Píšem, pretože mám bytostnú potrebu písať. Pretože chcem čítať knihy, aké píšem. Píšem, lebo sa hnevám na vás všetkých a na celý svet, pretože chcem veľa zmeniť. A chcem, aby všetci vedeli, ako sme žili a ako žijeme v Istanbule. Aj takto o sebe hovorí nositeľ Nobelovej ceny a hlasná trúba Turecka. Orhan Pamuk.
Do Prahy ste zavítali ako hosť Festivalu spisovateľov Praha... Máte načítaný aj všedný život v týchto končinách?
Takže aj literatúra sa globalizuje. Veríte vlastne na globalizáciu?
Kedysi to bývalo sladké slovo, však? Lenže dnes Európskou úniou zmietajú vnútorné problémy a dosahy ekonomickej recesie, a pojem globalizácia sa akosi zašpinil. Stalo sa z neho slovo, voči ktorému sa ľudia skôr vymedzujú, než by ho vítali. Osobne som stále utopista, verím v globálnejší, slobodnejší svet, hoci sa ho možno nedožijem. Preto ma najskôr tieto spory do veľkej miery míňali, až do istého bodu sa nepovažujem za politického spisovateľa. Skôr ma zaujíma, aký to má vplyv na bežný život v uliciach, nakoľko to ovplyvní hravosť a iróniu všedného dňa. Pretože to je vo výsledku tým životom, ktorý všetci denne zažívame. Hoci niekedy len ako čitatelia.
Vráťme sa do Istanbulu. Pred rokom ste tam založili Múzeum nevinnosti (rovnako sa volá aj jeho posledný román, pozn. red.). Ako sa zo spisovateľa stane zberateľ starých predmetov?
Všetky moje romány s výnimkou Snehu sa odohrávajú v Istanbule a bez výnimky všetky o meste aj svojím spôsobom rozprávajú. To som si však prvých dvadsať rokov mojej spisovateľskej kariéry neuvedomoval, snažil som sa písať o živote a ľudskej povahe, ktorú v meste vnímam. Uvedomil som si, že Istanbul vnímam ako register spomienok. Stane sa mi, že som zamilovaný, narazím na krásne miesto, a do spomienky si vložím aj to, ako som sa cítil. Aj o niekoľko rokov neskôr si to dokážem vybaviť. Veľa miest mám tak spojených s konkrétnymi spomienkami.
Chceli ste si teda len uchovať spomienky?
Za najväčší dar považujem, že som mal možnosť na vlastné oči pozorovať, ako sa Istanbul s populáciou jedného milióna za môjho života štrnásťkrát rozrástol. To je pre románopisca úplne ojedinelý zážitok. Zmenila sa však aj mestská kultúra, jeho obyvatelia i problémy, s ktorými sa stretávajú. Istanbul mám čiastočne zafixovaný tak, ako si ho pamätám z detstva, ako ľahko melancholické mesto s nulovými vyhliadkami na zmenu, so zdeptanými obyvateľmi, ktorí vedia, že ich nečaká nič dobré a že svoj život dožijú v chudobe. V románe Múzeum nevinnosti rozprávam o mužovi, ktorý je posadnutý láskou k svojej nevlastnej sesternici, a preto začne zbierať všetko, čoho sa dievča dotkne. Takže som začal robiť to isté.
Ako teda Orhan Pamuk začne budovať múzeum?
Začal som behať po blších trhoch a vyhľadával predmety, ktoré k mojim protagonistom sedeli: soľničky, fotografie, žiletky, obrázky na stenu a tak ďalej. Neboli to len však veci, s ktorými ľudia prichádzali do styku, ale dotýkali sa celej spoločenskej kultúry a pocitu zo života. Svojím spôsobom mi to oživilo tvorivý postup. V osobnej rovine je pre mňa múzeum aj isté zadosťučinenie, pretože sám som študoval umenie a architektúru a chcel som byť maliarom. A teda táto tvorba ho vo mne akosi vzkriesila. A zaujímajú ma tiež rôzne podoby lásky, preto sa na ne pýtam.
Napríklad?
Niekedy je láska sladká a častejšie nie. Preto ma zaujíma, čo ľudia cítia, keď čakajú jeden na druhého, kedy sú naštvaní a kedy šťastní, ako spolu komunikujú. Dôležité však je aj to, nakoľko tieto stavy ovplyvňuje spoločenská klíma. V mojom románe obe postavy pochádzajú zo sekularizovanej, prozápadnej časti Istanbulu, hoci si myslia, že sa ich nedotkne tabu panictva a že sa v spoločnosti budú môcť stýkať podľa ľubovôle, v skutočnosti to tak nie je.
Aká je teda skutočnosť?
To, ako sa k nim spoločnosť správa a do čoho ich núti, ich lásku nevyhnutne formuje a v konečnom pláne ju doženie do tej podoby, ktorá vrcholí múzeom. Aj ten najintímnejší milostný príbeh z mojej časti sveta teda hrá podľa toho, ako píska spoločnosť.
