Marcela Šimková v redakcii Hospodárskych novín. Snímka: Katarína Acélová
Je absolútne právoplatnou členkou generácie Y, prezradiť svoj vek sa však zdráha. A to presne z opačných dôvodov, aké k tomu ženy obvykle vedú. „Dva dni po tom, čo ma poverili vedením redakcie, som navštívila svojho kaderníka a požiadala ho, aby ma urobil staršou,“ vysvetľuje mi s úsmevom, no zároveň s plnou vážnosťou pravdepodobne najmladšia slovenská šéfredaktorka. „Je mi jasné, že skúsenosti sú veľmi dôležitá vec, no mladí ľudia majú zas oveľa viac energie a nápadov a vedia sa do svojej práce vložiť väčšmi ako tí, čo už upadli do istej rutiny.“ A pre generáciu Y to podľa nej platí dvojnásobne. „Vnímam, že máme oveľa väčší drajv, zápal presadiť sa, sme menej bojazliví, čoraz viac sa zbavujeme slovenskej malosti a komplexov.“
Záhada mŕtveho krtka
Plusy aj mínusy svojej generácie dokáže Marcela Šimková vidieť o čosi ostrejšie ako jej rovesníci. Jednak preto, že sa narodila o dekádu neskôr ako jej dvaja súrodenci, vďaka čomu má možnosť porovnávať, a tiež preto, že pravidelne robí pohovory s ľuďmi najrôznejšieho veku, prevažne však práve s mileniálmi, ktorí v rámci médií už dlhší čas dominujú.
„Všímam si, že kým napríklad moja sestra je zvyknutá kontaktovať sa s ľuďmi najmä osobne, ja obvykle napíšem esemesku. Som tiež oveľa netrpezlivejšia, čo sa prejavuje aj v tom, že na rozdiel od svojich súrodencov nevediem s ľuďmi dlhé debaty o živote, komunikujem skôr vecne. A tiež sa veľmi spolieham na techniku vôkol seba, že všetko bude automaticky fungovať: rýchlovarná kanvica, kávovar, počítač,“ opisuje so smiechom.
Prečítajte si aj: Diagnóza: rozmaznaní. Lesk a bieda generácie Y
Úspešný dizajnér z generácie Y: Rebelujeme radi. Ak nás to nič nestojí
Keď príde reč na skúsenosti z pohovorov, na rovinu priznáva, že jej o vlastnej generácii neprinášajú práve pozitívny obraz. „Pozorujem napríklad zvláštny fenomén, že ľudia idú do novín, lebo chcú byť slávni. Prípadne jednoducho preto, že ich baví písať. To sú však strašne povrchné dôvody, ktoré sa míňajú s podstatou. Keď som ja sama v nejakých sedemnástich začínala, išli sme do novín preto, lebo sme boli zvedaví, chceli niečo zmeniť, bojovať za spravodlivosť.“
S úsmevom spomína, že vlastne už na samom počiatku jej rozhodnutia vydať sa cestou žurnalistiky stáli tieto hodnoty. Ako šesťročná totiž našla so svojím najlepším kamarátom Filipom na poli mŕtveho krtka a spontánne ju ovládol pocit, že musí vypátrať jeho „vraždu“. A najmä: napísať o nej. Odvtedy ju už túžba stať sa novinárkou neopustila. „Naša práca je krásna v tom, že môžeme byť pri veciach prví, že to, čo dnes napíšem, si budú ľudia zajtra myslieť. Samozrejme, je v tom i veľká zodpovednosť, no ešte stále som presvedčená, že chcem v novinách robiť do konca života.“
Priorita nablýskanosti
Avšak nazad ku generácii Y. Marcela sa od nej totiž v žiadnom prípade nedištancuje a do veľkej miery sa stotožňuje tak s jej svetlou, ako aj odvrátenou stránkou. Napríklad s extrémnym riešením samého seba. „Neustále sa nad sebou zamýšľame: nad svojimi pocitmi, nad tým, ako na ľudí pôsobíme,“ opisuje a dodáva, že tento sklon má podľa nej korene v tom, že generácia Y vyrastala vo výrazne jednoduchšej dobe ako tie pred ňou, a väčšina z jej členov dosiaľ nemusela riešiť vážnejšie problémy. „Chodíme k psychológom, čítame motivačné knihy, chodíme na motivačné kurzy, beháme, aby sme si vyčistili hlavu, snažíme sa neustále zlepšovať. Iste, keď sa človek lepšie spozná, môže to byť prospešné pre neho aj jeho okolie, no táto naša tendencia veľmi často skĺzava do riešenia hlúpostí.“
A v zápale analyzuje ďalej. Výrazne ju totiž štve, že jej generácia sa jej zdá pomerne krutá k ľuďom a lenivá na poriadne selektovanie podnetov a informácií. „Akoby nám zo všetkého najviac záležalo na dobrom statuse, atraktívnom partnerovi a poriadnom plate: vytváraní dojmu nablýskanosti. A strašne sa bojíme ísť proti prúdu. Alebo sa nám jednoducho nechce, prípadne nám to ani nenapadne. Neviem. No isté je, že ten komfort, ktorý máme, akoby nás v mnohom rozmaznal.“