Študentom by som najprv odporučil braky
Vladimír Balla, spisovateľ. Snímka: Peter Grznár
Vyjadrím sa absolútne subjektívne a len na margo prózy: lapidárne povedané, v zozname súčasného povinného čítania chýba takmer všetko. Navyše, popri tom, že tam chýba takmer všetko, je tam toho zároveň veľa navyše. Nikdy v živote som sa nestretol s mladým človekom, ktorý by sa nadchýnal báčikom z Chochoľova a ponúkal ho kamarátom na hokeji alebo v pizzerii či pri nelegálnej brigáde na stavbe. Neverím, že niektorá z tamtých kníh, česť výnimkám, niekedy dokope dnešných mladých k pravidelnému vášnivému čítaniu, k tej obrovskej, aj keď všeličím nahraditeľnej radosti.
Druhá vec: Hronský či Chrobák boli určite skvelí spisovatelia, ale ja by som z povinného čítania aj tak určite spravil nepovinné. Adolescentom, ktorí by predsa len prejavovali záujem o literatúru, by som odporučil čítať najprv populárne braky, svetové i slovenské bestsellery a až keby následne nevdojak pochopili, aké sú tie knihy prázdne, zbytočné, ako ich oberajú o čas a nič okrem povrchnej zábavy neponúkajú, by som im napálil tieto e-booky.
Tipy na knihy:
F. M. Dostojevskij: Zločin a trest
Franz Kafka: Premena
Jack Kerouac: Na ceste
Vladimír Sorokin: Srdcia štyroch
Prečo:
Každá z uvedených kníh je strhujúcim obrazom doby svojho vzniku, extrémnym, niekedy neučesaným, inokedy vulgárnym, tu i tam blúznivým svedectvom prežívania sveta vysoko citlivou bytosťou – mysliacim a originálnym umelcom. Až oveľa, oveľa neskôr, keby táto lektúra zabrala a urobila by z chlapcov a dievčat čitateľov, prišiel by na rad možno aj ten nešťastný báčik z Chochoľova.
Prečítajte si aj: Školy už roky odrádzajú študentov od čítania, tvrdia učitelia
Povinné čítanie sa mi zdá zvrátené
Juraj Malíček, odborník na popkultúru, vysokoškolský pedagóg
Veľmi reprezentatívne, veľmi zodpovedne zostavené, čo dielo to klenot, povinné čítanie v najlepšom slova zmysle. Diela, ktoré by sme mali všetci poznať. (Myslím, že sa to od mojich čias dramaticky nezmenilo.) Problém? Jediný. Azda naivita, inak to sformulovať neviem – naivný predpoklad, že hĺbku, respektíve kvalitu oných diel je schopný odhaliť akýsi nejestvujúci modelový stredoškolák či stredoškoláčka – teda ten, kto to má povinne čítať. A o čo by som ten zoznam obohatil ja? Naozaj neviem, som totiž presvedčený, že neexistuje žiadna zaručená cesta ako kohokoľvek naučiť rozkoši z čítania. Vedel by som odporučiť nejaké knižky, ale vždy iba konkrétnemu človeku. Predpoklad, že všetci by mali povinne čítať to isté sa mi zdá zvrátený, čítať znamená premýšľať a to je výsostne slobodný akt. Odporúčať nejaké konkrétne knihy si teda netrúfnem, môžem iba napísať, ktoré boli pre mňa ako puberťáka dôležitejšie ako iné.
Tipy na knihy:
Sue Townsendová: Tajný denník Adiana Mola
Autorke sa podarilo presvedčiť ma, že v tom nie som sám – v puberte, alebo ako inak to obdobie života dôstojne nazvať. Aj keď to asi bolo skôr ako na strednej škole.
Douglas Adams: Stopárov sprievodca po galaxii
Čím skôr človek pochopí, že univerzálna otázka a univerzálna odpoveď sa vylučujú, tým sa mu žije ľahšie.
Jevgenij Zamjatin: My
Dystopia dystopií, poznanie nie je len moc, ale aj vyslobodenie.