Tento román sa však začína v sedemdesiatych rokoch. Nebolo by to dnes iné?
Pýtal som sa svojich asistentiek. Vzdelaní tureckí meštiaci sú vraj dnes o niečo liberálnejší, ale nijako radikálne sa veci nezmenili. Obyvatelia mesta sa nemenia tak rýchlo spolu s ním. To má však rozprávať román a múzeum, nie hovoriť autor. No čitateľom ťažko vysvetlíte, že nepíšete o sebe.
Mohli by ste svoje dielo a život oddeľovať dôslednejšie, ako napríklad Milan Kundera.
V jadre umenia románu je skrytý paradox: píšete román, teda fikciu, ale čitatelia si vás od diela nedokážu odmyslieť. Pritom naozajstný spisovateľ je spisovateľom práve preto, že nazerá na svet očami iných ľudí a opisuje ho nie sám za seba, ale za druhých. V tomto ohľade je však Turecko špecifické. Tak ako Turci podliehajú určitému konvenčnému typu milostných príbehov, a tak ako je priebeh týchto príbehov formovaný spoločenským úzom, majú aj čitatelia zafixovanú istú predstavu o autorovi, s ktorou sa dá ťažko pohnúť. Keď si kúpia milostný román, automaticky očakávajú, že v ňom spisovateľ bude opisovať svoje vlastné prežitky. To nie je môj prípad.
Cítiť z vás oddanosť k tomuto mestu. Zmenilo vás?
Som mestský chlapec, aj keď som vyrastal v hlavnom meste, môj život formoval pocit provinicializmu, toho, že na mape sveta žijem na samotnom okraji, že nemôžem nič dosiahnuť a že mi na ničom nemá záležať. Asi som melancholik aj založením, niekedy ma písanie baví, inokedy mávam stavy smútku. A to sa v písaní prejaví.
Ako do toho vstupuje jazyk? Píšete po turecky...
Nevedel by som písať v inom než turečtine. Nezabúdajme však, že spisovatelia, ktorí začali písať v jednom jazyku a potom prešli do druhého, či už to bol Nabokov alebo Kundera, to robili preto, že svojím spôsobom stratili domov a svoju krajinu. Ja chcem však písať rovnakým jazykom, akým hovorila moja babička. Pretože čím viac sa spisovateľ pocitovo žmýka, tým viac podľa mňa môže prebádať a zistiť.
Učíte to aj svojich študentov na Columbia University?
Zatiaľ sme skúmali iné veci. Vezmeme si napríklad Dostojevského Besy a opisujeme vzťah medzi literatúrou a politikou, inokedy napríklad medzi literatúrou a maliarstvom. V poslednom čase ma však najviac zaujíma, ako sa spisovatelia z rôznych končín stavajú voči západnému svetu, čo sa dá rovnako dobre ilustrovať na mojich románoch, ako aj na Dostojevskom či japonskom spisovateľovi Džuničiró Tanizakim. Obaja začínali ako silne prozápadní autori, Tanizaki napríklad obdivne opisuje dievčatá, ktoré mu pripomínajú hrdinky z hollywoodskych filmov. Čím však boli obaja autori starší, tým sa stávali konzervatívnejšími a vyhranenejšími voči Západu.
Začínate to pozorovať aj na sebe?
Áno, nikdy som voči Západu nemal predsudky, ale pritom sa nevymedzujem ani voči Východu. Neobdivujem automaticky všetko západné, hoci som tak bol vychovaný. Napriek tomu však nechcem, aby sa spoločnosť, v ktorej žijem, od Západu odrezala. Vidím v tom veľkú tému modernej spoločnosti: všímať si, ako sa vyššie spoločenské vrstvy stavajú k Západu, či už v Rusku, Japonsku alebo napríklad v Iráne. Zvykli sme si, že najvyspelejšiu podobu spoločnosti predstavuje Západ, a že sa mu všetci máme približovať. V poslednej dekáde však vplyv Západu slabne a nastupujúce východné mocnosti začínajú usilovať o svoj vplyv, teda vplyv politický i spoločenský. Turecko nevynímajúc.
Ako presne sa to zmenilo?
Každý by si rád myslel, že žije v strede sveta a že Východ a Západ sa odvíjajú od jeho postavenia. Turecko je teraz politicky aj spoločensky dôležitejšie a viditeľnejšie, než bývalo celý môj život. Jeho postavenie sa vždy odvíjalo podľa toho, že leží na hraniciach Ázie a Európy. To, nakoľko harmonicky v sebe vie obe tieto kultúry spojiť, vždy určovalo výslednú podobu spoločnosti. V dnešnom svete je Turecko o to zaujímavejšie, že sa k nemu upierajú aj zrakmi druhých: ako by to, ako si Turci poradia so svoju spoločensko-politickou orientáciou a k čomu prilipnú, malo mať dôsledky aj pre druhých. Čo však so záujmom sledujem, pretože to, ako na seba narážajú tradície s modernými západnými zvyklosťami, bolo v mojich románoch vždy podstatné.