Erika Hlačoková sa z kazateľnice veriacim občas prihovára aj tri razy za nedeľu. Snímka: HN/Pavol Funtál
Nedeľné služby Božie a potom šesť dní voľna. Aj takto si ľudia zvyknú predstavovať „pracovný“ týždeň evanjelickej farárky. Realita? Stretnutia od rána do večera, Vianoce mimo rodiny a písanie kázní pred polnocou. Zisťovali sme, ako sa žije Erike Hlačokovej (30), bratislavskej zborovej farárke evanjelickej cirkvi.
Viera sa nemeria nechtami
„Ale takto mi bude vidno červené nechty,“ s úsmevom podotýka Erika, odetá do čierneho luteráku (bohoslužobného odevu v evanjelickej cirkvi – pozn. red.), keď ju fotograf Pavol Funtál vyzýva, aby si položila ruky na zábradlie kazateľnice. „To z tej diaľky nevidno,“ utešuje ju. Stojíme medzi drevenými lavicami Malého evanjelického kostola v Bratislave, Erikinho „pracovného prostredia“ a všetkými zmyslami (aj tým šiestym) si vychutnávame chrámovú atmosféru uprostred chladného novembrového mesta.
„Na farebných nechtoch vari viera nestojí ani nepadá, no napriek tomu si ich na služby Božie zriedkavo maľujem,“ vracia sa Erika k svojmu zovňajšku, ktorý skutočne na prvý pohľad neprezrádza, že ide o „duchovnú“ osobu. Rovnako ako televízor v byte či záľuba v cestovaní. Aj v tom však väzí čaro evanjelického prístupu k viere.
„Snažíme sa byť podľa vzoru Martina Luthera otvorení a bližšie k ľuďom. No zároveň verní Biblii a osobnému vzťahu k Bohu,“ zhŕňa v skratke. „Inak povedané, neuzatvárať sa pred novotami, no zároveň neuletieť.“
Erika Hlačoková v civile. Snímka: HN/Pavol Funtál
Rodina farárok
A kde sa vôbec v mladej žene vezme túžba stať sa farárkou? „U mňa zohrala podstatnú rolu viera rodičov (prvé dieťa sa im narodilo až po 16 rokoch manželstva, a tak bola s bratom vnímaná ako skutočný Boží dar – pozn. red.) a určite i to, že aj tri moje príbuzné si zvolili túto cestu.“ Sama sa pre ňu rozhodla už ako 14-ročná: počas konfirmácie.
Po päťročnom štúdiu teológie a ordinácii slúžila ako kaplánka v Dobšinej, neskôr bola povolaná do Bratislavy, kde zložila i farárske skúšky, spočívajúce okrem iného na cirkevnom práve, v hudbe či na cirkevnej histórii. Napokon si ju bratislavsky cirkevný zbor zvolil za farárku. A od tých čias chodí po svete s diárom, naplneným do prasknutia.
Predstava farárky rozjímajúcej celé dni o nedeľnej bohoslužbe je totiž na míle vzdialená od reality. „Napríklad dnes sa dostanem domov po desiatej, a potom si ešte sadnem k písaniu kázne,“ priznáva sa a jedným dychom dodáva, že sa nájdu aj nedele, keď si ich musí pripraviť troje.
Vydaté farárky. So záväzkami
Pre farárku totiž žiadne od – do neplatí. „Kedykoľvek ma môžu zavolať do nemocnice, alebo na takzvanú pastorálnu návštevu – v rámci ktorej s ľuďmi v intimite ich domova preberám rôzne problémy.“ Popri tom krstí, oddáva, vyučuje deti aj „dorasťákov“, slúži bohoslužby, pochováva, organizuje rôzne akcie. „Poslaním farára je, že prežíva život človeka od narodenia až po smrť,“ konštatuje Erika a dodáva, že hoci má s evanjelickou cirkvou uzatvorený pracovný pomer, o zamestnaní v tomto prípade nemôže byť reč. Je to služba: Bohu a ľuďom.
