Dobrodružstvo. To je to prvé, čo sa Igorovi Gašparovi (79) vybaví, keď sa v spomienkach vráti do čias druhej svetovej vojny. „My deti sme to všetko brali úplne prirodzene, ako súčasť života,“ vysvetľuje. Ani z občasného hladu či bosých nôh si veľkú hlavu nerobil. Chleba síce nebolo, no fazule, kapusty či zemiakov sa zvykol najesť dosýta. „Mama denne varila desať litrov polievky. Boli sme štyria bratia, takže raz-dva bolo po nej,“ smeje sa.
Záhada čierneho kabáta
To najpodstatnejšie, čo mu v tých časoch behalo po mysli, boli náboje a zbrane. Na osem-, deväťročného chlapca totiž pušky a samopaly pôsobili ako magnet, a tak malý Igor v kuse snoval stratégie, ako sa k nim dostať. Raz napríklad spozoroval celý arzenál u susedov na dvore, kde bývali ruskí vojaci „Čakal som na správnu chvíľu, aby som sa k nim dostal. Napokon sa mi jeden samopal aj podarilo zobrať, no zbadal ma pritom jeden z Rusov. Dal som sa vnohy, on za mnou. Aj som sa celý dodriapal na ostnatom drôte, no nakoniec som mu ušiel.“
Prečítajte si aj: Bomba nám pristála priamo v kuchyni
Vďaka svojej nebojácnosti si postupne nazhromaždil pomerne slušnú zbierku rozličných zbraní, ktoré sa mu na dlhé roky stali akýmsi chlapčenským pokladom. A človeku až behajú po chrbte zimomriavky, keď počúva historky o tom, ako s kamarátmi z nich strieľali ostrými nábojmi v lese či hádzali do rieky alebo ohňa granáty.
„Samozrejme, nechceli sme nikomu ublížiť. Brali sme to len ako hru,“ vysvetľuje. Našťastie – nikdy k ničomu tragickému nedošlo. Pokiaľ teda odhliadneme od povojnovej epizódy, keď ich po jednom za takéto incidenty vyšetrovali komunistickí žandári.
Igor s úsmevom spomína, že jeho obľúbeným odevom bol v tých rokoch dlhý čierny kabát. „Mama sa aj čudovala, prečo sa v ňom furt producírujem. Pravdou je, že som si v ňom skrýval náboje.“
Igor Gašpar v mladosti a dnes. Snímka: archív I.Gašpara, Peter Grznár
Vojaci v zadnej izbe
V mysli sa mu však vynárajú aj smutnejšie spomienky. Nikdy nezabudne napríklad na Nemca, ktorý sa rozhodol pridať k miestnym partizánom. Vojaci ho neskôr chytili, popravili, uviazali nohami o voz a vláčili po celej dedine. Igor spoločne s ostatnými deťmi celú scénu sledoval. Inokedy zas Nemci odvliekli do Martina tristo chlapov, aby vyšetrili, kto z nich má na svedomí úmrtie jedného z ich vojakov.
„Dvaja sa už nikdy nevrátili: Baka a Šufliarsky,“ spomína presné mená.
A veľmi živo si spomína aj na polobanditskú skupinu vlasovcov, ktorá bola tým najväčším postrachom. „Vždy predtým, ako mali ísť cez dedinu, dedinský hlásnik varoval pred vychádzaním z domu. Po každom totiž strieľali. Ja som však nikdy neodolal a aspoň cez záclonu ich sledoval.
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
S inými vojakmi bol v podstate v bežnom styku. V zadnej izbe ich domu si totiž zriadili proviant Maďari a Rumuni. „Raz večer sme sedeli s nimi v kuchyni, mama s nimi po maďarsky debatovala, a odrazu dnu vošiel sused, ktorý partizánčil za dedinou, s guľometom v rukách. Zbledli, ruky im okamžite vyleteli hore. Sused sa len smial, nechcel im ublížiť.“
Dvojitá oslava
Oslobodenie jeho rodnej Valče Igora zastihlo ako deväťročného. „Ako prvý prišiel Rus, volal sa Ivan. Celá dedina ho vítala.“ Deň predtým opúšťali dedinu Nemci. „Bol som v škole, s učiteľom Kňazekom sme od valčianskeho kostola sledovali, ako vyhodili do vzduchu most v neďalekej dedine. Bol nádherný, s oblúkmi.“ Dátum, kedy sa pre ich obec skončila vojna, si pamätá dodnes. Stalo sa tak totiž presne na jeho meniny.
