Všetci Baťovi muži. Zo Svitu, aj zo sveta
Začiatkom októbra 1941 vystúpi Anton Bezák z vlaku na malej železničnej stanici s nápisom Batizovce. Vykročí vpred, smerom k dvom fabrikám firmy Baťa. Míňa rad domov postavených z typických červených tehál, ktorým miestni nepovedia inak ako červená kolónia. Už o niekoľko hodín sa totiž zaradí k „mladým mužom“ – skupine učňov, ktorých takto pomenoval sám Tomáš Baťa a ktorých si pre svoje podniky starostlivo vychovával vo vlastných školách.
Vo Svite stále cítiť Baťovcov. Aj cez typickú murovanú architektúru. Snímka: Mária Mlaková
O takmer sedemdesiat rokov neskôr vchádzame na toto miesto aj my a netrvá dlho, kým zistíme, že Baťovci tu istým spôsobom žijú dodnes. Aj keď ich „mladí muži“ už dávnejšie oslávili osemdesiatku. Aj keď sa niektoré z červených domov skryli pod modernú farebnú fasádu. Aj keď sa tá železničná stanica už dávnejšie nevolá Batizovce, ale... Svit.
Jedna rodina v jednom meste
Podtatranský Svit je jedným zo štyroch slovenských miest, kde rodina Baťovcov zanechala najvýraznejšiu stopu. „Je málo miest, ktoré poznajú svojho zakladateľa, no my k nim patríme. Je ním Ján Antonín Baťa,“ vysvetľuje nám miestny primátor Rudolf Abrahám. Práve nevlastný brat zakladateľa svetovo úspešnej firmy Tomáša Baťu kúpil pred 78 rokmi pod Tatrami pozemky, aby na nich čoskoro vybudoval nielen fabriky, ale i celé mesto. Tak typicky „po baťovsky“. S červenými tehlovými domami, fabrikami, ktoré by pokojne zniesli označenie kultúrne stredisko, a so zamestnancami, ktorí sa dodnes hrdo považujú za baťovcov. „Môže to znieť ako fráza, ale my sme naozaj boli ako jedna rodina. Na môjho majstra nemôžem povedať jedno krivé slovo,“ potvrdzuje aj Vladimír Vlha, jeden z „mladých mužov“ a dnes predseda Klubu absolventov Baťovej školy práce. Práve s ním sa vyberáme do ulíc Svitu. Zistiť, ako to s Baťom a jeho mestom vyzerá po osemdesiatich rokoch.
Červená kolónia
Ak sme v úvode článku spomínali, že Baťovci vo Svite vlastne akoby stále žili, nebolo to náhodou. Či už kráčate Námestím J. A. Baťu, prechádzate okolo jeho busty v miestnej strednej odbornej škole, alebo míňate sochu jeho brata v nadživotnej veľkosti v parku.
„Tú sochu chceli pred časom premiestniť, ale boli sme proti. Na tomto mieste má svoj význam,“ tvrdí Vlha. „Za chrbtom má svoje fabriky, po pravej ruke školy, naľavo budovu, kam sme chodili za kultúrou a pozerá sa vpred na domy svojich zamestnancov.“ Nepriestrelné argumenty, vďaka ktorým sa táto socha nakoniec nepohla z miesta.
Vladimír Vlha pri pamätníku svojho bývalého zamestnanca a zakladateľa mesta, kde žije: Jána Antonína Baťu. Snímka: Mária Mlaková
Ako kráčame Svitom ďalej, zisťujeme, že mnohé z vtedajších stavieb si zachovali svoju fazónu dodnes. Aj keď... viaceré z nich slúžia už iným účelom. Ale niektoré slobodárne, Baťova škola či červená kolónia pôsobia dojmom, akoby to bolo len pár rokov, čo sa v nich prechádzali mladí muži a ženy pripravení nastúpiť ráno presne o 6.00 h do fabriky. Lebo Baťov systém bol podľa nich mimoriadne spravodlivý, ale i náročný.
Tatra a Chemo. Ale najmä Svit
O tom sa presviedčame na stretnutí s jedným z Baťových učňov spomínaných v úvode. Anton Bezák vo svitskej fabrike pracoval celý svoj profesionálny život, z toho 32 rokov ako ekonomický námestník. Takže je jedným z tých, ktorí Baťov systém riadenia poznajú „z prvej ruky“.
„Tento systém staval na veľkej dôvere v schopnosť ,mladých mužov Baťovej školy' pre technicko-hospodárske funkcie vo fabrike,“ vysvetľuje Bezák. „Riadiace funkcie zastávali absolventi Baťovej školy,“ dodáva. A práve tí mali aj podiel na zisku, čo bol jeden z pilierov a unikum systému českého veľkopodnikateľa.
Aj vďaka nemu sa Baťov odkaz vo Svite zachoval dodnes. V dvoch existujúcich podnikoch, na ktoré sa Baťove fabriky v roku 1951 rozdelili: Tatrasvite a Chemosvite.
Ten druhý menovaný pritom už dávno presiahol hranice regiónu či štátu a pred niekoľkými mesiacmi začal vyvážať umelé vlákna aj do krajín ako Čile, Kanada, Mexiko či USA.
