Koncom roka už tradične americký magazín Time vyberá osobnosť roka. Angele Merkelovej sa to podarilo ako prvej žene po takmer tridsiatich rokoch (a po desiatich rokoch na čele Nemecka). Zistite, prečo najmocnejšia dáma sveta musela čakať tak dlho.
Prvenstvo Angely Merkelovej v ankete Osobnosť roka amerického časopisu Time vyvolalo väčšie diskusie, než keby ju vyhral druhý v poradí, vodca samozvaného kalifátu Islamský štát abú Bakr Bagdádí. Na negatívnom vplyve pôsobenia irackého teroristu na svet sa väčšina komentátorov ľahko zhodne, zatiaľ čo v otázke nemeckej kancelárky panujú značné rozpory – aj v samotnom Nemecku. Voľbu amerického denníka tak kvôli jej politike otvorených dverí voči utečencom mnohí kritizovali – napríklad editor rádia Deutsche Welle Felix Steiner označil redakciu denníka Time za skupinu ľavicových, dobre zarábajúcich intelektuálov z krajiny, ktorá prakticky neprijíma utečencov. Preto z nich vraj ani títo novinári nemusia mať obavy.
Merkelová, Adenauer... a Hitler
Veľká časť médií, naopak, víťazstvo kancelárky slávila – veď Angela Merkelová sa tak dostala na úroveň svojich slávnych krajanov a predchodcov v úrade Konrada Adenauera alebo Willyho Brandta, ktorých Time tiež ocenil. Do teraz štvorčlenného nemeckého zoznamu patrí ešte Adolf Hitler. Kritérium výberu totiž zloduchov nijako nevylučuje, v minulosti sa osobnosťou roka stal aj sovietsky vodca Josif Visarionovič Stalin. Vybrané osoby musia podľa editorky časopisu Radhiky Jonesovej predovšetkým reprezentovať novinky daného roka. A musia mať tiež akúsi archívnu hodnotu, teda odolnosť voči času. Toto kritérium možno uškodilo ďalšiemu z tohtoročných uchádzačov, miliardárovi Donaldovi Trumpovi. Ak v budúcom roku nezasadne do Bieleho domu, ťažko si naňho budú ľudia pamätať o ďalších päťdesiat rokov.
Hoci Merkelová vedie štvrtú najsilnejšiu ekonomiku sveta a býva označovaná za najmocnejšiu ženu planéty, dokázala sa osobnosťou roka stať až po desiatich rokoch v úrade. Redakcia to vysvetlila troma výnimočnými situáciami, ktoré musela tento rok riešiť: doznievaním krízy okolo gréckeho dlhu, rokovaniami s Ruskom kvôli Ukrajine a vlnou ľudí utekajúcich pred konfliktom na Strednom východe. „Aj keby bol tento masívny príval výsledkom zlého a nezvyčajne impulzívneho odhadu inokedy opatrnej kancelárky, napriek tomu priniesol jednu z najskvelejších hodín nemeckej histórie,“ napísal Timothy Garton Ash, profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite. „Socha Slobody sa na čas presťahovala do Berlína."
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Prvá žena od roku 1986
Pozornosť vzbudil aj fakt, že sa osobnosťou roka stala žena: túto výsadu zverila redakcia časopisu ako osobe naposledy filipínskej prezidentke Corazon Aquinovej v roku 1986. V neskorších rokoch sa už ženy dostali na prvú priečku iba v rámci skupiny, napríklad vlani medzi ocenenými bojovníkmi s vírusom eboly. Často sa medzi vybranými osobnosťami neobjavujú ani Európania – z jednotlivcov vybral v tomto tisícročí časopis Time už len ruského prezidenta Vladimira Putina v roku 2007, keď jeho strana dominovala v parlamentných voľbách.
Ak sa pozrieme na výber osobností od roku 2000, potom v novom tisícročí pretrváva vedúca úloha Spojených štátov. Aj keď sa v posledných rokoch (najmä v súvislosti s rozmachom Číny) čoraz viac hovorí o multipolárnom svete, v ankete amerického magazínu sa to prejavuje len zvoľna: osem z pätnástich ročníkov skončilo prvenstvom Američanov. Štyri roky z toho zaberajú hlavy štátu (obaja boli dvakrát zvolení) George W. Bush a Barack Obama, dostalo sa však aj na politika „nižšieho rádu“, newyorského starostu Rudyho Giulianiho. Ten zastával úrad v roku 2001, teda počas útokov z 11. septembra. Ocenenie získal aj šéf americkej centrálnej banky Fed Ben Bernanke za to, ako dokázal „ukočírovať“ svetovú finančnú krízu, a muž, ktorého vynález denne používajú miliardy ľudí na celom svete – zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg. V roku 2003, keď americká armáda počas troch týždňov dobyla Irak, zvolil časopis Time za osobnosť roka amerického vojaka – nielen toho bojujúceho v irackých púšťach, ale aj všade inde vo svete.
Spoločne
Práve udelenie ceny kolektívnym hrdinom sa zdá byť trendom nového tisícročia – okrem už spomínaných bojovníkov proti ebole si ho vyslúžili aj „oznamovatelia“ (paradoxne, možno zrozumiteľnejší bude anglický ekvivalent whistlebloweri) odhaľujúci neprávosti v politike i podnikaní a dobrí samaritáni za svoju humanitárnu pomoc – reprezentoval ich miliardár Bill Gates s manželkou Melindou a írsky hudobník Bono Vox. Kontroverznejší výber predviedol magazín v roku 2011, keď sa osobnosťou stali protestujúci. Ten rok bol na demonštrácie obzvlášť bohatý, či už ide o arabskú jar, globálne hnutie Occupy alebo napríklad hnutie tzv. Rozhorčení (Indignados) v Španielsku. Ďalšie kolektívna cena nového tisícročia odráža rastúci význam moderných digitálnych technológií. Už štyri roky pred zakladateľom Facebooku si prvé miesto odniesol každý tvorca individuálneho obsahu na internete – časopis Time označil víťaza jednoducho ako „you“, teda vy, vlastne my, myslené my všetci, čo si vedieme blogy, píšeme na sociálne siete, tweetujeme, publikujeme na webe fotky alebo sa zúčastňujeme na internetových diskusiách.
Prvá liga
Okrem každoročnej osobnosti roka siaha redakcia časopisu výnimočne aj k vyššiemu hodnoteniu, ako je osobnosť desaťročia, polstoročia alebo storočia. Osobnosťou desaťročia sa stal v roku 1989 Michail Gorbačov, osobnosťou polstoročia v roku 1949 Winston Churchill a osobnosťou storočia Albert Einstein. Či Angela Merkelová prenikne aj medzi túto prvú ligu, sa ešte len ukáže.
Výnimoční
S voľbou osobnosti roka začal americký magazín Time už v roku 1927. Došlo k tomu vlastne náhodou. Redaktori sa vraj cítili trápne kvôli tomu, že sa na obálke neobjavil Charles Lindbergh, ktorý v máji toho roku ako prvý človek preletel Atlantik. A tak sa rozhodli, že ho zvolia za osobnosť roka – a na titulku ho predsa len dostali. Medzi jeho nasledovníkov sa zaradili najväčší muži a ženy svetovej politiky, vedy a kultúry sveta.
Článok bol uverejnený v magazíne Pátek LN