„Nikdy by som nechcel byť súčasťou klubu, ktorý by ma chcel za svojho člena.“
Nuž áno. Z istého hľadiska sa dá naša otázka z úvodu zodpovedať (ľubovoľne vybraným) Woodyho bonmotom. Existujú však vzácne chvíle, keď sa človek chce nielen smiať, ale aj zistiť, prečo sa vlastne smeje. Zvlášť, ak k tomu – ako v prípade Woodyho Allena – dochádza už rovné polstoročie. On sám by nám „obkecávanie“ svojej osoby určite rád odpustil. Málovravnosti zjavne neholduje.
Neurotik z Manhattanu
„Najväčším prianím môjho života bolo narodiť sa niekde inde a niekým iným.“
Človek ani nemusí príliš starostlivo loviť v zásobárni Woodyho citátov, aby z nej vytiahol tie, ktoré dokonale ilustrujú jeho najcharakteristickejšiu komickú postavu. Teda – povedané slovami filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej - „neurotika z Manhattanu, narcistického hypochondra s nízkym sebavedomím a s malou sebadisciplínou, zato ohromnou schopnosťou spoznávať samého seba v najrôznejších romantických vzťahoch“.
Život, ako ho Woodyho postavy zakúšajú, je obvykle hrozný a nesmierne komplikovaný. Aj pre babrákov má však podľa Mišíkovej svoje čarovné okamihy. „Sledovať zábavné patálie hrdinov, ktorí sa na nás trochu podobajú, je vždy do určitej miery aj forma terapie.“
Kartár a basketbalista
„Väčšinou sa veľmi nebavím. A vo zvyšnom čase sa nebavím vôbec.“
A či sme v odseku vyššie opísali aj samotného Woodyho Allena? To, samozrejme, zostáva tajomstvom. Hoci - súdiac podľa jeho vyjadrení (i keď, iste, môžu to byť mystifikácie) - na nejaké tie styčné plochy sa spoliehať možno. Vraj sa bojí výťahov, tunelov či niektorých odtokov vody v sprchách a každé ráno si krája banán na sedem častí. Slušná kôpka neurotických príznakov, nie? Manželstvo s pôvodne adoptívnou dcérou Soon-Yi Previn zas čo-to naznačuje o jeho postoji k žensko-mužským vzťahom...
Woodyho štylizácii do spoločensky nie veľmi obľúbeného tvora však prirodzene nemožno veriť. Hoci, asi len málokomu by napadlo, že mladý Allen Stewart Konigsberg svojich spolužiakov neohuroval len duchaplným humorom, ale aj kartovými trikmi či basketbalovými výkonmi.
Má iba trinásť, keď sa jeho gagy objavia v novinách, v devätnástich už píše scenáre pre slávne americké televízne relácie typu The Ed Sullivan Show... a hoci filmové štúdiá nedokončí, v tridsaťjednotke natočí svoj režisérky debut. Volá sa What´s Up, Tiger Lily a ide o nízkorozpočtový japonský špionážny triler. Začiatok hodný milovníka absurdít.
Ničomu neveriť. Pre istotu
„Nebyť toho, že ma neznášaš, mohli sme mať početnú rodinu.“
„Spôsob, akým spája sarkazmus s romantizmom.“ Takto odpovedá Katarína Mišiková, keď sa jej pýtame, čo má na Woodym Allenovi najradšej. A dodáva: „Podobne ako iní veľkí komici dobre chápe, že humor povstáva z prekvapujúceho spojenia zdanlivo nespojiteľných vecí.“ A my nemôžeme nesúhlasiť.
Filmový teoretik Martin Ciel na treťom najobľúbenejšom komikovi všetkých čias (podľa britského programu The Comedian´s Comedian“) zas oceňuje schopnosť spraviť si žarty z úplne čohokoľvek: „Myslím si, že to uňho dosť súvisí s fenoménom židovského humoru, ktorý sa rozvinul po všetkých pogromoch a holokauste. Ničomu neveriť a všetko relativizovať. Pre istotu.“ Typické sú preňho absurdné, až surrealistické situácie, ktoré sú zároveň vystavané na úplne realistickom, až dokumentárnom pozadí každodennosti – asi aj preto tak dobre fungujú.
Pod zábavou je však podľa Ciela vždy prítomná často až otriasajúca informácia o tom, ako svet nie je dobrý a nefunguje. Pôsobivou a znepokojivou správou v tomto smere je napríklad snímka Match Point – Hra osudu (2005), v ktorej chladnokrvného vraha pred spravodlivým trestom zachráni odhodený prsteň. Na prvý pohľad vtipné. Na druhý desivé. A provokujúce tie najťažšie otázky o zmysle života.
Milovník sexu aj Čechova
„Naposledy som bol v žene, keď som navštívil Sochu slobody.“
Hoci priemerne zorientovaný divák pozná Woodyho Allena najmä ako neúnavného a vynaliezavého glosátora všetkého, čo nejakým spôsobom súvisí so sexom a so vzťahmi, jeho filmografia (s úctyhodným počtom 46 kusov) odhaľuje podstatne rozmanitejšie fascinácie. Napríklad intelektuálnymi velikánmi, ako sú Bergman, Fellini či Čechov. Nájdeme v nej aj formálne zložité snímky, ktoré v sebe podľa slov Ciela rozhodne neobsahujú jeho príslovečnú ľahkosť. K špičke v tomto smere patrí napríklad film Zelig, ktorý sa stal inšpiráciou pre podstatne slávnejšieho Forresta Gumpa.
Vývoj tvorby Woodyho Allena možno podľa slov Mišíkovej sledovať „ako vývoj okruhu záujmov: od pôct intelektuálnym idolom cez partnersko-milenecko-rodinné frašky až po fantastické príbehy a turisticko-romantické filmy nedávneho obdobia.“
A hoci Allenov rukopis spozná každý fanúšik do niekoľkých sekúnd, rozhodne to nie je pre jeho vizuálnu osobitosť. Po formálnej stránke Woody Allen nič nové do dejín kinematografie nevniesol. Napriek tomu si v nich už nejaký ten rok bezpečne hovie a nikdy mu to miesto už nik nevyfúkne. „Woody je úžasný a veľký v tom, že bez nejakých veľkých zmien názorov už desaťročia veľmi vtipnou formou komentuje náš svet,“ komentuje Ciel.
Epilóg
„Nielenže boh neexistuje, ale skúste v nedeľu zohnať inštalatéra.”
A bez okolkov treba dodať, že to komentovanie prezrádza génia. Ruku na srdce, kedy naposledy ste počuli človeka, ktorý by – slovami Mišíkovej – „v jedinej vete zhrnul horné i dolné úvrate ľudskej existencie“ – ako sa to Allenovi podarilo v citáte vyššie.
Nemusíte odpovedať hneď. Až keď sa dosmejete.