Záber z filmu O bohoch a ľuďoch. Snímka podľa skutočnej udalosti rozpráva príbeh niekoľkých dní v mníšskej komunite na hore Atlas.
Prví kresťanskí pustovníci sa začínajú objavovať už v 2. až 3. storočí. Ale mnísi existovali už aj pred nimi, nie?
V podstate každé náboženstvo, vrátane predkresťanských, pozná Bohu zasvätené spôsoby života – mužské aj ženské. Už v starom Ríme sa objavovali kňažky vestálky, ktoré žili ako panny zasvätené bohyni Veste. Kresťanstvo však rozvinulo najpestrejšiu paletu zasväteného spôsobu života.
Na počiatku kresťanského mníšstva boli takzvaní púštni otcovia. Čo to boli za ľudia?
Išlo o mužov, ktorí odchádzali ďaleko od ľudských obydlí, aby žili v chudobe, odriekaní a sexuálnej zdržanlivosti, teda mravnej čistote, a poslušnosti. Tieto tri druhy askézy mali byť zárukou spasenia. Chceli sa nimi čo najviac priblížiť Kristovmu ideálu a čo najviac sa vzdialiť od sveta so všetkými jeho pokušeniami. V počiatočnom období si takúto cestu volilo pomerne veľa mužov, niektorí žili osamelo, iní vytvárali spoločenstvá.
Ale ako na to prišli? Kristus predsa žil medzi obyčajnými ľuďmi.
To je pravda, no od neho sa odvodzovali najmä spomínané tri asketické cnosti. Je totiž viac-menej isté, že Kristus žil chudobne, v celibáte a bol až do konca života poslušný vôli svojho otca, ktorý ho koniec koncov poslal na smrť. Vzorom prvých mníchov boli aj apoštoli: niektorí z nich boli ženatí, ale kvôli Ježišovi rodiny opustili.
Je známe, že prví mnísi sa okrem modlitieb a základnému prežitiu venovali aj tvrdej askéze, ktorá hraničila s trýznením.
Áno, a vezmime si príklad priamo od nás: napríklad taký svätý Svorad, ktorý pustovníčil v okolí Nitry, jedával počas veľkonočného pôstu len jeden orech denne. A boli aj takí, čo to preháňali do krajnosti, a nejedli vôbec nič. Sebaumŕtvovanie bolo síce charakteristické najmä pre kresťanský východ, ale aj západní mnísi si vedome spôsobovali bolesť či odopierali spánok. Spomínaný Svorad si napríklad vyhotovil špeciálny ostnatý veniec a keď mu od únavy klesla hlava, tak sa oň udrel a zobudil sa.
Je to zvláštne, keď vezmeme do úvahy, že kresťanstvo na rozdiel od východných náboženstiev pokladá matériu, vrátane tela a sveta, za dobrú.
Ale v tých najranejších časoch ešte nebolo takto ustanovené kresťanské učenie, ani nebol ujasnený vzťah k materiálnemu svetu. Existovali aj striktné, radikálne náhľady, ktoré všetko svetské a materiálne odmietali úplne. A to trvalo stáročia. Telo a svet v podstate „definitívne posvätil“ až Augustín Aurélius, ktorý zároveň „preniesol“ kresťanstvo zo staroveku do stredoveku.
Vie sa aj o nejakých ženách – pustovníčkach?
Príliš nie, vtedy panoval prísny patriarchát, o dcére rozhodoval otec, po vydaji manžel, takže veľký manévrovací priestor nemali. A, samozrejme – život v divočine je pre ženy neporovnateľne ťažší. Zvyčajne sa však rešpektovalo, ak sa dcéra alebo manželka rozhodli zasvätiť Bohu a vstúpiť do kláštora.
Manželka?
Áno, to je možné dodnes.
Zaujímavé. A kedy vznikol prvý ženský kláštor?
Na západnom kresťanstve to bolo už v polovici 6. storočia, popri mužských benediktínskych kláštoroch. Mimochodom, tie boli v rámci západného mníšskeho života ďalším veľkým zlomom.
V čom?
Ich zakladateľ, Benedikt z Nursie, totiž vytvoril doslova geniálny súbor pravidiel, ktorý prevalcoval všetky reguly, čo dovtedy vznikli a do veľkej miery sa nimi v kláštoroch riadia dodnes. Našiel totiž veľmi vyvážený model medzi nevyhnutnou mníšskou askézou a prirodzenými potrebami človeka. Nenájdete u neho žiadne sebapoškodzovanie, vyčlenil čas na oddych, nerušený spánok, dve teplé jedlá denne.
A kedy sa do mníšskych rádov dostal alkohol?
S vínom rátal už Benedikt, mních mohol podľa reguly denne vypiť asi štyri deci. Je tam síce aj lakonická poznámka, že by bolo lepšie, keby ho nepili vôbec, ale vraj vtedy nebolo možné mníchov donútiť, aby sa ho vzdali. (Smiech.) Treba však brať do úvahy aj kontext: v Taliansku je víno bežnou súčasťou stolovania a navyše – prekvasené alkoholické nápoje v tých časoch predstavovali menšie zdravotné nebezpečenstvo ako voda v cisternách, ktorá sa ľahšie kontaminovala.
Je pravda, že mnísi vyrábali aj pivo.