Radšej by sme mali mať zakázanú literatúru
Stela Brix (17), spisovateľka a stredoškolská študentka
Chýbajú mi ešte dva roky povinného čítania, ale z väčšiny diel, čo sme so spolužiakmi čítali, nebol nikto veľmi nadšený. Mne sa najviac páčili knihy Boh múch a Kto chytá v žite, ale zvyčajne je slovné spojenie povinná literatúra nasledované hlbokými povzdychmi. Takmer vždy pôsobí veľmi zastarano a obsahuje reálie, s ktorými sa je ťažké zžiť. Samozrejme, že povinná literatúra má spĺňať skôr náučnú ako zábavnú funkciu, ale podľa mňa z niektorých diel bohato stačí čítať úryvky. Najhoršie je to vtedy, ak je text napísaný štúrovskou slovenčinou alebo iným vyhynutým nárečím, ktoré ešte viac komplikuje porozumenie. Je ťažké rozhodnúť, ktoré knihy sú najdôležitejšie a najprevratnejšie, ale podľa môjho názoru by sa povinná literatúra mala obohatiť o novšie knihy a možno by bolo dobré dať ich na výber viac. Ak totiž študenti povinnú literatúru čítať nechcú, jednoducho to robiť nebudú. Na internete si môžu nájsť celý obsah a analýzu diela aj bez toho. Vôbec najhoršia časť na povinnom čítaní je to slovo povinné, ktoré automaticky vyvoláva odpor – a nielen u študentov, ale u všetkých. Čo ho tak nazvať zakázané? To by určite bolo omnoho obľúbenejšie!
Tipy na knihy:
Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ
Marija Jurić Zagorka: Gričská čarodejnica
Alexandre Dumas st.: Gróf Monte Christo
Agatha Christie: detektívky
Prečo:
Sú to moje obľúbené diela, pretože sú plné zaujímavých myšlienok vsadených do fantastického prevedenia, ale nikdy by som ich nikomu nenanucovala. Niektoré knihy môžu obohatiť čitateľa aj bez toho, aby sa mu páčili a ja sa necítim ako osoba, ktorá môže dávať rady ohľadne kníh na takejto úrovni, keďže si ich musím (a chcem, samozrejme) ešte veľmi veľa prečítať.
Slobodný knižný trh potrebuje povinné čítanie
Ľubomír Feldek, spisovateľ
Povinné čítanie nikdy nebolo také aktuálne. Vraví sa, že povinné čítanie dobré knihy žiakom zhnusuje. Ale nie je to celkom tak. Keď pátram v pamäti – tak za to, že som včas zistil, že Botto, Kalinčiak, Tajovský, Timrava, Jesenský, Hronský či Smrek sú výborní spisovatelia, ďakujem aj povinnému čítaniu. Som za povinné čítanie – za predpokladu, že v ňom nebudú chýbať skutočné klenoty slovenskej literatúry – a naopak, že sa nebude vyzdvihovať to, čo si vyzdvihovanie nezaslúži. Povinné čítanie určite nepovažujem za zastarané. Naopak! Dnes, keď je knižný trh slobodný, a preto na ňom slobodne šantia aj pahodnoty, je mimoriadne aktuálne!
Existujú diela, ktoré sú kvalitné a atraktívne zároveň. Napríklad od borcov ako Joseph Heller alebo Ľubo Dobrovoda. No aj menej slávne diela by si zaslúžili byť v povinnom čítaní: prózy Juraja Šebestu, Máriusa Kopcsaya, Dušana Taragela, Veroniky Šikulovej a, pravdaže, aj Oľgy Feldekovej.
Tipy na knihy:
Rudolf Sloboda: Rozum
Ľubomír Feldek: Van Stiphout
Prečo:
Tieto diela dokazujú, že aj niektoré za socializmu napísané knihy sa dodnes oplatí čítať. Pretože aj v čase vonkajšej neslobody existovala vnútorná sloboda. Presne tak, ako to bolo napríklad aj za Shakespeara – aj on si vždy povedal, čo chcel, akurát, že zahnívať nechal dánsky štát, a nie Anglicko. Ale Anglicko mu rozumelo a rozumie mu dodnes. Aj keď je v povinnom čítaní.
