Soška boha Peruna alias Paroma. Snímka: archív
Slovania mali svojich bohov, o ktorých však nemáme veľa priamych dôkazov a záznamov. Prvé sú z pera arabských cestovateľov, neskôr kresťanských obchodníkov či duchovných. Za všetky spomeňme napríklad tajomného mnícha Nestora a jeho Povesť vremennych let, kroniku, ktorá vznikla koncom 11. storočia vo vtedajšej Kyjevskej Rusi. Pátranie po slovanskom panteóne je vlastne takou skladačkou zo skromných písomných záznamov, kroník, folklóru, rozprávok či skúmania slovanských
jazykov. Aj preto sa pri ňom dá ľahko skĺznuť do fantázie či dezinformácie. Isté však je, že slovanskí bohovia mali veľmi blízko k prírodným živlom a ich uctievanie sa odohrávalo na posvätných miestach zväčša pod holým nebom. Každý z bohov mal svoje symboly, veľmi často sa objavoval motív koňa. Ten sa tiež používal na rôzne obrady. V mnohých oblastiach sa pomocou koňa
a skrížených kopijí veštil výsledok nadchádzajúcej bitky. Ten závisel od toho, ktorou nohou kôň prekročil zbrane naskladané
na zemi.
Aj keď presnú podobu (alebo to, ako si starí Slovania svojich bohov predstavovali) vždy nepoznáme, mali často niekoľko hláv alebo tvárí. Tak napríklad Rugievit mal podľa opisu Saxa Grammatika (autor kroniky Gesta Danorum) sedem tvárí, bol opásaný siedmimi mečmi a ôsmy držal v ruke. Meno Triglava už v sebe nesie počet hláv, Porentius mal štyri tváre a piatu si držal na hrudi a štyri hlavy mal vraj aj Svantovít. Presný dôvod nie je známy, predpokladá sa, že to mohlo byť vplyvom keltských a indoeurópskych náboženských predstáv. Okrem bohov sa to v slovanskej mytológii doslova „hemží“ rôznymi stvoreniami spojenými s prírodou. Či už sú to víly, rusalky a iné divožienky (diva je starý význam pre démona, vilý znamenal bláznivý,
posadnutý) alebo podzemný kovlad či nezbedný rarášok, hrali v duchovnom aj každodennom živote svoju rolu. Niektoré pomáhali, iné škodili a veľa z nich poznáme aj dnes. Mnoho odkazov na nich totiž prežilo v ľudovej slovesnosti, kam sa „ukryli“ aj mnohé obrady. Napríklad rituálna očista od zlého pomocou ohňa či vody (preskakovanie svätojánskych ohňov, veľkonočné
polievanie, a pod.). Starí Slovania tiež poznali kult mŕtvych, ktorých sa nezriedka báli. Aby sa nevrátili medzi živých, snažili sa im v tom všemožne zabrániť (napríklad prebodávanie kolmi či vyťahovanie tela cez otvor v streche domu).
Slovanskí bohovia
Odborníci sa zhodujú, že veľká časť Slovanov poznala štvoricu bohov, ktorými boli Svarog, Svarožic-Dažbog, Perún a Veles. Ďalší sa líšia podľa jednotlivých oblastí – niektorí sa spomínajú len u východných, iní zas u západných Slovanov. Toto sú niektorí známi bohovia našich predkov:
Svarog – boh zákonodarca. Bol to akýsi stvoriteľ sveta a človeka, ktorý určil základné usporiadanie sveta a tiež stanovil zákon jednoženstva a jednomužstva. Býva stotožňovaný s gréckym Hefaistosom – bohom ohňa.
Svarožic-Dažbog – syn Svaroga, ktorého meno naznačuje, že medzi slovanskými bohmi boli príbuzenské vzťahy. Hoci prívlastok Dažbog by mohol zvádzať k slovu dážď, Svarožič-Dažbog bol bohom Slnka. U polabských Slovanov mal neskôr aj meno Radegast.
Perún – boh bleskov, hromov, dažďa a búrok. Jeho znakom bola sekera, niektorí v ňom preto vidia obdobu germánskeho Tóra a jeho kladiva. Perúnovým posvätným stromom bol dub, práve dubové vetvičky sa aj na Slovensku dlho používali ako ochrana pred bleskom. Podobne ako iným bohom búrok mu bol zasvätený štvrtok (označenie perendan je ekvivalentom napríklad nemeckého Donnerstag). A keď spomenieme úslovie „bodaj ťa parom vzal“, netreba azda pochybovať o tom, že ho poznali aj predkovia Slovákov.
Veles – boh dobytka, úrody a hospodárenia celkovo. Aj on sa nám zachoval vo zvykoch – na poliach sa ešte nie tak dávno nechávala takzvaná Velesova brada. Bol to trs obilia, ktorý mal byť obetou a vyprosiť ďalšiu dobrú úrodu.
Stribog – niekedy označovaný za boha vetra, jeho pôsobnosť však bola pravdepodobne širšia. Niektorí bádatelia ho považujú za protiklad Dažboga, teda za akéhosi odnímateľa dobra. Spomína sa najmä u východných Slovanov.
Mokoš – jedna z mála bohýň, ktorú uctievali najmä východní Slovania. Bola bohyňou plodnosti zeme, niektoré pramene ju spomínajú ako matku zem či bohyňu matku, ktorá mala zabezpečiť aj bezproblémový pôrod.
Svantovít – poznáme ho najmä vďaka ostrovu Rujana v Baltskom mori, ktorý bol vďaka izolácii dlho baštou pohanských Slovanov. Svantovít v sebe spájal vlastnosti boja, vojny aj hospodárstva. Spájajú sa s ním zaujímavé obrady. Z jeho rohu naplneného vínom veštil kňaz úrodu na najbližší rok. Na veštenie sa používal aj obrovský medový koláč, za ktorý sa ukryl kňaz a pýtal sa ľudí, či ho vidia. To malo zabezpečiť veľkú úrodu.
Morena – bohyňa smrti a zimy. U nás prežila najmä v tradíciách upaľovania a hádzania do vody. Verilo sa, že ak Morenu nevynesú z dediny a nezničia, nepríde ani jar.
Vesna/Lada – niekedy označovaná ako bohyňa jari a protiklad Moreny. Tieto jej funkcie však prežili skôr v ľudovej slovesnosti ako v priamych písomných prameňoch.
Triglav, Trojan, Živa, Chors, Simargl, Černobog, Podagam, Rugievit, Porevit... To je len niekoľko ďalších bohov, ktorých Slovania uctievali. Niektorých by ste našli len na malom území, pri iných vieme len meno, ale nie to, za čo zodpovedali. Jedno je však isté – naši predkovia mali takpovediac bohatú ponuku božstiev, po ktorých neraz zostala len matná spomienka v prísloví či rozprávke.