Mnohí ľudia si pamätajú, čo robili 7. septembra 2011, keď sa stala tragédia, pri ktorej zomrel Paľo Demitra. Čo vy?
Je to dosť neobvyklé, ale je to tak. A pamätám si to aj ja, boli sme na zájazde s Partičkou a tá správa nás zasiahla medzi dvomi predstaveniami, teda trocha neskôr. A túto otázku som aj ja používal ako najzákladnejšiu zbraň, keď sme potom predstupovali pred našich budúcich partnerov filmu.
Takže hneď ste vedeli, že chcete robiť film s názvom 38, ktorý ide do kín o týždeň?
Nebolo to hneď, ale sled udalostí od vzniku myšlienky až po oslovenie jeho manželky Majky Demitrovej, ktorá bola pre nás kľúčová, bol rýchly. Keď mi niečo napadne, potrebujem to rýchlo nakopnúť. A má to súvis aj s tým, že predtým som pripravoval sériu hraných filmov o politických osobnostiach 20. storočiach, pričom som uvažoval aj o tom, kto v poslednom čase bola taká osobnosť, že vedela spojiť celý národ. A napadol mi Paľo Demitra. Ani ja som totiž nerozumel tomu veľkému ošiaľu, ktorý nastal, aj keď som chápal, že odišla veľká hokejová osobnosť. Chcel som teda zistiť dôvod, prečo ho tak všetci milovali.
Keď ste sa do toho pustili, objavovali sa reakcie: „Preboha, Dangl ide robiť film o Demitrovi!“
Viem o tom a je to úplne v poriadku. (Smiech) Ja mám rád humor a chcem sa ním živiť, ale nie je to to jediné, čo robím. Môj otec je historik a mňa vždy bavili aj vážne témy, len sa o tom menej hovorilo. To, že si ma ľudia zaškatuľkovali, je logické, len by ma mrzelo, keby títo ľudia ďalej hodnotili film bez toho, že by ho videli.
A budem úprimná ešte jeden raz – nepriživuje sa Dangl na tejto téme?
Keby sa toto udialo v Amerike, nikomu to ani nenapadne. (Smiech) Ale v tomto sme my, Slováci, zvláštni. Ja mám však úplne čisté svedomie. Išiel som do toho strmhlav s tým, že to natočím aj keby sme nezohnali ani korunu. Prvá fáza sa nakrúcala iba z mojich prostriedkov a v tomto momente som na tom stále veľmi stratový. Film stál 450-tisíc eur a ani rekordná návštevnosť v kinách mi to nevráti, lenže veci sa nedejú vždy len pre chtivosť.
Snímka: HN/Peter Mayer
Pomáhala vám pri zháňaní peňazí téma?
Mám skôr pocit, že sa toho zľakli. A možno sa zľakli aj mňa. Mnohí to vnímali ako neradostnú tému, ale ten film je veľmi veselý a vykresľuje tak aj Paľa.
Pri čom ste museli veľmi bojovať?
Najťažšie bolo vyjednávanie s NHL, ktoré trvalo dva roky. Bol to tvrdý obchod, na každý jeden záber vo filme máme práva. Ale ostatné veci išli celý čas akoby tak jemne a nabaľovali sa. Či už to bola Majka Demitrová alebo prístup všetkých hokejistov, alebo napríklad Ivan Tásler, ktorý sa mi na základe jednej televíznej reportáže ozval, či môže urobiť hudbu.
Premiéru ste však aj posúvali o takmer pol roka.
V polovici marca sme sa dostali k materiálom z jeho detstva. Pamätám si, ako sme to pozerali v strižni a trhali sme si vlasy, aká to je bomba. (Smiech) Pripadali sme si ako takí zlatokopi, ktorí po dvoch rokoch našli niečo veľké. A ďalší moment šťastia bol, keď som počul hudbu Ľubice Čekovskej. Tú reakciu by ste ani nezverejnili. (Smiech) Urobila neskutočné dielo.
Čo ste sa o ňom vy sám dozvedeli?
Bol to typ človeka, čo si užíval život, rád tancoval, zabával sa. Vo filme sa objaví aj to, že bol akoby samoľúby a rád sa pozeral na seba v zrkadle. To ma neprekvapilo, ako skôr to, že si z toho robil srandu. Nič sme neprikrášľovali.
Demitra v reprezentačnom drese.
Nájdeme vo filme aj niečo, čo nie je až také známe?
Je tam viac takých vecí, vrátane toho fatálneho rozhodnutia ísť hrať do Jaroslavli. Bolo to pre mňa také zvláštne, ešte viac som si uvedomil, že každý náš krok je rozhodujúci, v jeho prípade to tak bolo. To je také memento pre všetkých.
Ako ste sa vy sám cítili na mieste tragédie?
Väčšinou sa nesnažím predstavovať si veci, ako budú vyzerať, a podobne. Ale tá cesta akoby kopírovala ten film. Dva dni cesty tam sme prežili celkom v dobrej nálade až do momentu, keď sme tam prišli, tam to na nás doľahlo. A návrat späť bol akýmsi vydýchnutím. Je to vec, ktorú si budem pamätať určite do konca života.
Takže divákov čaká smutný záver filmu.
Nie, nechceli sme dosiahnuť, aby divák odchádzal z kina v depresii, ale skôr s tým, že videl dobrý film a bude si Paľa pamätať. Lebo už to teraz viem aj ja a môžem to povedať, že Paľa mali ľudia radi, pretože bol skutočne ten typ lídra, o ktorého sa každý rád oprel a rád s ním strávil čas.
Demitra pri vstupe do HNL. Snímky: archív filmu
Na tom sa zhodujú všetci hokejisti, ktorí ho poznali.
A nielen na tom. Sám som neočakával, že sa otvoria až natoľko, presne ho poznali, vedeli, aký bol.
Pri rozhovore s Ľubom Višňovským na štadióne napríklad zrazu zhasli svetlá. Čo ste si vtedy mysleli?
Neriešil som to, to sa stáva. I keď celý Slovan, no... (Smiech) Ale magické ani nebolo to, že svetlá zhasli, magické bolo to, čo a ako povedal Ľubo – že Paľo je tu s nami. Nebudem prezrádzať, či to vo filme aj zostalo. Uvidíte. (Smiech)
A čo bude s filmom ďalej?
V nedeľu je slávnostná premiéra v Trenčíne, a tým sa práca pre mňa končí. Chceli sme urobiť film pre Slovákov, aby si na Paľa spomenuli a aby sme o pár rokov vedeli povedať našim deťom, kto to bol a čo sa stalo. Ale postupne prišli ponuky zo St. Louis, z Vancouvru, všade, kde Paľo pôsobil, by to chceli vidieť, ponuka prišla z Jaroslavli, z KHL TV. Ale práva máme len na Slovensku, ak by sme to chceli vysielať tam, museli by sme kúpiť nové práva na tú krajinu, a to je finančne neúnosné, takže asi to zostane len slovenský film.