Emíre Khidayer v Sudáne v osade Chírán, hosťom rodiny Izzudína. Snímka: (C) archív E.Khidayer
Máte pocit, že Sloveniek či Európaniek, ktoré cielene nadväzujú vzťahy s moslimami, respektíve s Arabmi, pribúda?
Áno, myslím si, že ich pribúda, hoci v prípade Slovenska celkovo ide o veľmi malé percento, a to v oboch smeroch – cielene aj necielene.
Čo ženy motivuje k cielenému hľadaniu moslimského partnera?
Viaceré dôvody. Jedným z nich sú obchodné sobáše, kde administratívnym vydajom žena získa peniaze a muž občianstvo. Iným popudom je fascinácia „mužnosťou“, ktorou je arabsko-islamská kultúra presiaknutá. Tá potom môže naberať rôzny smer. Nemenej nezaujímavým dôvodom je nutnosť mať vymedzené obmedzenia vo vlastnom živote. Prišla som na to, že pre niektorých ľudí je sloboda, ktorú Európa poskytuje, príliš slobodná a nevedia, ako s ňou narábať. Jednoduchšie je mať nalinkované nariadenia presiaknuté všetkými aspektmi života, čo islam do veľkej miery poskytuje; veď sami moslimovia ho nazývajú spôsobom života. Samozrejme, že hovorím o tých, ktorí sú ním pohltení. Existujú však aj takí moslimovia, ktorí sa dokážu na svoje náboženstvo pozrieť aj z inej perspektívy.
Takže okrem fascinácie inakosťou a exotikou je za tým aj nejaká dezilúzia zo západnej kultúry ako takej?
Fascinácia inakosťou a exotikou zostáva jedným z motorov, avšak za ňou sa skrýva podstata, ktorá v širšom zmysle charakterizuje väčšinového muža. Teda nejde iba o výzor, nezriedka príťažlivý, ale hlavne o silu presadiť si svoj názor. Aby som bola presnejšia, pokiaľ ide o pojmy Arab a moslim, hovorím o arabsko-islámskej spoločnosti v teritoriálnom vymedzení Blízkeho východu a severnej Afriky. Neoddeliteľnou súčasťou tohto priestoru je patriarchálnosť. Priestor, ktorý islam poskytuje svojim vyznávačom, má zrejmý podiel na potvrdení si tejto sily minimálne vo vzťahu so ženou, kde majú muži stále navrch, i keď náboženskí vykladači túto premisu popierajú. Náboženstvo v spojitosti s pretrvávajúcimi zvykmi mužov nasmerúva uvedomovať si, že ženy sa podriadia ich názoru a zároveň, že ženy to akceptujú. Tento mentálny priestor za niekoľko storočí je „vyšľachtený“ do takej miery, že sa stal genetickou danosťou. Dôsledkom je, že arabský muž často automaticky produkuje obrovskú energiu mužnosti až mačovstva.
A toto mačovstvo je pre Európanky príťažlivé?
Isté je, že ho zacíti v podstate každá žena. Otázkou je, ako ho dokáže spracovať. Záleží na tom, v akej rodine vyrastá, aké vidí prototypy mužského správania a k čomu má tendenciu danú do vienka. Očarovaniu Arabom však do karát nahráva aj fakt, že v Európe sa rozbalením rodovej problematiky finančné bremeno a zabezpečenie rodiny medzi mužmi a ženami pomerne znivelizovalo. Nie je nezvyčajné, že žena je živiteľkou rodiny, čo má vplyv na vytváranie inej kvality mužsko-ženských vzťahov. Avšak musím dodať, že tento trend síce v menšom, ale jestvuje aj v arabských krajinách, kde veľa žien živí nielen rodinu, ale aj muža, ktorý nemá prácu a ani si ju intenzívne nehľadá, lebo sa na ženu môže spoľahnúť. Štandardom však zostáva fakt, že väčšinový arabský muž automaticky zodpovednosť za rodinu a ženu berie na seba. Práve túto vlastnosť spolu s odhodlanosťou prejaviť mužnosť pri čomkoľvek, považujem za základný spúšťač stojaci za príťažlivosťou arabského muža pre európsku ženu.
