Karol Šmidke. Snímka: archív Tatiany Štibranyiovej
„Veľmi mal rád emancipované ženy. A tiež sa mu páčilo, keď fajčili cigarety. Za prvej republiky žili s babkou chudobne, a keď im zostala posledná cigareta, losovali o ňu. No aj keď dedko vyhral, vždy sa jej vzdal v prospech babky.“
Drobná historka, dokonale však vystihuje nekomfornosť jednej z ústredných postáv nášho protifašistického odboja a ranej komunistickej vlády. Karol Šmidke nikdy nepatril k ľuďom, ktorí by šli s davom. „Mal sklony k dobrodružstvu, aj v tých najkrízovejších situáciách zachovával pokoj,“ približuje jeho povahu vnučka Tatiana Štibranyiová.
Keď mal sedemnásť, dobrovoľne narukoval do prvej svetovej vojny. Štyri roky nato zas inicioval vzburu na námornej lietadlovej lodi: pod vplyvom revolúcie v Rusku povstal proti „kapitalistickým vykorisťovateľom“. Nešlo len o mladícke pobláznenie. Idea spravodlivej beztriednej spoločnosti, ktorá v tom čase nadchýnala najmä idealisticky založených intelektuálov, sa pre Karola Šmidkeho stala základom, na ktorom postavil svoj život. Nevzdal sa jej ani v ilegalite, ani vo väzení, priviedla ho do varu protifašistického odboja počas slovenského vojnového štátu a katapultovala na vysoké stranícke i politické pozície v komunistickom Československu... a napokon ho stála i život.
Malá Táňa so svojimi starými rodičmi. Snímka: archív T.Š.
Správa od Gottwalda
Mocné (ba takmer dusivé) objatia a macko na kľúčik. Aj tieto obrazy sa vynoria v mysli Tatiany Štibranyiovej, keď sa povie meno Karol Šmidke. A ešte servítka - pribalená k obedu, čo putoval k jej mame do pôrodnice - na ktorú tajne napísal „Tatiana“ a rozhodol tak o mene svojej prvorodenej vnučky. „Nenápadný ´nátlak´ bol preňho typický. Mama si to napokon ani nemusela všimnúť,“ smeje sa Tatiana. No všimla si – a potom tú servítku roky opatrovala.
Táňa si však pamätá aj temné momenty: fragmenty z hodín (a dní) naplnených úzkosťou a strachom, ktoré nastúpili po dedkovom príjazde z povestného deviateho zjazdu KSČ. „Docestoval vlakom a bolo mu strašne zle. Okamžite ho vzali do nemocnice, babka sa ešte pýtala, či niečo nezjedol. Dedko spomenul len pohár červeného vína.“ Lekári rodinu o jeho zdravotnom stave odmietli informovať. Po niekoľkých hodinách tak napokon spravil samotný Klement Gottwald. „Sám babke zavolal a oznámil jej, že dedko zomrel. Hneď nato ohluchli všetky telefóny.“
Pitevná správa, do ktorej sa Tatianiným rodičom horko-ťažko podarilo nahliadnuť, odhalila prítomnosť vírusov a baktérií, ktoré by sa za prirodzených okolností nikdy v tele stretnúť nemohli.
Podozrenie, prirodzene, padlo na pohár vína, ktoré Karol Šmidke vypil po ceste domov. „Čašníka, ktorý mu ho vo vlaku servíroval, krátko nato zhodou okolností smrteľne zrazilo auto.“
Malý Stalin, veľký Široký
Nečakaná smrť bola pre rodinu šokom: napriek tomu, že udalosti sa už mesiace predtým nevyvíjali dobrým smerom. Karol Šmidke sa totiž už v roku 1951 ocitol v rovnakej skupine ako Gustáv Husák či Ladislav Novomeský: stali sa obeťami kampane zameranej na vyhľadávanie nepriateľov v radoch KSS podľa sovietskeho vzoru. V celom Československu sa začalo zatýkanie a zinscenované monster procesy. „Dedko očakával, že ho uväznia a poveril môjho otca, aby sa postaral o rodinu,“ spomína Tatiana.
