„Na ropných vrtoch treba veriť pocitom v bruchu“

Ropná plošina v Severnom mori. Snímka: Jaroslaw Bogdanowicz

Predstavte si továreň na ťažký priemysel, vôkol ktorej sa rozprestiera more. A teraz si priamo na túto fabriku „nasaďte“ dve poschodia hotela a získate prvý – a veľmi približný – náčrt ropných vrtov. Prečo približný? Lebo ropné plošiny sú rozmanité rovnako ako ktorékoľvek iné stavby. Niektoré stoja na stometrovej nohe, iné sú o dno zachytené kotvami, na ďalších ani neprespávajú ľudia. Jaroslaw Bogdanowicz, Poliak žijúci na Slovensku, ich počas svojej doterajšej kariéry vystriedal desiatky. A veľmi dôverne pozná pocit, keď sa tá stometrová veža s vami rozhýbe ako bárka vo víchrici...

Orkány a vrty
„Za päť rokov, čo túto prácu robím, som stretol Slovákov len dvakrát. Ľudia z vnútrozemských krajín vnímajú ropné vrty ako riadnu exotiku, no pre takých Škótov či Dánov je to čosi bežné,“ vysvetľuje Jaroslaw a hneď na úvod mi zdôrazňuje, že obrazy zamestnancov, visiacich na oceľovej konštrukcii lomcovanej orkánom, si môžem hneď v tejto chvíli presťahovať do kolónky sci-fi. Niežeby sa orkány ropným plošinám vyhýbali. Naopak. No práve preto sa tunajší zamestnanci chránia ako oko v hlave. K otázke bezpečnosti sa však ešte dostaneme...

Nuž, ale ako sa stane, že absolvent sociológie a bývalý profesionálny fotograf sa jedného dňa ocitne uprostred  Severného mora? „Finančná kríza,“ mykne Jaroslaw plecom a vysvetľuje mi, že práve tá ho pripravila o prácu v prestížnej britskej tlačovej agentúre. Začal sa obzerať po čomsi novom a do cesty mu náhodou prišla firma z Dánska, ktorá práve štartovala nové tímy pre ropné vrty. Jarek, amatérsky lezec, ktorý si v minulosti hojne privyrábal na výškových prácach, im do partie výborne sadol: ako team leader, starajúci sa o bezpečnosť pri práci na lanách.  



Únik z vrtuľníka
Nehorľavý overal, izby bez okien a zodpovednosť za ľudí zavesených stopäťdesiat metrov nad morom. (Vrátane seba.) Aj takto vyzerala realita, v ktorej sa Jaroslaw zo dňa na deň ocitol. Teda – tak úplne zo dňa na deň to nebolo. Aby totiž človek získal kvalifikáciu na prácu na ropných vrtoch, musí absolvovať viacero kurzov. „Základom je takzvaný offshore survival, v ktorom sa nacvičuje napríklad evakuácia v prípade nehody,“ približuje. „Zavrú vás do kontajnera s množstvom miestností a vy z neho musíte doslova potme trafiť von. Všade je kopa dymu, blikajú svetlá, máte na hlave plynovú masku, jednou rukou sa dotýkate steny, druhou mávate medzi hlavou a bruchom.“ Ešte adrenalínovejší je nácvik úniku z vrtuľníka: v tréningovom centre vás s kabínou potopia do bazéna a vy sa musíte odpútať a vyjsť cez okno. Praktický kurz treba vykonať raz za štyri roky, no napríklad teoretický kurz úniku z helikoptéry sa pracovníkom vrtov premieta pred každým letom na plošinu.

Pocit v žalúdku je základ
Teraz jedna blesková skúška z predstavivosti: viete sa vžiť do situácie, keď by ste odmietli splniť príkaz svojho nadriadeného s vysvetlením, že „z toho nemáte dobrý pocit v žalúdku“? Nuž, tak vedzte, že na vrtoch sa to stáva. V záujme bezpečnosti. „Razí sa tu nepísaná teória, že ak vám intuícia našepkáva, aby ste niečo nespravili, oplatí sa poslúchnuť ju,“ vysvetľuje Jarek. Z toho istého dôvodu sa tu preferuje nenáhlivosť, maximálna psychická pohoda a dôraz na komunikáciu. „Pri vážnych rodinných problémoch vás pošlú domov najbližším vrtuľníkom.“ Inú ako maximálnu sústredenosť zamestnancov totiž na vrtoch neradno riskovať.

