Mladý Andrej Hlinka. Snímka: maxresdefault.com
Svätá omša v Černovej, 10. jún 1910. Slúži ju Andrej Hlinka, podľa vtedajších cirkevných zákonov otočený chrbtom k ľuďom. Tí sú zjavne dobre naladení: z nového kostola, a najmä z návratu svojho rodáka z väzenia, kde sa dostal za údajné poburovanie Slovákov voči Maďarom.
A tak sa niektorí z nich aj odviažu, a skutočne od srdca sprevádzajú organ. Hlinka sa naraz obráti a najfalošnejšieho zo spevákov nečakane zahriakne: „Štefan, nerev!“
Historka od Márie Hatalovej, sprievodkyne po jeho rodnom dome, nesvedčí ani tak o jeho - mimochodom málo známom – takmer absolútnom sluchu, ale najmä o tom, aký emotívny vedel byť.
Práve jeho výbušnosť má podľa názoru viacerých historikov sčasti na svedomí rozporuplné hodnotenie jeho osobnosti. „Nikdy nemal ďaleko k razantným, niekedy až urážlivým vyjadreniam na adresu svojich oponentov, dostával sa do početných konfliktov. Často tiež menil názory na mnohé politické problémy a osobnosti. A vždy bol neochvejne presvedčený o jedinej pravde. Tej svojej,“ tvrdí o ňom historik Ivan Kamenec zo Slovenskej akadémie vied.
Ku koreňom kontroveznosti
Za nálepkou kontroverznosti, ktorá Hlinkovi prischla, však treba hľadať viacero príčin. Jednou z najpodstatnejších je obdiv, ktorý v 30. rokoch, teda v poslednej štvrtine svojej politickej kariéry, prechovával k politikom ako Mussolini alebo Hitler.
Martin Garek, historik z Trnavskej univerzity, vraví, že ten rozhodne treba vnímať kriticky. Podotýka však, že Hlinka oceňoval výlučne hospodársky, nie ideologický prínos daných režimov: „Nikdy nebol prívržencom nacizmu. V období veľkej hospodárskej krízy videl v autoritatívnych režimoch cestu, ako preklenúť obdobie nezamestnanosti.“
Historik Dušan Kováč však tvrdí, že už po roku 1918 i on sám čoraz viac inklinoval k autoritatívnemu riadeniu štátu.
Aj podľa Kamenca sa vnútri Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) formovali nedemokratické prúdy, inšpirované fašistickými režimami, no nie z Hlinkovho popudu. „Bol čoraz chorľavejší, a tak sa im nedokázal razantne brániť," tvrdí. Na negatívny vývin v HSĽS mal podľa historikov veľký vplyv Vojtech Tuka, ktorého si najal ako odborníka na zahraničnú politiku, ktorá patrila k Hlinkovým najväčším slabinám.
Hlinkova povesť tiež výrazne utrpela pre jeho glorifikáciu v období Slovenského štátu, ktorého vzniku sa ani nedožil. Za jeho meno sa totiž skrývali mnohí, ktorí sa s ním ideovo rozchádzali - okrem spomínaného Tuku aj Alexander Mach. Jeho meno zneužila aj Hlinkova garda.
Ďalšou zaujímavosťou je, že Hlinka ako národovec síce bol proti pražskej politike smerom k Slovensku, no odtrhnutie Slovenska od spoločnej republiky Čechov a Slovákov nikdy nezamýšľal. Jeho konečným cieľom bola autonómia v rámci Československa. „A netreba zabúdať ani na to, že v prelomovom roku 1918 sa výrazne zaslúžil o pripojenie Slovenska k tvoriacemu sa česko-slovenskému štátu," upozorňuje Kamenec.
Niekoľkokrát v base
A tu sa konečne dostávame k skutočným plodom viac ako štyridsaťročných aktivít Andreja Hlinku. Tie totiž pochádzali najmä z jeho úporného boja za národné práva Slovákov, počas ktorého sa niekoľko razy ocitol vo väzení.
„Keď sprevádzam návštevníkom Hlinkovým rodným domom, obvykle ich na začiatku vyzvem: Viem, že je to takmer nemožné, ale pokúsme sa o to. Chcem od vás, aby ste sa vžili do Hlinkovej doby, keď sa na úradoch povinne hovorilo maďarčinou a Slováci boli v Uhorsku utláčanou menšinou,“ hovorí Mária Hatalová, čím naznačuje, aké je pre súčasníka náročné pochopiť dobu, v ktorej Hlinka žil. A tým pádom aj jeho samotného. Len námatkovo vyberáme z jeho aktivít: bojoval proti používaniu maďarčiny v kňazskom seminári, proti alkoholizmu na dedinách, proti úžere, založil Ľudovú banku, tlačiareň... Sám sa púšťal do aktivít, na ktoré si netrúfli ani tímy. Zdá sa však, že na objektívne zhodnotenie jeho osobnosti si ešte chvíľu počkáme.
Za totality bol zatracovaný, po 89-tom takmer glorifikovaný. „Otec národa" si zaslúži triezvejší odstup.
Život Andreja Hlinku
Katolícky kňaz, politik a vedúca osobnosť slovenského národného hnutia, najvýznamnejší politik 1. polovice 20. storočia.
Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej pri Ružomberku, do chudobnej pltníckej rodiny.
V roku 1883 ho prijali do seminára v Spišskej Kapitule. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári, v roku 1889 bol vysvätený za kňaza.
Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev.
V roku 1901 ho zvolili do vedenia Slovenskej národnej strany, o štyri roky neskôr sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany (po roku 1925 sa premenovala na Hlinkovu ľudovú stranu), ktorá okrem iného presadzovala všeobecné a rovné volebné právo. Neskôr sa stal jej predsedom.
V roku 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára, za čo získal zákaz vykonávať kňazské povolanie, neskôr ho uväznili za poburovanie Slovákov voči Maďarom.
Ešte predtým došlo v jeho rodnej obci k tragédii. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola, pri pokuse o vysviacku bez jeho prítomnosti uhorskí žandári 27. októbra 1907 zastrelili 15 ľudí.
Ešte vo väzení sa dozvedel, že Vatikán zrušil jeho suspenzáciu. V tom istom roku založil Ľudovú banku.
30. októbra 1918 sa stal účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu.
Základným bodom programu jeho strany bola autonómia Slovenska v rámci Československej republiky.
V roku 1919 túto požiadavku predložil na medzinárodné fórum v Paríži, čím porušil nepísanú dohodu urobenú počas prijímania Martinskej deklarácie, že v tejto chvíli nebudú Slováci požadovať autonómiu. Po návrate bol sedem mesiacov internovaný v Česku.
V rokoch 1918 – 1938 bol poslancom v pražskej poslaneckej snemovni.
Prežil niekoľko pokusov o atentát, zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Jeho telesné pozostatky boli po roku 1945 odvezené na neznáme miesto.
Keď sa HSĽS s Jozefom Tisom na čele dostala v roku 1939 k moci, stala sa z Hlinku kultová osobnosť nového režimu. Hlinkovo meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda, hoci na ne nemal žiadny vplyv.