Áno, pre severnejšie kláštory to bolo náhrada vína. Navyše – silné pivo sa zvyklo piť aj počas pôstov, aby to mnísi – ale aj bežní ľudia – vydržali. Obsahovalo síce alkohol, ale bolo aj dostatočne kalorické.
Napriek genialite reguly však benediktínske kláštory upadli. Čo sa stalo? V istom období tam vraj odchádzali aj muži, ktorí sa chceli vyhnúť bojom vo vojne. Záujemcovia o vstup sa nepreverovali?
Vždy tam bola ročná skúšobná doba. Dnes už ťažko vystopujeme psychologické motivácie vtedajších mníchov, ale je napríklad známe, že neraz do kláštorov vstupovali už deti. Podľa reguly síce museli mať aspoň dvanásť rokov a vstúpiť tam zo slobodnej vôle, ale… Samozrejme, zvyčajne ich tam posielali rodičia – z ekonomických dôvodov, prípadne z vďaky k Bohu, ako obetu. Čo ani pre nich nemohlo byť ľahké.
A čo túžba po vzdelaní?
To začalo byť aktuálne až od 8. storočia. Benedikt nepredpokladal, že sa kláštory stanú centrami vzdelanosti. Priniesla to potreba – kláštory museli mať knihy, keď sa ich počet rozširoval, vyhotovovali sa kópie... Dokonca to dospelo k tomu, že intelektuálna práca sa stala rovnocenná manuálnej. Benedikt vložil do reguly, že mnísi sa musia uživiť vlastnými rukami, no môžu prijímať milodary. Časom tých milodarov bolo toľko, že v niektorých kláštoroch sa mnísi venovali len intelektuálnej práci.
Práve tie milodary sa zrejme podpísali pod úpadok, nie?
Do veľkej miery. Milodarmi sa ľudia v mnohých prípadoch v podstate vykupovali za svoje hriechy. Akýkoľvek bojovník, neraz aj zločinec, čo kdekoho podrezal v boji, si takto zabezpečil, aby sa mnísi zaňho modlili – teda akési sprostredkované pokánie. Dopadlo to tak, že v kláštore v Cluny sa mnísi napokon celý deň venovali len liturgii – stále sa za niekoho modlili. Kláštory zbohatli, utlmila sa manuálna práca, pribudla zdobnosť.
Kláštory však napriek tomu postupne nezanikli. Čo sa stalo?
V 11. storočí sa objavili osobnosti, ktoré sa rozhodli vrátiť k pôvodnej benediktínskej regule, a v opozícii k tradičným benediktínom založili Cisterciánsky rád. Kláštory si stavali v divočine, ktorú kultivovali, a stali sa postupne majstrami v agrotechnike, čím sa postarali o celkový hospodársky pokrok. V našej oblasti napríklad zaviedli trojpoľný systém, ktorý až o 50 percent zvýšil výnosy.
Cirkev však stále upadala, namiesto slúženia začala vládnuť.
Reakciou na to boli žobravé rády v 13. storočí, najznámejší z nich sú františkáni a dominikáni. Na rozdiel od predošlých rádov si kláštory stavali priamo v mestách, ktoré v tej dobe začali intenzívne rozkvitať. Rozhodli sa neživiť primárne vlastnými rukami, ale milodarmi. Išlo takisto o askézu, žobranie sa totiž spája s ponížením, ktoré chceli v mene Krista znášať. Zároveň to bola motivácia, aby sa snažili natoľko, že im ten milodar ľudia dajú.
Posledným veľkým míľnikom bola asi reformácia so vznikom protestantských cirkví, ktoré mníšstvo odmietli úplne.
Áno, jednou z protireakcií bol napríklad vznik jezuitského rádu v 16. storočí. A celkovo: v tom čase začalo vznikať množstvo nových rádov, ktoré si popri troch základných sľuboch čistoty, chudoby a poslušnosti priberajú aj ďalšiu povinnosť. Jezuiti misionárstvo, saleziáni výučbu... Tieto rády s verejným pôsobením postupne prevážili a dodnes sa tešia väčšej popularite ako tie takzvané kontemplatívne, čo žijú v uzavretosti, ako napríklad pôvodní benediktíni.
Isté je, že počet mníchov a mníšok na Západe neustále klesá, čo súvisí najmä so sekularizáciou. Dá sa vôbec človeku, čo nemá blízko ku kresťanstvu, vysvetliť, v čom je čaro kláštorného života?
(Úsmev.) Pokiaľ niekto dokáže oceniť v dnešnom hektickom svete pokoj, čas a priestor na to, aby sa venoval svojej duši, neexistuje lepšie prostredie. Aj dnes mníšske komunity ponúkajú rôzne duchovné aktivity pre sekulárny svet a je zaujímavé, že sa na nich zúčastňuje mnoho vrcholných manažérov. Na týždeň sa zavrú, odpoja od mobilu, internetu, žijú veľmi prostým spôsobom života so striktne stanoveným režimom a rozoberajú veci, ktoré ich zrejme ťažia a ku ktorým sa v bežnom živote nedostanú. Vychádzajú odtiaľ duchovne obrodení a nie raz sa stane, že vrcholný manažér v tom kláštore aj zostane.
Vincent Múcska, historik a prorektor pre rozvoj Univerzity Komenského. Je členom Slovenskej historickej spoločnosti a podpredsedom Vedeckej rady Historického ústavu SAV. Snímka: archív V.M.