Od „cigánskych príživníkov“ k holokaustu
„S dôverou voličov dokážem odstrániť nespravodlivé zvýhodňovanie nielen cigánskych parazitov.“
Rómovia v koncentračnom tábore v Dachau. Snímka: archív Arneho B. Manna
Keby s týmto výrokom prišiel Marian Kotleba pred 80 rokmi, žiaľ, len málokto by sa voči nemu ohradil. V medzivojnovom období, v čase prehlbujúcej sa hospodárskej krízy, sa to medzi pospolitým ľuďom, ale aj v médiách a vedeckej obci, len tak hemžilo výrokmi o „leňošských a zločineckých príživníkoch civilizácie“ či tvrdeniami, že „Cigáni patria k posledným zvyškom primitívov na Slovensku, ktorí svojou početnosťou a nekultivovaným životom sú stále ešte pravou pliagou štátu i obyvateľstva“ – ako napísal vo svojej knihe v tom čase renomovaný sociológ Anton Štefánek.
A na rozdiel od autorov výrokov, my dnes už veľmi dobre vieme, komu (a čomu) týmto myslením pripravovali živnú pôdu.
V 30. rokoch poveril ríšsky vodca SS Heinrich Himmler psychiatra Dr. Roberta Rittera vypracovaním „vedeckej teórie o Cigánoch“. Jej záver znel, že ich „charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný“. A táto teória sa potom stala „vedeckým zdôvodnením“ protirómskych opatrení: povinných rasovo-biologických vyšetrení, sterilizácie, internácie do tzv. táborov pre asociálov a následne transportov do vyhladzovacích koncentračných táborov.
Ako píše romista a etnológ Arne B. Mann, slovenský štát tieto rasové zákony v mnohom napodobnil a postavil ich na rovnakom princípe: na teórii o asociálnosti, ktorá sa dostala aj do legislatívy slovenského štátu. Nasledovalo zriadenie pracovných stredísk, oddelenie Rómov od obce, zákaz cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, vlastniť psov... a opakované telesné prehliadky – pri čom všetkom vyvíjali mimoriadnu aktivitu najmä Hlinkove gardy.
Represálie sa vystupňovali na jeseň 1944 – po tom, čo sa mnohí Rómovia aktívne zúčastnili na SNP. Po jeho potlačení došlo na viacerých miestach k ich masovému vyvražďovaniu špeciálnymi jednotkami SS. Napríklad v obci Slatina deň pred Štedrým večerom v roku 1944 nahnali 56 Rómov do jedného domu, postrieľali ich a dom s mŕtvymi a ranenými zapálili. Presné počty obetí nie sú dodnes známe.
Rovnako ako v prípade Rómov, ktorí boli vyvraždení v koncentračných táboroch. Celkový počet rómskych obetí počas 2. svetovej vojny sa však odhaduje na 250-až 500-tisíc.
Slovenský štát. Likvidácia demokracie
„14. marca 2013 si pripomíname slávny deň národa slovenského,74. výročie vyhlásenie Slovenskej republiky.“
Vlajka vojnovej Slovenskej republiky. Snímka: Národný archív STK
Súhlas s likvidovaním všetkého demokratického. Aj takto sa dá nazvať velebenie Slovenského štátu zo strany Mariana Kotlebu. Katarína Zavacká z Ústavu štátu a práva SAV pripomína, aké totalitné právne normy boli u nás po jeho vytvorení v roku 1939 prijaté.
1. Minister vnútra mohol uväzniť osoby, ktoré dovtedajšou činnosťou vzbudzovali vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní slovenského štátu. „To znamená, že sa bez súdu ocitli vo fungujúcom ilavskom koncentračnom tábore. Boli na samotkách, bez kníh, bez návštev – obvykle do dvoch rokov. A mohli sa tam ocitnúť opätovne,“ vysvetľuje Zavacká. Po prepustení museli podpísať „Osvedčenie“, na ktorom okrem iného bolo uvedené, že berú na vedomie, že sú len podmienečne prepustení a že tam budú opäť dopravení, ak by ich správanie „zavdalo príčinu k pohoršeniu alebo k znekľudneniu pomerov“. K prvým zaisteným ľuďom patrili novinári, senátori, poslanci či expredseda Slovenskej národnej strany.