Vaše tvrdenia naznačujú, akoby zrovnoprávnenie pohlaví obralo mužov západnej kultúry o istý typ mužnosti.
Záleží na tom, čo sa za mužnosť považuje. Do mojej predstavy o mužnosti zapadá muž s jasným názorom, ktorý vie aj odôvodniť za použitia vlastnej analýzy. Tiež, že sa vie rozhodovať bez zakomponovania emócií, je aktívny a nápomocný, dokáže vziať na plecia zodpovednosť a má šarm. Myslím si, že veľa ľudí však za prejav mužnosti považuje energiu pudov, nie energiu mysliteľa, a práve na tomto princípe niektorí Arabi svoje vzťahy s Európankami stavajú.
Aké poučenie by si z tohto mohla zobrať samotná západná kultúra? Je to nezvládanie slobody, ktoré spomínate na začiatku, iba problémom „slabších“ jedincov, alebo poukazuje na niečo podstatnejšie, čo sa z našej kultúry vytratilo?
Vždy je dobré poznať suseda, arabsko-islámska kultúra je naším susedom a aj ním bude. Pochopenie toho, zmierenie sa s tým a stanovenie jasných pravidiel a ich dodržiavanie robí dobrých susedov. Existencia rôznych typov jedincov v konkrétnej kultúre je podľa mňa výsledkom samotnej kultúry len do veľmi malej miery. A nemyslím si, že v tomto zmysle sa niečo z našej kultúry vytratilo, práve naopak. Rozšírili sa rady tých, ktorí na to, aby sa správali eticky, už nepotrebujú náboženstvo, teda z môjho pohľadu ide o vyšší civilizačný stupeň.
Napriek viacerým úspešným kresťansko-moslimským manželstvám sú takéto vzťahy vnímané skôr ako rizikové. Ktoré prípady podľa vašich skúseností prevažujú – tie so šťastným alebo nešťastným koncom?
Zmiešané manželstvá, respektíve partnerstvá, sa štatisticky väčšinovo končia rozchodom. Keď vydržia, ide o silné osobnosti z oboch strán. A také aj existujú. To neznamená, že v prípade rozchodov nejde o silné osobnosti.
Dá sa zhodnotiť, do akej miery má na takýto vzťah vplyv krajina, kde sa manželia rozhodnú zostať žiť?
Isteže, krajina s konkrétnym kultúrnym a náboženským nastavením má obrovský vplyv na existenciu a trvanie vzťahu. Zvládnuť pílenie uší rodinou, komentáre známych, schopnosť udržať si vlastné rozhodovanie, ako aj intimitu bez viacnásobných každodenných návštev a siahodlhých telefonátov alebo opačne ignoráciu a odvrátenie sa, dá psychicky aj fyzicky zabrať.
Na čo sa musia ženy moslimov pripraviť? Čo sú v rámci vzťahu rizikové signály, ktoré by žena nemala prehliadať?
Debaty zamerané na náboženstvo. Okrem prehľadného vysvetlenia, vo väčšine prípadov nejde o diskusiu filozofickú, ale demagogickú, alebo odkazujúcu na citácie. Keď žena zostane prilepená na fyzickom zjave a mužskej sile, prestáva vnímať, o čom je debata. Začne byť zaľúbená, opantáva ju sexuálna príťažlivosť a vtedy už nie je schopná správne posudzovať fakty a pocity. Otázka inakosti kultúr, vrátane náboženstva, je pre ňu v danom momente irelevantná. V takomto stave robí rozhodnutia. Keď sú rozdiely v kultúre veľké a nestrávené, hlboké sú aj vytriezvenia. Zato veľmi trvácne.
Emíre Khidayer sa narodila slovenskej matke a irackému otcovi a vyrástla v SR. Ako diplomatka pôsobila v Egypte, Kuvajte a Iraku. V Dubaji bola konateľkou firmy v oblasti IT. Momentálne pracuje v rámci OSN v Sudáne. Je autorkou kníh Arabský svet – iná planéta?, Život po arabsky, Príbehy zo Sumhuramu a Dubajské tajomstvá. Jej knihy vyšli aj v češtine, poľštine a angličtine.
Viac na www.khidayer.com