Fakt, že ste na mimoriadne rizikovom mieste – v potenciálnom ohrození vysokým tlakom, ťažkou technikou, nebezpečnými látkami, morom či nevyspytateľným počasím – vám doslova na každom kroku pripomínajú výstražné tabuľky, ale aj hrozba okamžitej výpovede za zdanlivo banálne prehrešky: „Prácu tu môžete stratiť už za to, že nemáte nasadené okuliare, rukavice či chrániče na uši,“ vysvetľuje Jarek. Zoznam pravidiel dostávate okamžite po prílete na plošinu – spoločne s detektorom škodlivých látok, ktorý nosíte na sebe nonstop. Niektoré spoločnosti vám k nemu „pribalia“ aj plynovú masku. Vo vrtuľníku je zasa samozrejmosťou vesta s kyslíkovým prístrojom či lokalizátor, ktorý sa aktivuje pri styku s vodou.
A opatrnosť je skutočne namieste: aj Jaroslaw už viac ráz zažil náhly transport vrtuľníkom či vlny vo výške 4-poschodového domu, ktoré sa na plošinu valili zo všetkých strán ako „vertikálne lavíny“.

Žien je čoraz viac
V každom prípade, strach o vlastnú bezpečnosť nie je to, čo prácu na vrtoch premieňa na zaťažkávajúci pobyt, ktorý nezvládne každý. Tým je – popri odluke od rodiny – najmä uzavretý priestor. Hoci onen spomínaný „hotel“, teda miesto, kde pracovníci prežívajú rovnú polovicu dňa (práca aj odpočinok trvajú na vrtoch dvanásť hodín, pričom sa strieda nočná a denná zmena), býva obvykle veľmi príjemne dizajnovaný a jeho súčasťou sú fitnescentrá, fajčiarske izby či televízne sály – na väčších plošinách aj kiná a sauny – predsa len zamestnanci zostávajú zatvorení vo veľkej „krabici“. „Tieto priestory zvyčajne nemajú ani okná a hoci sú odhlučnené, neustále tu čosi počuť. No najmä – nemôžete si po práci zájsť na pivo či vybehať sa v parku. Zato jedlo je v tunajších kantínach výborné. Nikto predsa nebude riskovať tristo nahnevaných ľudí uprostred mora,“ komentuje Jaroslaw so smiechom.


Jaroslaw Bogdanowicz. Snímka: HN/Pavol Funtál

Aj z tohto dôvodu medzi zamestnancami vrtov prevládajú námorníci, vojaci, občas sa tu zjavia i bývalí väzni – teda ľudia, ktorí sú na uzavreté priestory zvyknutí. „V zásade tu však nájdete kohokoľvek: bývalých učiteľov, ajťákov, športovcov... no stretol som aj kúzelníka.“ Štruktúra práce na vrtoch zároveň vyžaduje rozmanitých odborníkov: lekárov, inžinierov či kuchárov. No ak si myslíte, že ide o čisto mužskú spoločnosť, mýlite sa. „Žien je tu čoraz viac. A nájdete ich aj na výškových prácach,“ referuje Jaroslaw. A čo väčšinu tunajších zamestnancov najväčšmi motivuje? Podľa Jareka je to najmä voľno, ktoré po intenzívnom dvojtýždňovom turnuse nasleduje. Mnohí sú tiež jednoducho fascinovaní morom a pozíciou akéhosi „statického námorníka“. A k menšine tu rozhodne nepatria ani ľudia s rodinami. Aj samotný Jaroslaw môže vďaka svojmu zamestnaniu už niekoľko týždňov v kuse tráviť po boku svojej manželky. Horšie to bude, keď opäť nadíde čas odchodu. „Aj z tohto dôvodu stále nechávam svoju budúcnosť otvorenú,“ uzatvára. Predsa len – zo Slovenska sa na ropné vrty cestuje o čosi ťažšie ako zo spomínanej Veľkej Británie.