Domáci sú a majú byť na čo hrdí. Dokázali to aj Tomášovi Baťovi mladšiemu, ktorý sem prišiel na návštevu v roku 1990. „Tomíka,“ ako ho tu všetci familiárne volajú, vtedy privítalo množstvo Sviťanov. Napokon, on a jeho rodina budú na tomto mieste vždy doma.
Kánon chlap, to bol Ján Baťa, tvrdia v Partizánskom
„Vitajte v Baťovke,“ takto ešte aj po rokoch zvyknú ľudia vítať návštevníkov v svojom rodnom meste – v Partizánskom. Veľmi dobre totiž vedia, komu vďačia za vybudovanie svojho mesta a koho meno nesie. A aj v tomto roku, 75 rokov od jeho založenia, v meste cítiť, že akýsi pomyselný „baťovský duch“ nad mestom stále drieme. Len už nie je taký silný. Aj preto sme sa do mesta, ktoré Tomáš Baťa a neskôr Jan Antonín priviedli do dokonalosti, vybrali.
„Ľudia stále vedia, že to bolo práve Baťovo rozhodnutie kúpiť pozemky, kde boli močariská, a vysušiť ich. Začal stavať závody, spoločenský dom, Kostol sv. božského srdca Ježišovho a Baťovu kolóniu, teda poldomčeky a dvojdomy, kde bývali jeho zamestnanci, jeho odkaz je tu stále,“ víta nás hneď primátor mesta Jozef Božik. V tomto roku chcú okrem iného premenovať park na Park Jana Antonína Baťu a odhaliť kameň s jeho podobizňou. Sám primátor býva v baťovskom domčeku, preto nás nasmeruje na najdôležitejšie miesta v meste.
Slávna kvetinová topánka na partizánskom námestí. Snímka: HN/Pavol Funtál
Všetko na svojom mieste
Vychádzajúc z mestského úradu sa ocitneme na Námestí SNP pred spoločenským domom, všetko je blízko pri sebe, presne spĺňa svoju funkciu. Vtom nás však upúta vysoký panelák. Pár ľudí nás hneď zasvätí do príhody o jeho vzniku. Traduje sa, že keď raz istý politický funkcionár oslavoval narodeniny, postavil sa na balkón kultúrneho domu a uvidel kostol, povedal, že do roka a do dňa urobí z neho sklad na topánky a postaví tam výškovú budovu. Do roka a do dňa zomrel, a tak kostol stojí stále. Bohužiaľ, aj výšková budova. Námestie za ním tak nepokračuje, kostolík, ktorý navrhol na nariadenie Baťu významný architekt Vladimír Karfík, je už len schovaný v diaľke.
Kráčajúc trocha zanedbaným parkom sa dostávame na Červenú ulicu, jednu z Baťovej kolónie, ktorá bola vystavaná podľa jeho zásad. Dnes už ľudia do poldomčekov zasiahli a vidíme tu zubnú ordináciu či pár predajní. „Bývam tu už 22 rokov, je to blízko centra, v tichej lokalite, škoda, že tu nie je takýchto ulíc viac,“ hovorí nám Partizánčan Miroslav Švarc.
Topánky á la Baťa
Ako sa vraciame smerom do centra, prechádzame okolo Spojenej strednej školy Partizánske, kde nám hneď jej riaditeľ Vladimír Ladziansky pyšne hlási, že žiaci vedia, do akej školy chodia a že tu kedysi bola slávna Baťova škola práce, kde sa učili potenciálni zamestnanci jeho fabriky.
„Veď aj dnes sa tu ešte konajú výročné schôdze jej absolventov, zo Zlína či Svitu,“ vysvetľuje. Verili by ste, že ešte stále im vo vyučovaní slúžia aj učebnice z tých čias? Len o obuvnícke odbory je už dnes malý záujem, mladých ešte ako-tak zaujíma modelovanie a navrhovanie obuvi.
Pamätník pri pamätníku
To už sa však pri fontáne na námestí stretávame s Jaroslavom Michníkom, 85-ročným predsedom Klubu baťovskej školy práce. „To bol kanón chlap, ten Jan Baťa,“ nadšene hlási hneď na úvod nášho stretnutia. Spomína si na časy spred 70 rokmi a skôr, keď Partizánske v Baťových závodoch vyrábalo 30 miliónov obuvi pre celý Sovietsky zväz.
„Dnes sú tam rôzne iné firmy, veľa sa zmenilo, už tu nie je taký poriadok,“ vzdychne si. V okolí v tom čase nebolo veľa fabrík, preto sa podľa neho niekedy stávalo, že pred fabrikou stál rad ľudí a Baťa im našiel nejakú robotu. „Školil nás, myslel na svojich žiakov a pracovníkov, učili sme sa tancovať, športovali sme, to už dnes nie je. Vedľa každej žandárskej stanice musela byť predajňa, tam vzorná obsluha, vždy tovar,“ spomína. V takomto duchu prejdeme okolo premiestneného pamätníka Tomáša Baťu. Pozerá sa priamo na závod, ktorý už trocha stratil svoj lesk. Ktovie, čo by na to povedal.
Dnešná podoba obuvníckych závodov v Partizánskom vyvoláva smútok. Snímka: HN/Pavol Funtál