Nedávno oslávila 55. narodeniny, no pracovných ponúk má na rozdávanie. S herečkou Annou Šiškovou sme debatovali o herectve, odpúšťaní, ale aj o otcovi jej staršej dcéry Doroty: Jaroslavovi Filipovi.
Herci v lete zvyčajne prázdninujú, vy však aj teraz nakrúcate. Na čom aktuálne pracujete?
Môžem povedať len to, že ide o nový televízny seriál pre Markízu a hrám v ňom peknú postavu. Mojím partnerom je Roman Luknár, s ktorým sme naposledy spoločne hrali asi pred dvadsiatimi rokmi. Sme kamaráti a veľmi dobre sa mi s ním robí, takže sa teším.
A čo vás čaká v novej sezóne?
Okrem predstavení v Astorke, Aréne, Mestskom divadle a v Studiu 2 v Prahe by som mala prvýkrát hrať v divadle GUnaGU. Čaká ma však aj iná práca: v Prahe by som od januára mala točiť v českom seriáli s názvom Trapný padesátky.
Predpokladám, že to nebude žiadna dráma.
Jasné, že nie, je to veľmi vtipné, o troch päťdesiatničkách, ktoré nechcú byť klasickými babičkami a robia bláznovstvá, ako keby boli mladé, čo sa mi páči. Takže som spokojná, nemôžem sa sťažovať na nedostatok práce ani peňazí, čo som v minulosti zažívala. Hlavne aby som bola zdravá. Aj keď to znie ako klišé, pri veľkom nápore sa bojím, aby som to zvládla.
Ktorá z týchto postáv s vami najviac súznie?
Ťažko povedať, ešte neviem, čo ma presne čaká. Som však rada, že medzi nimi nie je žiadna alkoholička, od týchto rolí si už potrebujem trochu oddýchnuť. Raz ma na ulici stretla jedna pani a hovorí mi: Bože, vy ste taká dáma, taká ušľachtilá osoba, a hráte také strašné postavy. Prečo vám to dávajú? Ja sa na to nemôžem ani pozerať. (Smiech).
Aké typy postáv sú pre vás najväčšou výzvou? Zmenila vám nejaká rola život?
Myslím, že aj keď som nedostala za tú postavu žiadnu oficiálnu cenu, tak to bola Roxana zo Cyrana z Bergeracu, kde som hrala s Milanom Lasicom. Toľko uznania od ľudí ako sú prezident Havel alebo pani Hlaváčová som nikdy nedostala a nenahradí to žiadne ocenenie.
Hráte vyše tridsať rokov. Zažili ste počas tejto doby aj krízy, keď ste mali chuť s herectvom skončiť?
Nie. Nikdy. Iba raz, keď ma tak veľmi bolel chrbát, že som už nevládala hrať a mala som pocit, že každú chvíľu zamdliem. Našťastie som sa z toho po operácii dostala.
Patríte k malej skupine mediálne známych ľudí, ktorí nemajú problém pomerne otvorene hovoriť aj o svojom súkromí. Boli ste taká vždy, alebo ste sa k tomu museli dopracovať?
Je to moja prirodzenosť. Ešte v mladosti mi jeden liečiteľ povedal: Anička, ty by si si mala predstavovať, že máš vôkol seba veľký alobal, lebo ty si taká otvorená, že všetci do teba ľahko vidia a môžu ti tak ublížiť. Áno, som otvorená, ale potom sú aj ľudia ku mne otvorení a rozprávame sa o podstatných veciach, formality preskakujeme. Myslím, že to zdedili aj moje dcéry.
Spomínate dcéry. Ako sa vyrovnávate s tým, že každá z nich žije v inej krajine?
Ja som ich odchod prežívala veľmi ťažko. Cítila som sa, akoby ma opustil nejaký muž, ako rozchod s niekým milovaným. Ale nie je to rozchod: rodičia a deti sa nemôžu nikdy rozísť, pocitovo zostávajú navždy spolu, aj keby žili na opačnom konci sveta. Keď sa mojim dcéram niečo deje, podvedome o tom viem ešte predtým, ako mi zatelefonujú. A našťastie vďaka technike sme stále v kontakte. Denne si voláme a cez obrazovku sa aj vidíme. Idem po ulici, rozprávame sa, čo sme cez deň robili a keď vyzerajú nejako zle, tak ich skarhám. Podstatné je, aby sme raz za čas strávili aspoň týždeň spoločne. Žiadna dvojhodinová návšteva, ale intenzívne spolubytie od rána do večera: aj sa pohádame, aj sa kadečo vyplaví... no najmä z toho čerpáme silu do ďalších mesiacov.