2. Už v roku 1939 vyšlo prvé zásadné protižidovské vládne nariadenie, kde sa vymedzuje pojem Žid a usmerňujú sa počty Židov v niektorých povolaniach. Ak napriek tomu niekto Židovi umožnil sa zamestnať, mal byť potrestaný väzením spojeným s prácou a pokutou do 5000 korún.
3. Ten istý rok bol prijatý zákon o zhabaní majetku v prípade trestných činov proti štátu.
4. Neslávne známy tzv. židovský kódex, prijatý v roku 1941, okrem zákazu uzatvárať medzi Židmi a „Nežidmi“ manželstvo trestal aj takéto stretávanie (na ulici či v domácnosti) pokutou do 10-tisíc korún alebo zatvorením do 15 dní. Ak sa nejaký „Nežid“ bez povolenia obrátil na úrad alebo súd s cieľom hájiť práva Žida, hrozilo mu za to až 5-ročné väzenie a pokuta do 10-tisíc korún.
5. V máji 1942 bol prijatý zákon o vysťahovaní Židov. „No k úplne najbeštiálnejším však patril zákon, ktorý zakazoval osvojenie židovských detí a zmaril tak možnosť ich záchrany pred následnými deportáciami do koncentračných táborov,“ uzatvára Zavacká.
Hlinkova garda. Nástroj nacizácie Slovenska
„Na stráž!“
Pozdrav členov Hlinkovej gardy. Snímka: archív Antona Hruboňa
Hoci Marian Kotleba sa k Hlinkovej garde priamo nehlási, symbolika Pospolitosti vykazuje mnohé štylizačné podobnosti. Nehovoriac o pozdrave Na stráž!, oficiálnom pozdrave počas Slovenského štátu, ktorý sa spája najmä s gardistami. O Hlinkovej garde píše Anton Hruboň z Katedry histórie FHV UMB v Banskej Bystrici.
Prvé jej organizácie vznikli v lete 1938, teda krátko pred smrťou Andreja Hlinku, ktorý nad jej formovaním a ideologickou profiláciou nemal prakticky žiaden patronát.
Vedenie gardy presadzovalo veľmi jednoduché a rázne riešenia problémov, ktoré režim vtedajšieho Nemecka považoval za najpálčivejšie. Išlo predovšetkým o očistenie Slovenska od vplyvu menšín a politických oponentov HSĽS, odstránenie prežitkov demokratického systému z čias Československej republiky (oklieštenie právomocí parlamentu, zrušenie republikánskeho zriadenia, reforma ústavy atď.) či urýchlené riešenie židovskej otázky.
HG zoskupovala najradikálnejšie sily politického spektra, ktorých konečným cieľom bola v podstate nacizácia Slovenska. Jej členská základňa dosahovala v časoch najväčšej slávy niekoľko desiatok tisíc mužov;s pribúdajúcimi porážkami Nemecka od roku 1943 však činnosť Hlinkovej gardy upadala, až sa ocitla na pokraji zániku. K oživeniu jej aktivít došlo, paradoxne, po vypuknutí SNP. Stala sa súčasťou ozbrojených síl SR, podieľala sa na vojenskom potlačení SNP, bojoch proti partizánom a v niekoľkých prípadoch i na vojnových zločinoch – masových vraždách civilistov (v Kremničke, Nemeckej, Starom Hostinci...).
Jedným z mála pozitívnejších stránok jej pôsobenia je pomoc pri obrane hraníc štátu v marci 1939, keď bezprostredne po osamostatnení zaútočilo na Slovensko z juhovýchodného smeru Maďarsko v snahe ukoristiť si časti územia novej krajiny na mape Európy. Kurz politiky Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy bol takmer po celý čas bezprostredne ovplyvňovaný nemeckým poradcom Viktorom Nagelerom, ktorý presadzoval líniu jej postupnej prestavby na elitnú organizáciu podľa vzoru nacistických úderiek, čo sa v plnej miere nepodarilo nikdy realizovať. Garda však beztak v skutočnosti nereprezentovala slovenské záujmy, ale nemecký nástroj ovplyvňovania diania na Slovensku, hoci si to jej predstavitelia zrejme nie celkom uvedomovali – alebo nechceli uvedomiť.
