Rada by som raz spoznala dcérinu mamu

„Moja nová sestra bude krásne spievať, lebo jej prvá mama bola Cigánka!“ S takýmto odzbrojujúcim nadšením oznamoval Matúško Strmeň svojim učiteľkám z materskej školy, že doma očakávajú šiesteho člena rodiny. Písal sa rok 2000 a Zora, matka troch synov, v tom čase na materskej, pár mesiacov predtým dospela k pocitu, že nastal ten správny čas na naplnenie dávno plánovaného kroku: rozšíriť rodinu o osvojené dieťa.

,Iné‘ deti v rodine
„S touto víziou sme sa s manželom už brali,“ ozrejmuje mi nad šálkou kapučína vysokoškolská učiteľka Zora (mená sú na žiadosť respondentov zmenené, kresba je ilustračná) a priznáva, že pôvodná iniciatíva vyšla od nej. „Prišlo mi to prirodzené. Vyrastala som totiž v rodine, kde boli stále prítomné deti, čo sa do nej dostali nejakou inou cestou. Babička sa starala o deti svojho brata, jej sestra o dieťa kamarátky, ktorá zomrela.“ Ešte pred podaním žiadosti sa s manželom lekárom rozhodli, že na budúceho člena rodiny nebudú klásť špeciálne požiadavky. „Mali sme v podstate len jednu:aby bol natoľko fyzicky zdravý, že sa popri ňom zvládneme starať aj o ostatné tri deti.“ Neskôrim psychológ poradil, že by bolo vhodné, keby to bolo dievča a vekovo najmladšie: prípadné neprijatie zo strany bratov by nebolo natoľko vypuklé. Na rovinu priznáva, že kolegyne ju zborovo odhovárali od toho, aby uvažovala aj nad rómskym dieťaťom. „Kadekto mi v tom čase kládol otázku, prečo to vlastne chcem spraviť. Nepoznala som presnú odpoveď, vždy sa však vo mne vynorila protiotázka: ,A prečo by som to podľa vás nemala urobiť?‘“

Rana na celý život
Šesť mesiacov. Presne toľko času prebehlo od podania úradnej žiadosti po príchod deväťmesačnej Alicky k nim domov. Zázrak
– napadne asi každému, kto si v mysli nosí hororové predstavy o vleklých procesoch slovenských adopcií. Zora oponuje. „Ja mám tú skúsenosť, že keď sa človek vnútorne naozaj pevne rozhodne, ide to hladko.“ Podstatné je však ešte čosi: neklásť na dieťa priveľa podmienok. Inak je právne voľných detí v slovenských domovoch viac ako dosť. Na druhej strane, Zora  neodsudzuje páry, ktoré úzkostlivo dbajú o pôvod či zdravie budúceho dieťaťa. Zvlášť, ak ešte nemajú doma to biologické. Na
rovinu totiž priznáva, že starostlivosť o osvojené dieťa je náročná. Náročnejšia, ako si sama vedela predstaviť. Dôvod? Zranenie, ktoré je súčasťou takmer každého „odloženého“ dieťaťa. „Tá rana je veľmi hlboká, v podstate bytostná, a je takmer isté, že sa s ňou budú vyrovnávať prakticky celý život. Napriek vašej láske.“

Dieťa dvoch žien
Alica nie je výnimkou. „Odmala sa prijímala rovnocenne a v rodine sa zároveň prirodzene hovorilo o tom, že sa k nám dostala inak ako jej bratia. Ťažko povedať, kedy prvý raz pochopila, čo to presne znamená, no isté je, že keď mala tri roky, začala tento fakt vedome odmietať. Prelomilo sa to asi až dva roky nato, keď mi na jednej prechádzke začala o svojej ,prvej‘ mame rozprávať
vlastný vymyslený príbeh.“ Typický spôsob, akým sa dieťa vyrovnáva s hlbokou traumou.

Druhý veľký zlom nastal v trinástke, keď sa Alica rozhodla, že sa svoju biologickú matku pokúsi nájsť. „Jedného dňa mi prezradila, že po nej pátrala s kamarátkou cez facebook. A tak som sa jej rozhodla pomôcť. Sama som zvedavá na ženu, s ktorou ma spája spoločné dieťa. Tým, že mám rada Alicu, mám aj k nej po celý ten čas prirodzene pozitívny vzťah,“ objasňuje a dodáva, že by jej zo srdca priala, aby sa to stretnutie podarilo a jej dcéra sa aj vďaka nemu mohla lepšie vyrovnať so svojím zranením a hnevom, ktorý voči svojej ,prvej mame‘ – ako ju spoločne volajú – cíti. „A či sa tým necítim nejako ohrozená? Určite nie. S dcérou máme veľmi otvorený vzťah a od začiatku to prijímam tak, že je v našom vzťahu aj niekto tretí. Je to proste fakt, ktorý moju lásku k nej nijako nezmenšuje.“

Matka a dcéra. Oheň a voda
Alicina situácia je o to ťažšia, že sa popri tejto základnej rane musí vyrovnávať aj so svojím rómskym pôvodom. „V poslednom čase sa to už zlepšuje, no naše prímorské dovolenky dodnes prebiehajú tak, že sedí kdesi vnútri a počúva hudbu. Za najväčší úspech totiž považuje, keď domov odchádzame s tým, že tá tmavšia som pre zmenu ja,“ opisuje Zora s chápavým úsmevom.
Nehovoriac o tom, že aj táto odlišnosť sa podpisuje pod pocity cudzoty, ktoré Alica v ich rodine občas zažíva a tematizuje. Aj Zora priznáva, že sú s dcérou ako oheň a voda. „Ona je temperamentná ženská, proste živel. A ja som vždy zas bola skôr úzkostlivý typ, ktorý potreboval mať všetko presne nalinajkované. Od detstva ma mnohé Alicine reakcie šokovali, vôbec som im nerozumela, jej totálna inakosť bola pre mňa v istých chvíľach doslova neprijateľná,“ priznáva na rovinu, no vzápätí dodáva, že schopnosť otvoriť sa niekomu natoľko odlišnému jej priniesla do života obrovské bohatstvo. A pevne verí, že aj jej dcére.

Dve mamy, dvaja otcovia?
V súvislosti s témou „inakosti“ prichádza reč aj na referendum o rodine a adopciu detí homosexuálnymi pármi. Zora priznáva,
že voči nej nemá jasne vyhranený postoj. „Na jednej strane mám pocit, že pridávať takémuto dieťaťu k bytostnej rane z  ,nechcenosti‘ ešte aj náklad v podobe dvoch otcov či mám, teda ďalšiu ,inakosť‘, ktorú bude musieť pred svetom aj sebou samým obhajovať, môže byť už priveľké bremeno. Na druhej strane: zážitok citovo blízkeho a výlučného vzťahu je pre dieťa napriek všetkému tá najväčšia a najposvätnejšia hodnota a oplatí sa pre ňu aj mnohé riskovať.“

Isté totiž je, že množstvo „tiet“ v detskom domove zážitok intenzívnej výlučnosti poskytnúť nedokáže. Na rozdiel od zrelej a milujúcej rodiny.