Rudolf Schuster v parlamente. Snímka: TASR
V osobe Rudolfa Schustera zažilo Slovensko v prezidentskej funkcii mimoriadne zaujímavého človeka. Kombinácia jeho rozmanitých tvárí bola vskutku pozoruhodná: funkcionár bývalého režimu, popredný politik obdobia prechodu k demokracii, veľvyslanec, populárny regionálny politik, zakladateľ novej politickej strany (i keď iba na jedno použitie), hlava štátu a k tomu všetkému – spisovateľ, autor detektívnych románov, spevák, fotograf a filmár.
Predvídavý. A s ambíciami
Rudolf Schuster, ktorý sa ako predstaviteľ KSS v čase „nežnej“ revolúcie koncom novembra 1989 stal predsedom SNR a v roku 1994 bol zvolený za primátora Košíc, znovu vstúpil do „veľkej“ slovenskej politiky koncom 90. rokov. Jeho projekt vytvorenia novej, alternatívnej strany, sa stal úspešným nástrojom na naplnenie ďalekosiahlych politických ambícií, najmä zámeru zasadnúť do prezidentského kresla. Strana občianskeho porozumenia (SOP), ktorá vznikla na jar 1998, sa po septembrových voľbách dostala do parlamentu, vstúpila do širokej protimečiarovskej vládnej koalície s SDK, SDĽ a SMK a Rudolf Schuster, ako jej zakladateľ a predseda, sa stal spoločným kandidátom na funkciu prezidenta. Pri rokovaní o vzniku širokej koalície preukázal značnú mieru strategickej predvídavosti, ale aj štátnickej zodpovednosti, najmä vtedy, keď jeho strana spolu s SDK nástojila na účasti SMK vo vláde, voči čomu sa stavala SDĽ, najmä jej vtedajší podpredseda Robert Fico.
Postoj Schustera, po prvé, viedol k vzniku ústavnej väčšiny v parlamente, čo umožnilo začiatkom roka 1999 zaviesť priamu voľbu prezidenta, po druhé, pomohol vtiahnuť maďarskú menšinu do spolurozhodovania o osude krajiny, čo prispelo k stabilizácii vnútropolitického vývoja a obnove integračných šancí, a po tretie, zabezpečilo mu podporu pre jeho ambície uchádzať sa o pozíciu hlavy štátu.
S Mikulášom Dzurindom sa postupne stále viac "rozkmotroval." Snímka: HN
Z nominanta oponent
Vo funkcii prezidenta predviedol Rudolf Schuster pozoruhodný výkon. Podarilo sa mu z nominanta vtedajšej vládnej koalície SDK – SDĽ – SMK – SOP premeniť na jej faktického oponenta a v niektorých otázkach dokonca aj odporcu. V úrade bol veľmi aktívny. Pokiaľ ide o zahraničnopolitickú a integračnú agendu, bol, takpovediac, v jednej línii s vládou (pričom jeho pôsobenie v tejto oblasti zostalo nedocenené už v čase jeho prezidentovania). Podporoval posilnenie spolupráce Slovenska so susednými štátmi, aktívne sa zasadzoval o náš vstup do NATO a EÚ, túto a inú zahraničnopolitickú agendu presadzoval na rokovaniach s prezidentmi USA, Poľska, Českej republiky, Rakúska, Ukrajiny, Maďarska, Izraela. Mimoriadnu aktivitu vyvinul (napríklad) vo vzťahu k Nemecku, kde na lobing v prospech Slovenska využil svoje osobné kontakty.
Vo vnútropolitickej oblasti sa však dostával do rozporov s vládou a premiérom Mikulášom Dzurindom, ale aj s parlamentom (vrátil až 103 schválených zákonov a noviel, t. j. 20 právnych noriem v priemere každý rok). Na Ústavný súd sa však vo veci výkladu ústavy alebo neústavnosti prijatých zákonov neobrátil ani raz.
Vzdialený od reality
Zlú krv do vzťahov medzi Schusterom a prvou Dzurindovou vládou vniesli okolnosti vážnej choroby, ktorá dostala slovenského prezidenta na hranicu života a smrti v lete 2000. Po prvopočiatočnom ošetrení v Bratislave bol Schuster v bezvedomí prevezený do nemocnice v rakúskom Innsbrucku a počas jeho neprítomnosti v úrade musela vláda v súlade s ústavou prevziať na seba niektoré prezidentské právomoci (pričom to urobila dosť váhavým spôsobom), po takmer dvojmesačnom liečení a rekonvalescencii sa prezident vrátil na Slovensko s presvedčením, že Dzurindova vláda sa snažila uchopiť jeho právomoci a veľmi si priala, aby sa už do funkcie nevrátil.
Nie je celkom jasné, na základe akých skutočností sa Schuster dopracoval k takémuto názoru (ten bol, jemne povedané, veľmi vzdialený realite), faktom je, že vzťahy medzi ním a vládnym kabinetom na čele s Dzurindom boli odvtedy značne naštrbené. Občasné konfliktné situácie medzi nimi dvomi sa však nikdy ani zblízka nepriblížili tomu, čo sa odohrávalo niekoľko rokov predtým medzi prezidentom Kováčom a premiérom Mečiarom. Dzurindove vlády sa vôbec nepokúšali dostať Schustera z úradu, nijakým spôsobom neobmedzovali jeho činnosť a neoslabovali jeho právomoci.
Grigorij Mesežnikov, politológ, Inštitút pre verejné otázky
Kto je Rudolf Schuster
Narodil sa 4. januára 1944 v Košiciach.
Vyštudoval inžinierske staviteľstvo, neskôr získal ašpirantúru z ekológie.
V roku 1964 vstúpil do KSS.
Dva razy sa stal primátorom Košíc – v 80. a v 90. rokoch. V druhom prípade priviedol mesto do veľkej zadlženosti.
V novembri 1989 sa stal predsedom parlamentu.
Neskôr pôsobil ako veľvyslanec ČSFR v Kanade a na ministerstve zahraničných vecí.
V roku 1998 založil Stranu občianskeho porozumenia a bol zvolený za poslanca Národnej rady.
V máji 1999 bol v prvých priamych voľbách zvolený za prezidenta. V úrade bol do roku 2004.
Založil muzeálnu expozíciu v Medzeve (venovanú začiatkom slovenskej dokumentaristickej kinematografie.)
Je autorom množstva prozaických diel, rozhlasových či televíznych scenárov. Patrí medzi ne napríklad reportážna výprava po stopách svojho otca v Brazílii (Stopy viedli k Indiánom), detektívny príbeh na základe skutočnosti (Strieborný mercedes) či životný príbeh Arieha Kleina, ktorý prežil holokaust (Muž s dvomi srdcami).
Je vdovec, má dve deti.