Tiso. Kňaz, ktorý ustúpil Hitlerovi
„S osobitnou pokorou si spomeňme na nezlomnú odvahu dosiaľ jediného skutočne slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa.“
Jozef Tiso počas prejavu. Snímka: Národný archív STK
„Slovutný pane prezidente! V nádeji, že sa tentolistdo vašich rúk dostane, dovoľujem si vo veci chystaného nariadenia o vysťahovaní Židov Vám týchto pár riadkov napísať. Robím to (...) bez akéhokoľvek požiadania a prosím o prepáčenie, že som si to ako jeden z najstarších pracovníkov národa dovolil urobiť. Chystané nariadenie považoval bych za priečiace sa tak pozitívnemu, ako aj naturálnemu právu, za kruté a neprevediteľné.(…) Takto ďaleko siahajúce odnímanie súkromných práv na svoje byty a svoje domácnosti je boľševizmus. Krutosť tohto počínania by sa dala porovnať len s vyháňaním dravej zveri z jej brlohov.“
Hoci pisateľ tohto listu, istý Dr. Emil Szadol, nemal v čase jeho odosielania ani tušenia o skutočnom zámere vysťahovania Židov, pomenoval hlavný dôvod, prečo by Jozef Tiso nikdy nemal patriť k oslavovaným osobnostiam slovenskej histórie. Podpísal sa totiž pod židovské deportácie – a nezastavil ich ani bezprostredne po protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943.
„Bol to politik, ktorý v čase, keď sa dostal do vedúcej pozície – a treba povedať, že to neboli ľahké časy – nezvládol úlohu, ktorú sa podujal hrať. Teda úlohu vodcu slovenského národa. Zatiahol Slovensko do Hitlerovho područia, do vojny po boku Hitlera, zaviedol nedemokratický režim s opatreniami voči vlastným obyvateľom židovského a rómskeho pôvodu. A on bol ten, kto dal súhlas na vstup nemeckých vojsk na Slovensko,“ vyjadril sa pre HN historik Dušan Kováč. A dodáva, že antisemitizmus jednoducho bol súčasťou politiky garnitúry, na ktorej čele stál Tiso. „Ani Miklós Horthy v Maďarsku, ani Bulhari také ústupky voči Hitlerovi neurobili.“
SNP. Hrdosť na puč?
„Slovenské národné povstanie bol komunistický puč.“
Jozef Tiso pri vyznamenávaní Nemcov po potlačení SNP. Snímka: archív Múzea SNP
Je smutný paradox, že najväčšiu podporu získal Marian Kotleba práve v okolí Banskej Bystrice, kde by ľudia mali byť mimoriadne citliví na výroky uvedeného typu. Práve tu totiž pred necelými 70 rokmi vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré umožnilo Československu zaradiť sa k víťazným mocnostiam počas druhej svetovej vojny.
Vojenský historický ústav sa k známemu Kotlebovmu výroku odmietol vyjadriť, jeho riaditeľ Miloslav Čaplovič však napísal, že ho „považujú za jednu z kľúčových udalostí moderných dejín Slovenska. Ako súčasť celoeurópskeho protifašistického odporu malo výrazný podiel na tom, že sa Slovensko v rámci obnovenej Československej republiky stalo súčasťou víťaznej protifašistickej koalície. Pre moderné Ozbrojené sily SR je trvalým zdrojom ich národných a vojenských tradícií.“
Na SNP je podľa prieskumu Focus hrdá väčšina Slovákov, pozitívne sa o ňom vyjadruje aj drvivá väčšina politikov.
(Hlinkova) ľudová strana
Vojtech Tuka, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS. Snímka: Národný archív STK
Hlinkova slovenská ľudová strana, na ktorú Marian Kotleba odkazuje minimálne názvom tej svojej, bola počas slovenského štátu v podstate jedinou vládnucou stranou. Ako pre HN píše Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici, okrem nej mohli na politickej scéne pôsobiť len strany nemeckej a maďarskej menšiny:„Ostatné politické strany ako aj spolky mimo jej štruktúr boli zakázané.“
Na základe zákona uznávala strana vodcovský princíp a v jej politike bolo mnoho prvkov prevzatých z nemeckého národného socializmu. Mala svoju ozbrojenú zložku Hlinkovu gardu a prípravou na členstvo v nej bola mládežnícka organizácia Hlinkova mládež. Postupne sa v jej politike prejavoval čím ďalej tým väčší vplyv národného socializmu, čo sa najvýraznejšie prejavilo v prijatí rasových politických princípov, ktoré vyvrcholili deportáciami židovského obyvateľstva z územia Slovenska. V roku 1942 to bolo bezmála 58-tisíc odtransportovaných, z ktorých vojnu prežila len malá časť.