Stála som v pitvore a hľadela na Nemca. Strašne som sa bála
Želka Gašparová zamlada. Sedí v prvej lavici vľavo. Snímka: archív ž. Gašparovej
„Pamätám sa, ako otec prišiel domov a vyhlásil: bude vojna,“ vracia sa k jednej z najživších spomienok svojho detstva Želmíra Gašparová (78). Písal sa rok 1944, takže vojna mala v tom čase v skutočnosti už bližšie ku svojmu koncu ako k začiatku. Slovákov však najťažšie chvíle ešte len čakali. Prvý raz totiž hrozilo, že vo veľkom zasiahne aj bežné rodiny. Aj na Milana Urbana, otca sedemročnej Želky, v ten deň prvýkrát doľahla ako naozaj hmatateľná – a najmä hrozivá – realita.
Cukríky a droždie
Samozrejme, Nemci sa po Ľubeli, liptovskej dedine, kde rodina Urbanovcov žila, pohybovali aj predtým. Želmíra Gašparová si spomína najmä na ich elegantné uniformy. „Spolu s ďalšími deťmi sme chodili k susedom škrabať pre nemeckých vojakov zemiaky. Tam si totiž zriadili kuchyňu. A v našej izbe sa zas rozhodli skladovať mäso, takže som ich bežne vídala aj v dome.“
V pamäti jej napríklad utkvel moment, ako sa k nej jeden z vojakov sklonil, pohladkal ju po líci a vložil jej do rúk zelenú konzervu s cukríkmi. A spomína si aj na vojakov, ktorí sa na nej potichu zabávali, keď kráčala z obchodu s čerstvo nakúpeným droždím a potajme si z neho ujedala.
Scéna z prednej izby
Prvá skutočná hrôza na rodinu Urbanovcov zasiahla pár hodín nato, ako richtár v dedinskom rozhlase na základe nemeckého rozkazu vyhlásil, aby obyvatelia zhromaždili všetky vojenské veci, čo doma držia, a priniesli ich na obecný výbor. A krátko po hlásení si vojaci spravili kontrolnú podomovú obhliadku.
„Mám to pred očami, akoby sa to stalo dnes. Prišli k nám, všetko prehrabali a napokon jeden z nich namieril pušku na moju mamu, ktorá ležala v posteli s maličkou sestrou Hankou. Vedľa stál otec a vojak mu vravel, aby si vybral, či zastrelí ženu, alebo dcéru.
Otec začal plakať a pomedzi slzy jachtal, že prečo, že veď on má obe rád, že to bol predsa dar od švagra...“ Dôvod? Nemec nedokázal predýchať, že Želkina mama bola s dcérou zabalená vo vojenskej deke, ktorú jej pred rokmi daroval brat – dôstojník.
pri pohľade na ktorú Urbanovcom ani na um nezišlo, že aj takýto „vojenský majetok“ majú Nemci na mysli. „Stála som v pitvore, hľadela do prednej izby, v ktorej ten vojak na mamu mieril, a strašne som sa bála,“ spomína Želmíra po sedemdesiatich rokoch. Našťastie nečakane sa v izbe objavil ďalší Nemec a na toho s puškou v ruke spustil príval ostrých slov. Po pár sekundách zbraň sklopil.
Želmíra Gašparová dnes. Snímka: Peter Grznár
Jediná streľba
O pár týždňov sa však Zuzana Urbanová, Želkina mama, zadúšala od plaču znovu. V obecnom rozhlase v ten deň vyhlásili mená asi pätnástich chlapov: a Milan Urban bol medzi nimi. „Pamätám sa, že otec odchádzal so slovami: Zuzana, neviem, čo bude. Zhromaždili ich pri jednej kaplnke za obcou, celý deň ich tam držali. No napokon ich všetkých pätnástich pustili. Otec mamu utešoval, že už je po všetkom, že teraz sa už nemôže nič stať.“
Rozhlas im však priniesol hrozivú zvesť aj do tretice: Nemci sa totiž po tom, čo našli v doline partizánov, rozhodli Ľubelu podpáliť. „Pamätám sa, že bol nádherný, slnečný deň. Rodičia dali na voz vrecia slamy, aby sme mali na čom spať, a mama zabalila jedlo. Vyviezli sme sa za dedinu a celý deň a noc sme spolu s ostatnými strávili v hore. Až kým neprišiel Laco Nemcovie, aby sme sa všetci vrátili domov. Vraj Nemci odišli a Ľubeli sa nič nestalo. A tak aj bolo.“
Želka Gašparová tvrdí, že šťastie sa ich rodiny držalo v podstate celé vojnové roky. „Skutočnú streľbu som videla len raz. To keď Nemci kričali na jedného žobráka, aby zastal. Napokon ho zastrelili: nemohli vedieť, že je hluchonemý a ich rozkazy jednoducho nemohol poslúchnuť.“