Už 60 rokov je marec mesiacom knihy. A zároveň mesiacom Mateja Hrebendu, slepého básnika a prvého knižného kolpoltéra, ktorý sa ako nikto pred ním pričinil o to, že Slováci začali čítať: obchádzal totiž dediny a knihy im prinášal priamo do domu. My vám pri príležitosti 135. výročia jeho smrti prinášame príbehy akýchsi "Hrebendov" 21. storočia: vydavateľov, ktorí v knihách nevidia zisk, ale výlučne dobrodružstvo. Tentoraz Peter Milčák z levočského vydavateľstva Modrý Peter.
Snímka: archív P. Milčáka
Som šťastný človek, pretože môžem robiť to, čo ma zaujíma a napĺňa. Toto si o svojej práci dnes nemôže povedať každý. Tvrdí to však Peter Milčák, ktorý už viac ako 24 rokov sám vedie v Levoči vydavateľstvo Modrý Peter. Vydavateľstvo poézie. „Po roku 1989 zaniklo viacero štátnych vydavateľstiev. Z nových, ktoré vznikli hneď na začiatku 90. rokov, žiadne nevyslovilo zámer vydávať pôvodnú poé- ziu,“ opisuje svoje začiatky vydavateľskej práce, do ktorej sa pustil, aj keď s tým nemal žiadne skúsenosti. „Motiváciou bola pre mňa aj situácia, v ktorej sa ocitli niektorí moji píšuci priatelia. Mali hotový rukopis, ale nie vydavateľa.“ Ako prvá kniha vyšla básnická zbierka Pevné hviezdy jeho brata Mariána, po nej nasledovali zbierky Pavla Suržina Pamäti z kameňolomu a Pavla Hudáka Broskyňový súmrak. „Ten za svoj debut získal Cenu Ivana Kraska, hoci dosť dlho márne hľadal vydavateľa. Aj preto musel vzniknúť Modrý Peter.“
Prečítajte si aj:
Vydať bestseller? To je akoby som podviedol manželku
‘Nálepku‘ feministická sme si dali dobrovoľne, tvrdí slovenská vydavateľka
Sám sebe pánom
„Modrý Peter je už od začiatku predovšetkým vydavateľstvom pôvodnej a prekladovej poézie, hoci vážnou súčasťou produkcie sú i knihy pre deti, literárna veda a esejistika, v posledných dvoch rokoch už aj próza. Rozhodujúcim sa ukázalo správne vyhodnotenie situácie už na začiatku, keď som si uvedomil, že vydávaním poézie sa nebudem môcť živiť.“ Vydávanie je totiž jeho druhou prácou popri práci učiteľa či lektora, ktorá ho živí. To mu prináša úplnú slobodu pri rozhodovaní sa, čo a kedy vydá, pričom si môže dovoliť byť azda najpomalším slovenským vydavateľom. „Napokon, vydavateľ poézie by mal byť pomalý, keďže jednou z úloh poézie je spomaľovať prirýchly svet.“ Vydavateľstvá, ktoré vedie len jeden človek, nie sú zvláštnosťou ani v zahraničí. „O to zodpovednejšia musí byť práca vydavateľa, najmä ak tuší, že má na stole text, ktorý pretrvá desaťročia, sám však musím zvládnuť mnoho činností od posúdenia kvality textu až po distribúciu či propagáciu.“
Kniha, to nie je len text
Je tiež presvedčený, že kniha by nemala byť iba ledajakým nosičom textu, preto už od začiatku spolupracoval s kniž- ným návrhárom a grafikom Petrom Grísom a neskôr aj mnohými poprednými ilustrátormi a viaceré jeho knihy získali ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska.
Napriek tomu musí vydavateľstvo z mesiaca na mesiac bojovať o prežitie, čo je dôsledok problémov s distribúciou, nízkym počtom čitateľov i s kniž- nicami, ktoré sa nezaujímajú o slovenskú literatúru. Nedávne vyhlásenie vydavateľov, ktorí sa obávajú znepokojivej situácie na knižnom trhu, však nepodpísal, pretože ho nikto neoslovil, a dodatočne ho nepodpísal aj preto, lebo sa mu nepáčilo, že iniciátori neoslovili mimobratislavských vydavateľov. Rád však spolupracuje aj s ostatnými slovenskými vydavateľmi. „Za kľúčovú považujem spoluprácu s vydavateľstvom KK Bagala, projekt vydávania básnických kníh Osamelých bežcov – doteraz vyšiel zväzok zobraných básní Ivana Laučíka, básne Petra Repku a tri zväzky básní Ivana Štrpku.“