Komiks či sci-fi. Len nech si to študent vyberie sám
Daniela Kapitáňová, spisovateľka, publicistka a divadelná režisérka
Podľa mňa je prax súčasnej povinnej a odporúčanej literatúry vcelku rozumná, ale ja by som od čo najskorších ročníkov tieto diela dopĺňala o jedno dobrovoľné, ktoré si sám študent vyberie. A môže to byť hocičo, od ženskej literatúry cez komiksy, detektívky, sci-fi... ale nech je to naozaj ním vybratý titul. A o ňom by mal podať správu triede tak, aby ostatní študenti hodnotili, nakoľko ich presvedčil, aby si knihu sami prečítali. Podľa mňa v žiadnom prípade nemusí korešpondovať s preberaným obdobím. Vychádzam z vlastnej skúsenosti, keď sme na "základke" všetci čítali Winnetoua, hoci oficiálne neexistoval. Ak by každý žiak priniesol iný titul, rozšíril by sa obzor celej triedy a hlavne by pochopili (čo mne trvalo roky), že predmet literatúra sa týka kníh na čítanie.
Tip na knihu:
Tomáš Janovic: Smutné anekdoty
Prečo:
Na malilinkej ploche sa dá behom minúty ukázať, čo s človekom dokáže urobiť majstrovská veta
Zišlo by sa aj pár živých autorov
Peter Volek, kníhkupec, básnik, prozaik, výtvarník
Z povinného stredoškolského čítania by sa podľa mňa malo stať nepovinné stredoškolské čítanie.
Inak povedané, študentom by boli len navrhnuté knihy, ktoré by si mali prečítať, prípadne by si sami mohli vybrať, čo budú čítať. Pripadá mi hlúpe nútiť ich čítať knihy neaktuálne, ktoré nekorešpondujú s ich životným pocitom, ktoré im jednoducho nesedia. A tiež by bolo vhodné, aby sa o knihách viac diskutovalo a aby sa známkami nehodnotili interpretácie prečítaných kníh.
Čo sa týka povinného stredoškolského čítania, všetci slovenskí povinní poeti sú už mŕtvi, z dramatikov žije iba Lasica, ktorý už žiadne divadelné hry nepíše, no a jediný prozaik, ktorý ešte píše, je Dušek. To je podľa mňa tragické. Na povinnom zozname jednoducho chýbajú žijúci a píšuci slovenskí autori. Napríklad Feldek, Štrpka či Hevier, medzi slovenskými dramatikmi by zas určite mal byť Klimáček a na zoznam slovenských prozaikov by sa mali dostať (už, bohužiaľ, mŕtvi) Johanides, Sloboda a Pišťanek a ešte žijúci Mitana, Vilikovský, Krištúfek, Rankov či Balla. No a, pochopiteľne, aj výber svetových dramatikov, básnikov a prozaikov by si zaslúžil rozšíriť o mnohých autorov.
Tipy na knihy:
Michail Bulgakov: Majster a Margaréta
Joseph Heller: Hlava XXII
Boris Vian: Pena dní
Prečo:
Prvé z nich je satiricko-groteskné spracovanie faustovského motívu považujem za najlepší ruský román 20. storočia, ktorý však bol v rozdielnom čase rozlične prijímaný a hodnotený, a je teda pochopiteľné, že aj jeho interpretácie sú rôzne. Pre mnohých spisovateľov a hudobníkov bol inšpiráciou pre vlastné diela. Hlava XXII je jedným z najpôsobivejších románov o druhej svetovej vojne. Myslím si, že žiadny autor tak originálne nevyjadril nezmyselnosť vojenskej mašinérie ako Joseph Heller. Pena dní je pre mňa najnevšednejším a najúžasnejším príbehom o láske, ktorý je okorenený nielen svojráznym humorom, ale aj dych vyrážajúcou autorovou fantáziou. Navyše je napísaný veľmi originálnym jazykom.