Prečítajte si aj rozhovor s Dorotou Nvotovou: Zameškané roky sme s otcom doháňali v krčme
Deti známych rodičov to mávajú ťažké. Zdá sa však, že vaše dcéry sa s tým dokázali vyrovnať veľmi dobre.
Aj ony to kedysi prežívali ťažko. Dôležité je, aby rodičia dokázali v správnej chvíli ustúpiť do úzadia. Inak sa deti nemusia nájsť a môžu zostať celý život zakomplexované. Ja osobne si však myslím, že moje dcéry sú oveľa šikovnejšie, lepšie, talentovanejšie a hlavne múdrejšie ako ja. Terezka, ktorá býva na priváte s psami, vypozorovala, že medzi nimi vždy býva jedna alfa samica. Keď však táto alfa samica porodí dcéru, po istom čase sa roly otočia a tá staršia začne počúvať mladšiu. Podobne by to malo fungovať aj u ľudí.
Pred pár dňami (30. júna – pozn. red.) ste oslávili 55. narodeniny. Je to pre vás impulz na prehodnocovanie nejakých vecí?
Nie, nemá zmysel hodnotiť, čo človek urobil dobre a kde spravil chyby. Život ide ďalej a nikdy nevieme, koľko času ešte máme. Snažím sa tešiť zo života, aj keď je to niekedy ťažké. Žiť prítomnosťou. A keď sa ma niekto spýta, čo by som chcela zo všetkého najviac, tak poviem: zážitok. Niečo pekné zažiť, niekomu pomôcť– to je pre mňa najviac, z toho mám radosť.
Nedávno som sa o vás dočítala, že dokážete pomerne rýchlo odpúšťať, čo je schopnosť, ktorá ženám nebýva príliš blízka. Ako to robíte?
Nemyslím, že je to moja zásluha. Neviem cítiť nenávisť, takže to mám strašne jednoduché. Možno som impulzívna, rozčúlim sa, ale veľmi rýchlo ma to prejde. Neviem sa na nikoho hnevať. Som schopná sa ospravedlniť, aj keď urobil chybu ten druhý, len nech nie je napätie.To si myslím, že nie je veľmi dobre. Aj keď prirodzenú hrdosť, samozrejme, mám.
Nedospeli ste nikdy k rozhodnutiu, že by ste sa v tomto smere chceli zmeniť?
Ja sa už asi nezmením. Aj keď by som sa asi mala, lebo vo vzťahu s mužmi predsa len niekde robím chybu. Na druhej strane: moja mama stále čosi ľutovala. Neustále opakovala, že keby to či ono nespravila, celý jej život mohol vyzerať inak. Keď sa ja na svoj život pozriem zvrchu, som v podstate rada, že som to všetko zažila. Aj veľké lásky, aj prehry, aj úspechy. Ale najviac pre mňa znamenajú moje dcéry Dorotka a Terezka.
Práve uplynulo 15. výročie od smrti Jara Filipa, Dorotinho otca. Badáte u vášho vnuka Filipka nejaké jeho črty?
Ale ja myslím, že áno. Určite áno. Už len tie veľké oči, ktorými mňa osobne Jaro vždy fascinoval. Ktovie, možno ten pohľad tiež bude mať taký uhrančivý ako on.
To však asi nebolo to jediné, čím si vás získal.
Neodolateľný bol aj jeho humor. Bol strašne vtipný, človeku s ním vždy bolo veľmi veselo. A šarmantný. Pokiaľ si zaumienil, že nejakú babu dostane, tak sa mu to zaručene podarilo. (Úsmev.) Takže ja sa z toho dôvodu ani tak veľmi neobviňujem, že som mu ako 19-ročná podľahla.
Hoci ste sa po narodení Dorotky rozišli a Jaro zostal žiť so svojou pôvodnou rodinou, naďalej ste pôsobili v jednom divadle.
Áno, dokonca sme spolu aj hrali.
A dokázali ste tak skoro odpustiť aj jemu?
Musela som odpustiť aj sebe. Podarilo sa mi to, až keď som stretla mojho prvého muža.
Hovorí sa o ňom, že Jaro bol neuveriteľne talentovaný a lenivý zároveň. Všetko vraj robil s veľkou ľahkosťou.
