Prezident Michal Kováč bol inaugurovaný do úradu 3. marca 1993. Zvolený bol ešte v parlamente, a to 18. februára 1993. Nasledovali roky, o ktorých by sme dnes mohli povedať, že to bolo obdobie „divokého východu“ na Slovensku. Hovorím o rokoch, keď slovenské cesty ovládali mafie, alebo ich prisluhovači – „holé hlavy“, keď hranica medzi politikou, resp. vládnou mocou a podsvetím, bola nejasná, zahmlená, ak vôbec bola. Bolo to obdobie, ktoré zanechalo stopy na nás všetkých, ktorí sme ho vtedy aktívne prežívali a jeho následky, stereotypy, pociťujeme dodnes.
Proti moci Mečiara
Michala Kováča som osobne spoznal ešte ako zahraničnopolitický komentátor Slovenského rozhlasu, okolo roku 1994. Kontakt s ním bol jednak z dôvodu mojej profesie, ale aj pre to, že sme stáli na jednej strane vtedajšej barikády – na druhej bola moc Vladimíra Mečiara. Musím pripomenúť, že vtedajšie videnie sveta bolo bipolárne – za Mečiara, proti Mečiarovi. Neexistovala žiadna stredná cesta. Michal Kováč reprezentoval tú jednu stranu barikády – proti Mečiarovi. Čo som na ňom veľmi oceňoval bolo, že politik, o ktorom by to na začiatku nikto nepovedal, sa stal symbolom odhodlania, zápasu s až brachiálnou mocou a vytrvania. Ak sa teda pozrieme na jeho funkčné obdobie pohľadom 90. rokov minulého storočia, skôr, ako hovoriť o štátnických úspechoch a neúspechoch, musíme hodnotiť jeho postoje voči spomínanej moci. Tu Kováč rozhodne obstál. Bol to určite on, kto podržal aj vtedajšiu opozíciu – hoci išlo o vzťah vzájomný, bol to on, ktorý smerom von reprezentoval Slovensko ako krajinu, ktorá nie je čiernou dierou na mape Európy, ako sa nám snažila nahovoriť Madeleine Albrightová.
Ploštice na hlavu štátu
V tých časoch bol aj pre mňa jedným z mála svetiel na konci tunela. Sám som mal obrovské problémy vo svojej práci v Slovenskom rozhlase, vtedy ovládanom mocou Vladimíra Mečiara a z návštev v prezidentskom paláci som čerpal energiu na skoro sizyfovský boj s vtedajšou mocou. Iba priblížim, o čom – aj v súvislosti s prezidentom, hovorím. Keď som sa s vtedajším hovorcom prezidenta, Vladimírom Štefkom, rozprával v priestoroch prezidentského paláca, iba gestikuláciou mi ukazoval, kde všade sú inštalované tzv. ploštice, ktoré monitorovali rozhovory. Treba si uvedomiť – boli nasadené v priestoroch, kde úradovala vtedajšia hlava štátu. Pokiaľ sme si chceli povedať niečo dôvernejšie, museli sme ísť von, alebo aspoň na chodbu. Iný príklad – pri jednej z ciest do Bruselu, ktorú Kováč absolvoval, som s ním v lietadle letel skoro sám (okrem ochranky a štábu) – taká vtedy panovala okolo prezidenta atmosféra strachu. Inak povedané – radšej sa s ním ani neukazovať.
Napriek tomu, Michal Kováč v rámci možností, dôstojne zastával svoju funkciu – a to aj po tom, ako mu uniesli syna do Rakúska. Treba jednoznačne povedať – ako prezidenta, ani ako človeka, ho vtedajšia moc „divokého východu“, ktorej bol paradoxne prezidentom, nezlomila. Čo ho nakoniec zlomilo – aspoň politicky, bolo obdobie po zmene, keď sa po parlamentných voľbách 1998 k moci dostala dovtedajšia opozícia. Napriek verbálnym prísľubom, napriek morálnym záväzkom, v prvých priamych prezidentských voľbách 1999 podporili kandidatúru Rudolfa Schustera. Tesne pred prvým kolom sme sa s Kováčom zhodli a dohodli, že sa kandidatúry, za panujúcich podmienok a situácie, vzdá v prospech Schustera, čo sa aj stalo. Istou morálnou satisfakciou malo byť aj to, že sa stane akýmsi emisárom Slovenska, ktorý bude v zahraničí vyjednávať náš vstup do EÚ a NATO. Osobne som o tomto poste pre bývalého prezidenta vyjednával aj ja. Nakoniec, ani táto dohoda nebola zo strany vtedajšej vládnej moci dodržaná. Preto som hovoril aj o politickej prehre Michala Kováča, po skončení jeho funkčného obdobia prezidenta.
Nedocenený
Svet bol vtedy bipolárny. Jeho bipolarita potláčala prípadné prezidentské nedostatky a neúspechy. Vtedajší boj bol skoro až primitívnym duelom toho, čo sme vnímali ako boj dobra a zla. Čo viem povedať je to, že tento boj, na rozdiel od toho politického, Michal Kováč vyhral. Na záver musím povedať, že ako prezidenta, ktorý mal odvahu postaviť sa brachiálnej vládnej moci, sme Michala Kováča doteraz nedocenili.
Ján Baránek, politológ, agentúra Polis
Kto bol Michal Kováč
Narodil sa 5. augusta 1930 v Ľubiši, okres Humenné.
Vyštudoval vtedajšiu Vysokú školu ekonomickú v Bratislave.
Po ukončení školy pracoval v bankovníctve až do roku 1989 (napríklad aj ako námestník Živnostenskej banky v Londýne).
Od roku 1989 bol poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, pričom bol v roku 1992 opätovne zvolený do snemovne a stal sa jej predsedom.
V rokoch 1989 až 1991 bol ministrom financií, cien a miezd.
Za jeho päťročného pôsobenia boli premiérmi Vladimír Mečiar a Jozef Moravčík.
V roku 1995 mu uniesli syna Michala, podozrivá bola Slovenská informačná služba pod vedením Ivana Lexu.
Funkčné obdobie sa skončilo 2. marca 1998, keď odovzdal právomoci vláde. Úradujúcim prezidentom sa stal Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič.
S manželkou Emíliou mal dvoch synov.