Pracujú na pláži pod palmami v Karibiku. A o mesiac napríklad v tieni juhoamerických Ánd. Všetko, čo potrebujú, je notebook a pripojenie na internet. Toto sú príbehy digitálnych nomádov. O svojom živote nomáda nám rozprával Lukáš Čech, Ivana Grešlíková a o ten svoj sa podelí aj Lubo Jurík.
Nikdy som nemal rád autority a ľudí, ktorí ma nútili robiť niečo nelogicky alebo hlúpo. Na vysokú školu som nešiel... byť päť rokov na škole iba kvôli titulu sa mi nepáčilo, a preto som začal ako devätnásťročný podnikať. Takto začína svoje „bio“ na stránke Sám Sebe Pán Lubo Jurík. 28-ročný Prievidžan sa odvtedy na Slovensku dlho neohrial: Austrália, Thajsko, Južná Kórea, Malajzia, Srí Lanka... a začiatkom septembra Taiwan.
Škola je nuda, pusťte ma do sveta
Práve takmer trojročným pobytom u protinožcov sa to všetko začalo. „Dlhšie som tam nemohol ostať kvôli vízam, no žiť na Slovensku ma vôbec nelákalo,“ priznáva. „Vtedy som sa viac-menej náhodou dostal cez internet k ľuďom, ktorí žili život digitálnych nomádov, a hneď som vedel, že to je presne to, čo chcem dosiahnuť aj ja.“
A možno trochu paradoxne mu to umožnila práve škola. „Mal som to šťastie študovať na strednej škole vtedy novovzniknutý odbor digitálnej grafiky, čo bola v podstate tvorba webových stránok,“ spomína na začiatky. Toho sa hneď chytil. A pomohol mu aj niekdajší koníček – rap. „Medzi prvé webové stránky, ktoré som vytvoril, patrila aj promo stránka pre našu rapovú skupinu Téma Dňa a tiež prievidzský hiphopový informačný portál. Moje prvé dve komerčné webové stránky boli hiphopový e-shop a stránka jednej hiphopovej rádio relácie.“ Práve webový dizajn, grafika a vlastné online projekty ho živia dodnes.
Aj nomádi majú svoju rutinu
Ako hovorí, na nový životný štýl si veľmi rýchlo zvykol. No ak si pod digitálnym nomádstvom predstavíte každý týždeň v inej krajine, vyspávanie doobeda a potom dve hodinky s notebookom niekde pod palmou, Lubove skúsenosti vás mierne schladia. „Mám dennú rutinu. Bez nej by to bol jeden veľký chaos. Snažím sa vstávať ráno skôr a odpracovať doobeda aspoň 3-4 hodiny. Doobeda som najproduktívnejší, a preto sa sústredím na tie najdôležitejšie úlohy,“ vysvetľuje.
„Pred obedom idem do posilňovne a potom nasleduje obed a oddych s nejakou zaujímavou knižkou. Ak ma inšpiruje, vrhnem sa na písanie nového článku pre blog alebo pracujem na nejakom svojom projekte. Ak ma kniha v ten deň neinšpiruje, tak pracujem na projektoch pre klientov.“ Samozrejme, na pláž aj priateľov a sem-tam celodenný výlet zostane čas tiež.
Ázia a Karibik
Na jednom mieste sa snaží zostať minimálne tri mesiace (v závislosti od víz). To je podľa neho optimum na to, aby spoznal krajinu a vytvoril si nové priateľstvá. „Krajiny si vyberám podľa toho, po akom životnom štýle aktuálne túžim a aký mi daný štát umožní,“ prezrádza cestovateľský kľúč. Na konte ich má zatiaľ šestnásť, najmä ázijských. A jeho favoriti? „Thajsko ponúka naozaj skvelý životný štýl za relatívne málo peňazí, vždy sa tam rád vrátim. A Južná Kórea má a vždy bude mať v mojom srdci špeciálne miesto.“ Po kórejsky vie dokonca písať a čítať a vraj aj čo-to povedať.
A kam ho to, naopak, neťahá? „Do Indie, aj napriek tomu, že mnohí kamaráti cestovatelia o nej hovoria ako o úžasnej krajine,“ hovorí mladý web dizajnér. No chystá sa vraj na Karibik a Strednú Ameriku.
17 kíl stačí
A teraz trochu z praktického súdka: ako vyzerá život digitálneho nomáda mimo tých rozprávkových pláží a drinkov s farebnými dáždničkami? Ak niekde zostane dlhšie ako mesiac, snaží sa nájsť si podnájom. „Pripojenie na internet riešim iba cez Wi-Fi. Keď nepracujem, tak mi internet nechýba a som takpovediac rád, že ma nevyrušujú notifikácie z mailov či sociálnych sietí.“ Celý svoj cestovný „majetok“ zmestí pod sedemnásť kíl. „Cestujem s dvoma batohmi – ten ťažší mám viac-menej čisto na laptop, foťák, Kindle a inú elektroniku. Tento vak si beriem vždy so sebou do lietadla, vlaku či autobusu. V tom druhom mám oblečenie a všetko ostatné, čo sa nerozbije alebo mi nebude prekážať, ak mi to niekto ukradne,“ vysvetľuje.
Slovensko nomádov nepozná. V zákonoch
Trošku horšie je to s financiami či presnejšie s legislatívou okolo nich. „Bohužiaľ, podnikanie na Slovensku je pre slovenské zákony pre digitálnych nomádov veľmi nevýhodné,“ ťažká si. Tí totiž podľa neho nemôžu využiť takmer žiadnu z výhod, ktoré majú štandardné „kamenné“ firmy.
„No zato sa na digitálne podnikanie vzťahujú všetky zákony, ktoré moderné podnikanie výrazne sťažujú a komplikujú. Jednoznačne najväčším problémom je to, čo si digitálny podnikateľ môže a nemôže dať do nákladov firmy. V iných krajinách to majú po biznis stránke digitálni nomádi výrazne jednoduchšie.“
Pridáva príklad z USA. Ak sa totiž Američania zdržujú väčšinu roka v zahraničí, nemusia platiť daň z prvých zarobených 30 000 dolárov. „Ak sa nemýlim, tak u nás nič také neexistuje. Pretože aj keď žijem celý rok mimo Slovenska, stále som tunajší daňový rezident. Slovensko mi neodpustí absolútne žiadne dane. Takže platím napríklad sociálne dávky a zdravotné poistenie, ale nič z toho reálne nevyužívam.“
Choďte do toho!
Slováci a slovenské firmy sú však jeho hlavnými klientmi. Ako ich hľadá? „Verím v dobré vzťahy a osobné referencie. Možno deväťdesiat percent mojich klientov tvoria ľudia, ktorým ma niekto odporučil, alebo s ktorými som si vytvoril vzťah ešte predtým, ako niečo potrebovali. Za deväť rokov podnikania som si ani raz nezaplatil reklamu,“ hovorí.
A hoci digitálne nomádstvo nie je vždy jednoduchý spôsob života, Lubo Jurík každému, kto o ňom uvažuje, odkazuje: choďte do toho. „Ľudia trávia svoj život čakaním na niečo, čo nikdy nepríde. Nikdy nebudete mať stopercentne jasnú príležitosť. Vždy sa vyskytnú komplikácie. Dôležité je začať. Pomaly, postupne. No hneď teraz. Začnite a nikdy sa nevzdávajte.“