O to ťažšie sa táto služba napĺňa, keď má farár/ka vlastnú rodinu, po ktorej Erika, mimochodom, takisto túži. „Dá sa to zvládnuť len za plnej podpory manžela. V takom prípade vlastne slúžia obaja.“
Blízko ľuďom. Vďaka krízam
A čo v rámci svojej služby prežíva najťažšie? „Zodpovednosť, ktorá k tomu úradu patrí. Nie je jedno, čo poviete, ani čo spravíte.“ A pravdaže – pohreby. „V januári som napríklad pochovávala 19-ročného chlapca, pred necelým mesiacom zas tridsiatnika. To naozaj nie sú ľahké situácie.“ Navyše, pri takých príležitostiach ľudia farárom tiež zvyknú klásť otázku, na ktorú ešte žiadny človek nedokázal dať uspokojivú odpoveď: Prečo Boh čosi také dopúšťa? „Ani my nie sme žiadni Boží advokáti. Čo však dokážeme, je stáť v takých chvíľach pri ľuďoch, byť im blízko,“ vysvetľuje.
V takýchto situáciách jej pomáhajú aj skúsenosti z vlastných kríz. „Tá dosiaľ najťažšia ma postretla vlani a kládla som si v rámci nej aj otázky, či mám vôbec naďalej zotrvať na svojom mieste,“ priznáva.
Takúto službu totiž podľa jej slov nemožno robiť s tým, že sa do nej budete nútiť. Musí to vychádzať zo srdca. „Ak sama nehoríte, nemôžete nikoho zapáliť.“ No vďaka Bohu, platí to aj naopak.
Evanjelici kontra katolíci
Pozrite si hlavné rozdiely medzi učením rímsko-katolíckej cirkvi (RKC) a učením Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
-
1. Zdroj učenia. Kým RKC stavia svoje učenie okrem Biblie aj na rôznych historických spisoch, učeniach cirkevných velikánov, na konciloch či výrokoch pápeža, protestanti pokladajú za smerodajné iba to, čo je v Biblii. Podľa nich sa žiadny snem ani slová cirkevných predstaviteľov nemôžu rovnať Písmu svätému.
2. Dobré skutky. Kým stredoveká cirkev učila, že večne žiť bude ten, kto robí veľa dobrých skutkov, Luther hlásal, že večne žiť bude ten, kto verí v Ježiša Krista. Svoje tvrdenie zakladal na výpovediach Písma kde sa píše, že Boh dáva večný život každému zadarmo, ak verí v Božieho Syna. Večnosť si teda nemožno zaslúžiť. Stredoveká cirkev však nútila ľudí k zhromažďovaniu dobrých skutkov a ak nebolo dosť príležitostí skutky konať, bolo možné ich aj kúpiť. Za dobrý skutok sa rátala aj účasť na omši či vykonanie púte. Luther a s ním aj dnešný protestantizmus toto všetko odmieta a učí, že dobré skutky máme konať, ale nie preto, aby sme si za ne niečo nárokovali, ale s radosťou a z vďaky, že máme večný život z Božej milosti a zadarmo.
-
3. Očistec. RKC učí, že po smrti musí človek vojsť do očistca, kde bude trpieť za zlo, ktoré spáchal a ešte zaň počas života nevytrpel trest. Živí ľudia môžu utrpenie duše v očistci skrátiť, ak za mŕtveho zapália sviečku alebo dajú slúžiť omšu. Luther učenie o očistci odmietol, pretože v Písme o ňom niet ani zmienky a podľa Biblie ten, kto verí v Pána Ježiša pôjde rovno do neba. Preto evanjelici neslúžia omše za mŕtvych, ani nezapaľujú sviečky na hroboch.
4. Mária a svätí. V RKC sú vyzdvihovaní ako konatelia mimoriadneho dobra. Matku Ježiša a apoštolov máme aj ECAV vo veľkej úcte a sú nám príkladom viery, avšak nikdy nie adresátom modlitieb. Modliť sa máme jedine k Bohu.
5. Zrozumiteľnosť Písma. Keďže všetko učenie čerpáme jedine z Biblie, je dôležité, aby ju každý mohol čítať. Luther preto zaviedol omše v nemčine, teda v materinskej reči a neskôr sám preložil Bibliu do nemčiny. RKC od latinských omší ustúpila až v 20. storočí.
6. Počet sviatostí. Luther učil, že sviatosť musí byť nariadená samotným Ježišom a musí byť pre všetkých. Za sviatosť preto ECAV pokladá iba Krst a Večeru Pánovu.
7. Prijímanie sviatosti pod obojím. Ježiš pri poslednej večeri vzal kalich a povedal: Pite z neho všetci. Podľa evanjelikov niet teda dôvodu, prečo by ho nemali piť všetci.
8. Celibát. Je nariadený až cirkevnou vrchnosťou a keďže Ježiš ho nevyžadoval, evanjelickí kňazi sa smú ženiť.
Štefan Kiss, tajomník GBÚ ECAV pre misiu