To je pravda, hudbu skladal veľmi rýchlo, párkrát som to zažila úplne zblízka. Napríklad skladba My sme národ holubičí. Tá mimochodom vznikla pre trnavské divadlo (Divadlo Jozefa Palárika – pozn. red) - dávno pred Nežnou revolúciou, keď sa z nej stal hit. Dodnes mám zimomriavky, keď ju počujem. A dodnes si ju s partiou každý Silvester o polnoci spievame.
Marian Jaslovský, ktorý o Jarovi Filipovi napísal monografiu, ho nazval "človekom hromadného výskytu". Naozaj mal potrebu byť na viacerých miestach naraz?
Isté je, že bol neurotický a netrpezlivý, stále sa potreboval niekam presúvať. Myslím, že táto metafora naňho naozaj sedí. Jeho svetom však boli výlučne kaviarne. Pamätám, ako som ho raz chcela vytiahnuť na prechádzku, do prírody. Keď sme však dorazili na miesto, odmietol vystúpiť z auta. Že či som sa zbláznila – chodiť po lese. On prešiel cez park maximálne do krčmy. A potom si tam dal kávu. Nebol typ, čo by pil veľa alkoholu.
Venoval sa súbežne mnohým veciam. Čo ho bavilo najviac?
Mal absolútny prehľad v muzike, nosil nám tie najlepšie kapely, čo práve prerazili. Zaujímal sa však aj o autá, nové prístroje, bol to veľmi progresívny človek.
Ako ste prijali správu o jeho smrti?
Pár dní po pohrebe som mala veľmi živý sen. Snívalo sa mi, že sme boli v kaviarni aj s priateľmi a on len tak sedel sám pri stole a pozeral sa na mňa. A ja mu hovorím: však ty si zomrel, čo tu robíš? Neodpovedal a tak som odišla von. On však išiel stále za mnou. Keď som zastala, zastal aj on a pozeral sa na mňa ako kedysi, keď ma ešte miloval. Prišiel sa rozlúčiť.
Kto je Anna Šišková
Divadelná a filmová herečka, narodila sa 30.júna 1960 v Žiline. Už ako gymnazistka sa venovala ochotníckemu divadlu. Pôsobila v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnešné Divadlo Jána Palárika), neskôr prešla do bratislavského Divadla Astorka Korzo ´90. Účinkovala vo vyše štyridsiatich filmoch a seriáloch, za úlohu v snímke Musíme si pomáhať, ktorý získal aj nomináciu na Oscara, dostala v roku 2000 Českého leva. Je tiež dvojnásobnou držiteľkou divadelného ocenenia Dosky.
Kto bol Jaro Filip
Skladateľ, hudobník, herec, dramaturg, humorista a tiež – povedané slovami autora jeho životopisu Mariana Jaslovského – „človek hromadného výskytu“. Narodil sa 22. júna 1949 v učiteľskej rodine v Hontianskych Moravciach a začiatkom 60. rokoch začal študovať na konzervatóriu. Neskôr absolvoval aj štúdium dramaturgie a scenáristiky na VŠMU.
Medzi jeho najvýznamnejšie hudobné počiny patrí dlhoročná spolupráca s Dežom Ursinym či s dvojicou Milan Lasica a Július Satinský, s ktorými nahral kultové albumy Bolo nás jedenásť či Sťahovaní vtáci. Skladal aj scénickú a filmovú hudbu, napríklad k snímke Na krásnom modrom Dunaji. Najznámejšie Filipove hity však pochádzajú zo spolupráce s Richard Müllerom: Cigaretka na dva ťahy, LSD, Milovanie v daždi... Müller sa chystá zložiť mu poctu jesenným turné s názvom 15 rokov bez Filipa.
V 90. rokoch sa preslávil ako trefný komentátor spoločenského diania. Či už v rámci televíznych relácií Apropo plus, Telecvoking (spoločne so Štefanom Skrúcaným, s Mirom Nogom, so Zuzanou Tlučkovou, s Rasťom Piškom či so Stanom Radičom) alebo v Rádiu Twist, kde sa preslávil reláciami Záložňa a Noční vtáci.
Ako zanietený fanúšik a propagátor internetu spoluzakladal v roku 1997 prvý slovenský internetový magazín Sieťovka. Účinkoval v divadle aj vo filme, mnohí za vrchol jeho hereckého umenia považujú stvárnenie titulnej postavy v životopisnom filme Albert.
S manželkou Evou mal tri deti: synov Jara a Lea a dcéru Evu. Dcéru Dorotu splodil s herečkou Annou Šiškovou.
Zomrel 11. júla 2000 na srdcový infarkt.