Medzi tínedžerov vtrhol ako zjavenie. Nemal slušňácku fazónu ako Kamarát, no zároveň neoslepoval exotickým Západom ako nablýskané Bravo. Maxi Super, ktorý vznikol presne pred štvrťstoročím, si zvolil tretiu cestu. Novátorskú, no zároveň poctivo (česko)slovenskú. Svet v jeho podaní bol dôverne známy, no zároveň znepokojivo (a vzrušujúco) nový. Napokon, ako celé 90. roky.
Coming out po slovensky
„Tie začiatky boli úplne úžasné,“ vracia v mysli o štvrťstoročie späť publicistka a spisovateľka Ivana Havranová, ktorá Maxi Super vymyslela a po celú jeho 18-ročnú existenciu mu aj šéfovala. Za výdatnej spolupráce s karikaturistom Alanom Lesykom, ktorý mal pod palcom grafiku. A šlo im to spolu výborne. Znie to takmer neuveriteľne, no v čase najväčšej slávy náklad Maxi Superu dosahoval 120-tisíc kusov. A predával sa aj v Česku, kde sa nič podobne autentické pre tínedžerov nezrodilo.
Podľa Ivany Havranovej sa pod tento úspech podpísal najmä fakt, že otvárali témy, o ktorých sa vtedy jednoducho nehovorilo. Napríklad taký „coming out“ bol pred Maxi Superom prakticky neznámym slovným spojením. „Téma homosexuality patrila v tej dobe k najnaliehavejším. Aj preto sme jej vyhradili samostatnú rubriku Gay hovory. Radili sme v nej mladým, ako sa so svojou orientáciou priznať rodičom, prinášali sme reálne príbehy tých, čo mali túto skúsenosť už za sebou,“ spomína Ivana Havranová. Podobne rezonujúcim fenoménom bol neonacizmus, ktorý mal v 90. rokoch o čosi drsnejšie obrysy: útoky skinheadov boli na dennom poriadku a polícia prakticky nezasahovala.
Pod úspech týchto tém sa podpisoval aj fakt, že nešušťali papierom. A to najmä vďaka korešpondentom, ktorých mala redakcia medzi mladými po celom Slovensku: v mestách aj na vidieku.
Hviezda meno Pabera
Samozrejme, spoločensky závažné články by časopis pre tínedžerov sami osebe nespasili. Pilierom číslo dva bola preto úplne prirodzene populárna hudba. Aj v tejto oblasti si však Maxi Super razil vlastnú cestu: nekĺzal len po mainstreame, ale zabŕdal aj do alternatívnejších vôd. A prezentoval mladým nezávislé kapely typu Kosa z nosa či Slobodná Európa, ktoré v „bežných“ médiách nedostávali priestor. Samozrejmosťou boli gigantické plagáty (podľa pamätníkov väčšie, ako malo Bravo) a čerešničkou na torte zas výmenné burzy, kde ste si mohli poster Beverly Hills vymeniť za poster Teamu či kultový komiks Haľo Pabera, ktorý pre Maxi Super vytváral Danglár. Úspech žali aj Sex hovory či listáreň.
Čitateľská základňa sa pohybovala v rozmedzí od deviatich do sedemnásť-osemnásť rokov, a ako hovorí Ivana Havranová, najmä tí mladší čítali ich časopis ,na tajňáša‘. Nie všetci učitelia totiž prínos Maxi Superu oceňovali.
Projekt sa napriek tomu rozrastal: k magazínu sa časom nabalila vlastná relácia vo Fun rádiu či kolekcie tričiek so spevákmi a Lesykovými karikatúrami: proste „tínedžerský“ priemysel v kocke, o ktorom predtým na Slovensku nikto nechyroval.
Epilóg
Prvý úder vydavateľstvu zasadil Vladimír Mečiar v roku 2000, (v rámci nepríjemnej kauzy, ktorá podrazila nohy viacerým vydavateľstvám, ho pripravil o milióny korún). Náklady na výrobu Maxi Superu boli totiž pomerne vysoké a s rozrastajúcim sa internetom čitateľov, prirodzene, ubúdalo. Definitívny koniec nastal v roku 2008.
Na pamätníkov, čo naň nostalgicky spomínajú, však Ivana Havranová naráža dodnes. „Či sa objavím na úrade, alebo v reklamnej kancelárii, vždy sa nájde niekto, kto mi túto éru pripomenie.“ Nuž áno, bez Maxi Superu by puberta dnešných tridsiatnikov vyzerala inak.
Zajtra prinesieme článok o fenoméne Beverly Hills 90210.