O literatúre by mal viac rozhodovať učiteľ, menej štát
Ján Papuga, stredoškolský učiteľ, predseda Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny, prozaik a dramatik
Aktuálny výber literatúry nepovažujem za ideálny. Vyvoláva u slovenčinárov protichodné reakcie. Diela boli vždy určované centrálne, názor učiteľov, prípadne žiakov, sa zohľadňoval minimálne. Bola by potrebná väčšia voľnosť, ktorá by umožnila prispôsobiť výber literatúry žiakom, triede, čím by sme ich efektívnejšie motivovali k čítaniu. Nemôžem povedať, že aktuálny zoznam je úplne zlý, no už jeho „povinné“ zaradenie do vyučovania degraduje akékoľvek pozitívne ciele spoznávania literatúry. Naším návrhom je, aby sa určil zoznam slovenských literárnych diel, ktoré sú z hľadiska literatúry, histórie a kultúry dôležité. Nemuseli by byť práve povinnou literatúrou, ale museli by byť zaradené do vyučovania. Svetovú literatúru a súčasnú slovenskú tvorbu by si vyberali učitelia sami, čím by sa predišlo konfrontáciám typu, prečo je toto dielo povinné a toto nie je. Spoločným cieľom, ale i predpokladom vyučovania literatúry musí zostať isté kvantum diel, ktoré žiak musí za 4 – 5 rokov prečítať.
Tipy na knihy:
Stanislav Štepka: Človečina
Dušan Mitana: Psie dni
Kamil Peteraj: akýkoľvek text
Eugene Ionesco: Plešatá speváčka
Suzanne Collins: Hry o život
Ernest Hemingway: Starec a more
Prečo:
Štepku vyberám pre nadčasové medziľudské vzťahy, Mitanu pre vykreslenie pocitov súčasného človeka, Peteraja pre nadčasové, prístupné a známe texty, Ionesca pre vykreslenie absurdity doby, Hry o život pre paralely s totalitou, politikou, nadvládou a obľúbenosť žánru fantasy. U Hemingwaya je kľúčový humanizmus, boj s osudom, Nobelova cena. Ani tieto knihy by som však nezaradil medzi povinnú literatúru.
Prečo nemáme povinnú aj architektúru?
Marián Kičinko, stredoškolský učiteľ
Nie je mi jasné, čo prostredníctvom povinnej literatúry chceme dosiahnuť. Ak má priviesť k čítaniu, nachádza sa tam množstvo diel, ktoré dosahujú opak. Sám rád čítam, no k čítaniu ma škola nepriviedla, povinná literatúra páchla nudou a musel som sa do nej nútiť. Svetlými výnimkami bola Hlava XXII a Nahí a mŕtvi. Čitateľa zo mňa spravili domáca knižnica a moja zvedavosť. Otázka je, ako vyzerajú dnešné školské a domáce knižnice.
Povinná literatúra ignoruje odlišnú čitateľskú úroveň žiakov, nevidí rozdiely medzi jednotlivými školami, vytvorila zo študentov jednoliatu masu a ide ju nakŕmiť unifikovanou obdobou zdravej stravy v školskej jedálni. Prečo nie sú povinné aj výtvarné a hudobné diela, povinná architektúra? Študenti potrebujú zrozumiteľný problém, aby sa o ňom dokázali zhovárať medzi sebou. Musí to však byť aj ich problém. Povinnú literatúru neprečítala ani väčšina rodičov a nie je v domácich knižniciach. A v koľkých z nich je 50 odtieňov sivej? (Aj zlou literatúrou sa dá, mimochodom, učiť – poukazovaním na jej chyby.) Naozaj musí každý čítať Kafku alebo Slobodu? Takáto literatúra kladie vysoké nároky, ktoré nie každý zvládne a potom nastupuje frustrácia. Pri povinnej literatúre by v prvom rade mala byť možnosť voľby. Literatúra je pestrosť, pre každého existujú správne knihy. Načasovanie a výber je však umením.
Tipy na knihy:
Joseph Heller: Hlava XXII
George Orwell: Zvieracia farma
Julian Barnes: História sveta v 10 1/2 kapitolách
Prečo:
Prvé dielo je výborný študijný materiál na začatie štúdia odlišných odtieňov smiechu. Práve cez smiech, ktorý v „povinnosti“ chýba, sa autor prepracúva k absurdnosti pravidiel. Zvieracia farma, kniha o tom, že prasatá sa majú vždy dobre, je relatívne ľahko čitateľná alegória, prepojiteľná s históriou i dnešnou politickou situáciou. A posledná kniha zas kladie pred čitateľa rôzne zaujímavé otázky, napríklad aj takúto: môžem sa v raji rozhodnúť pre samovraždu?