si získala vďaka univerzálnosti prípravy všetkých jedál, ľahkej obsluhe a údržbe a dlhou životnosťou. Kultový názov prístroj získal až v roku 1964 a jeho pôvod je pomerne prozaický: odvodili ho od názvu podniku Remos.
Čarovný hrniec
O čo prozaickejší názov, o to poetickejší osud. Po roku 1989, keď sa totálne rozpadol „socialistický“ a československý trh a naše obchody zaplavili mikrovlnné rúry a iné novinky, firma Karma, ktorá ešte za totality vzala Remosku pod svoje krídla, jej výrobu takmer zastavila a štátny podnik sa sprivatizoval. Päť rokov nato sa však objavili ľudia, ktorí prorocky vycítili, že remoska rozhodne nepatrí do starého železa. Ako pre Český rozhlas napísal Patrik Rozehnal, patril medzi nich aj istý Jiří Blažek, ktorý dostal za úlohu tento ´čarovný hrniec´ opraviť a „pri zháňaní náhradných dielcov zistil, že sa už nevyrába a navyše sa predáva jeho ochranná známka“. A rozhodol sa pre nečakaný krok: licenciu kúpil a rozbehol novú výrobu vo Frenštáte pod Radhoštěm. Remoska postupne získala nový dizajn, teflónový povrch a tiež – kvalitný marketing, ktorý ho vrátil nielen do českých a slovenských domácností.
Remoska ide do sveta
V roku 2001 sa však na scéne objavila ešte jedna kľúčová postava: Češka Milena Grenfell-Baines, žijúca vo Veľkej Británii od čias, keď ju pred deportom do koncentračného tábora zachránil Nicolas Winton. Remoska, ktorú spoznala vďaka svojej sesternici, ju očarila natoľko, že sa skontaktovala s jej výrobcom a pomohla mu preniknúť na britský trh. Socialistický zázrak tu ešte v roku 2001 získal ocenenie prestížneho časopisu Good Housekeeping a postupne sa okolo neho nabalil početný internetový fanklub, ktorý si vzájomne vymieňa „remoskovské recepty“. Navyše, tento úspech pečúcej mise vydláždil cestu aj do krajín, ako je Kanada, USA či Austrália. A ešte čosi. Viete, kto patrí k jej posledným vlastníkom? Princ Charles. A obdarila ho ním práve pani Milena, ktorej už roky nikto nehovorí inak ako... lady Remoska.
Príbeh 3. Pali, Májka, Morca-della
Kulty, čo prežili dobu konzervovú
Ešte v roku 1989 vyrábalo konzervované výrobky na Slovensku 29 stredných a väčších podnikov, dnes ich ostalo len päť. Raz darmo, paštéty a „otvaráky“ si už na all inclusive dovolenky nenosíme. To však neznamená, že by naše kuchyne opustili úplne. A nájdu sa i také, ktoré nám robia spoločnosť rovných päťdesiat rokov.
Napríklad Májka, pôvodne Lahôdkový bravčový krém. „Ten bol odborovou normou v rámci ČSSR už od roku 1965 a vyrábal sa v konzervárenských závodoch v celej republike,“ objasňuje Ivana Kacvinská zo spoločnosti Tatrakon, ktorá má výrobok s jemnou mäsovo-pečeňovou chuťou ozvláštnenou prírodnými koreninami vo svojom portfóliu dodnes.
O tom, že v 60. rokoch prežívali výrobky, čo stále zaneprázdnenejším ženám uľahčovali kŕmenie hladných krkov, doslova boom, svedčí aj séria hotových jedál, ktoré sú na trhu doteraz – Plnená paprika či Plnený kapustný list.
Ďalší veľký tresk nastal v osemdesiatych rokoch. Vtedy totiž pracovníčky v košickom podniku Frucona (jej nástupcom je práve Tatrakon) dostali z obchodného útvaru požiadavku na mäsovú nátierku s výraznou, pikantnou chuťou. Už zrejme tušíte, že výsledkom je Pali, ďalšia z radu stálic. No ak sa nazdávate, že názov Pali je skratkou od „pálivý“, nehádate presne. „Zvolený bol podľa mena vtedajšieho obchodného námestníka, ktorý sa volal Pavol,“ objasňuje Ivana Kacvinská.
Vlajková loď našich konzerv však uzrela svetlo sveta až o rok nato, v osemdesiatom piatom. Predchádzalo ju množstvo experimentov a skúšok, napokon sa vývojári Frucony ustálili na zložení: bravčové mäso, sója, cibuľa, paradajkový pretlak, cukor, soľ a zmes korenín... A spoločnosť napokon práve vďaka tomuto výrobku zvládla prechod na kapitalistický trh. Samozrejme, reč je o Morca-delle, ktorú na pultoch dodnes nájdete v tých istých gramážach ako za socializmu: 190- a 400-gramovom balení. A Tatrakon jej ročne vyrobí rovných 2 000 ton.