"Nirvana musela prísť. Bolo skvelé byť pri tom"
Pre HN píše hudobný publicista Juraj Čurný.
Dodnes si pamätám na okolnosti, za akých som sa dozvedel o smrti Kurta Cobaina. Bolo to 8. apríla, čo je zhodou okolností deň mojich narodenín. Musím povedať, že boli asi najsmutnejšie v mojom živote a zreteľne si vybavujem aj zdesenú a smutnú tvár Jara Filipa, ktorý v ten deň v Rádiu Twist pripravoval svoju pravidelnú šou Noční vtáci, a keďže bol obrovským fanúšikom Nirvany, aj pre neho to bolo zrejme najsmutnejšie vysielanie tejto relácie.
Nirvana, ako symbol celej rockovej grunge vlny, jednoducho musela prísť. Dominantná podoba tvrdého rocku z osemdesiatych rokov sa vyčerpala a jej symbolom sa stali formálne a imidžovo dokonalé kapely typu Bon Jovi, Def Leppard, AC/DC a svojím spôsobom aj Metallica, ktorá však, paradoxne, svoj vrchol dosiahla svojím „čiernym“ albumom v tom istom roku (1991) ako nirvanovský Nevermind. V tom čase som pôsobil v práve sa rozbiehajúcom Rock FM rádiu. Boli to časy, keď moderátor bol kráľ a sám si zostavoval svoj playlist, jedinečné a neopakovateľné obdobie, keď vznikal slovenský rádiový trh. Bolo to obdobie „tehotné“ na nové objavy, ktoré rocku poskytli novú punkovú energiu a (čo bolo veľmi dôležité) charizmatického lídra. Bolo skvelé byť pri tom, otvorene a prostredníctvom celoštátneho rádia fandiť svojmu novému objavu.
Z Kurta Cobaina vyžarovala neuveriteľná energia a zároveň z neho bolo cítiť obrovskú bolesť. Možno najvypuklejšie v legendárnom MTV Unplugged programe. Boli to časy, keď MTV bola naozaj hudobná televízia... V skladbách Nirvany bolo všetko, čo potrebovala generačná hudobná vlna – energia, protest a zároveň aj nadhľad nad sebou samým (pamätné dovezenie Cobaina na pódium na invalidnom vozíku, video k skladbe In Bloom). Nirvana úžasne pracovala s dynamickým kontrastom medzi verziou a refrénom, pri ktorých na dobových nezávislých diskotékach „explodovali“ všetci ich návštevníci.
A ešte jedna symbolická spomienka. V tom pamätnom roku 1994 za mnou prišla vtedy asi 17-ročná Wanda Hrycová, ktorá brigádovala na recepcii Twistu, a povedala mi vetu, ktorú si pamätám dodnes (mal som vtedy 28): „Ujo Ďuro, požičali by ste mi Nirvanu?“ A ja som si prvýkrát uvedomil, že „mládí je definitivně v pr....“
Grunge is not dead. Aj vďaka Nirvane
Kurt Cobain a mladá generácia.
Dôkazom toho, že Nirvana mala dar tvoriť hudbu so silným a nadčasovým posolstvom, sú aj dnešní mladí, ktorí ju objavujú mnoho rokov po Cobainovej smrti. A fascinuje ich.
Z duše
„Pre mňa to bol tak trochu šok. Absolútne ma pohltila naliehavosť a úprimnosť, ktorá z tejto hudby sálala. Cobainov nespevácky prejav, v ktorom sa na nič nehral. Emócie podával vo forme, akú som dovtedy nezažila,“ priznáva Patrícia Gyenesová (24), speváčka a hudobníčka kapely Sliming Spoon. Rozhodujúci vplyv mala Nirvana aj na hudobný vývin Milana Tomku (29) zo skupiny Underdose. „Kurt mi ukázal, že nezáleží na tom, ako technicky dobre to dokáže človek zahrať, ale že skôr ide o to, či to má dušu a cit.“
Podstatný je pre mladých i moment, že Nirvana si až do konca zachovala svoju tvár – že aj po príchode obrovského úspechu „dokázali svojej hudbe dávať dušu naďalej“. Bola v nich „túžba niečo svetu povedať, vykričať. A práve toto množstvu súčasných interpretov podľa mňa chýba. Väčšina z nich akoby hudbu považovala len za biznis alebo jednu nekončiacu sa párty, kde sa treba čo najviac popretŕčať,“ myslí si Patrícia.
Punkoví Beatles
Obaja títo muzikanti majú najbližšie ku grunge, teda štýlu, ktorý vytiahla z garáží na vrcholy hitparád práve Nirvana, a tým v podstate zabila – slovami hudobného publicistu Rudiho Rusa – „veľkohubý hair metal 80. rokov“.
Grunge sa vo všeobecnosti charakterizuje ako podžáner alternatívneho rocku, ktorý vychádza najmä z hardcore punku a heavy metalu, pričom ich typickým znakom sú „špinavé“, silne skreslené zvuky gitary a silné riffy. Niekedy býva označovaný aj ako Seattle Sound – podľa miesta vzniku prvých a vlastne i najznámejších grungových kapiel. Okrem Nirvany sa k nim radia aj Soundgarden, Alice in Chains a Pearl Jam. Mnohí kritici a hudobní publicisti – vrátane Rudiho Rusa – však grunge považujú v podstate za zavádzajúci pojem, keďže aj tieto ústredné kapely predstavujú hudobné vesmíry samy osebe: „Alice In Chains sú najtvrdší a najmetalovejší, Pearl Jam najjemnejší a najmelodickejší, Soundgarden v sebe skrývajú ťažobu Black Sabbath, ale nie až v takej drsnej a osudovej podobe ako Alice In Chains. No a Nirvana, to je tiež kapitola sama osebe. Pre mňa boli vždy takí punkoví The Beatles. V tom najlepšom zmysle slova,“ tvrdí.
Svet už meniť nechcú
Žánrové škatuľkovanie nie je blízke ani Milanovi Tomkovi, no napriek tomu si myslí, že tzv. grungové kapely spája rebelsko-punkový základ a znechutenosť z vtedajšieho mainstreamu. „Mňa osobne grunge oslovuje svojou úprimnosťou, melanchóliou, rôznorodosťou, dravosťou a najmä – umeleckým faktorom. Tak punk, ako aj grunge nastavovali zrkadlo spoločnosti.“ No na rozdiel od generačne staršieho punku už nemal ambíciu ho meniť.