Paradoxne, na čele tejto kampane stál Viliam Široký, v tom čase námestník predsedu československej vlády, a sused odnaproti, ktorého žena patrila k veľmi dobrým priateľkám Tatianinej babky. „Pamätám sa, že mu na dome viseli dva farebné plátené plagáty. Jeden s portrétom Stalina, druhý s jeho vlastnou podobizňou. A ten bol tri razy väčší.“ Budúci predseda vlády si svedomite pestoval kult osobnosti. „Po rokoch som sa pýtala otca, prečo dedka podľa jeho názoru odstránili takto neštandardne. (O tom, že by jeho smrť mal na svedomí niekto iný, ani neuvažovali – pozn. red). Domnieval sa, že sa zľakli partizánov, ktorá by sa za neho istotne postavili.“ Nuž áno, významných komunistov, ktorí by natoľko výrazne ovplyvnili SNP, u nás nebolo veľa.
Päťročná nepriateľka štátu
Po jeho smrti nastali pre rodinu Šmidkeovcov ťažké časy. Takmer každý nedeľný obed boli u nich „nasáčkovaní“ eštebáci a malá Táňa na vlastnej koži čoraz väčšmi spoznávala, čo to znamená byť „nepriateľkou štátu“. V materskej škole jej učiteľka namiesto kompletného obeda naberala len polievku, v škole si od nej kamarátky odsadali z lavice, lebo im rodičia zakázali priateliť sa s ňou. Dospelo to až tak ďaleko, že jej mama v piatom ročníku navrhla, aby si radšej zmenila priezvisko.
„Napokon to nevyšlo, ale situácia sa začala zlepšovať,“ komentuje Tatiana. V roku 1967 počas všeobecného uvoľnenia vyšiel dokonca v novinách maličký článoček, že Karol Šmidke bol rehabilitovaný. „Stredná škola u mňa prebehla už úplne normálne. Akurát sa pamätám, že som dostala trojku z dejepisu, lebo som SNP neprerozprávala podľa školských osnov, ale podľa toho, čo som počula doma.“
Tatiana Štibranyiová dnes. Snímka: archív T.Š.
V 70. rokoch sa situácia zmenila do tej miery, že ľudia, ktorí Tatianinu babku dlhé roky obchádzali, sa jej opätovne začali prihovárať – čo však nebolo ani trochu príjemné. Papaláši ju zas začali pozývať na recepcie. Opäť to však nemalo dlhé trvanie. „Babka totiž bola veselá žena so zmyslom pre humor, a tak jej na jednom bankete zišlo na um požiadať zo žartu Vasiľa Biľaka, či by jej ako bývalý krajčír neprišil odtrhnutý gombík na kabáte. Do krvi sa urazil a už nikdy jej žiadnu pozvánku neposlal,“ smeje sa aj po rokoch Tatiana Štibranyiová, ktorá po svojom dedkovi (a vlastne i babke) zdedila kus dobrodružnej povahy. Osud ju zavial nielen medzi vedeckých pracovníkov SAV, ale napríklad aj do bufetu ZOO. Ale to by bol už iný príbeh.
KAROL ŠMIDKE
- narodil sa 21.januára 1897 v českých Vítkovciach
- od roku 1935 bol poslancom Národního shromaždení za komunistickú stranu
- v roku1939 emigroval do ZSSR, kde pracoval v politickom vedení sovietskej armády v Moskve
- v roku 1943 založil spolu s Gustávom Husákom piate ilegálne vedenie Komunistickej strany Slovenska a žil v ilegalite pod rozličnými menami
- prispel k tvorbe protifašistického odboja a vytvoreniu ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR), ktorej neskôr spolupredsedal s Vavrom Šrobárom
- bol vedúcim delegácie SNR, ktorá so sovietskou stranou prejednávala a koordinovala začiatok SNP, neskôr zastával vysoké funkcie v hlavnom štábe partizánskych oddielov
- po vojne patril k najvýznamnejším slovenským politikom a vykonával množstvo vysokých štátnych a straníckych funkcií
- po voľbách v roku 1946 bol zvolený do Slovenskej národnej rady
- jeho kariéra v roku 1950 skončilo obvinenie z buržoázneho nacionalizmu
- zomrel 15.decembra 1952 v Bratislave za okolností, ktoré neboli nikdy oficiálne odhalené