Komentátor Karol Polák: Daroval som republiku Sovietom
Aj takému úspešnému komentátorovi ako je Karol Polák sa občas politicky nekorektne pošmykol jazyk. Snímka: MAFRA/Tomáš Krist
Jeho hlas poznali všetci. Ozýval sa pri futbale, hokeji či krasokorčuľovaní. Ale aj pri mnohých iných športoch. Dodnes je Karol Polák komentátorom, ktorého po dvoch slovách automaticky spoznáte. A mnohé jeho výroky doslova zľudoveli. No ani popularita nebola zadarmo. „Samozrejme, v období, keď som začínal, boli sme vo Varšavskej zmluve a sovietskej sfére vplyvu. Akékoľvek politické naznačenie mohlo byť nebezpečné,“ spomína komentátor. „Nemohol som nadávať na sovietskych hokejistov alebo futbalistov, hoci si to mnohí diváci želali. Alebo hlásať nejaké protikomunistické heslá.“ Na tom sa však podľa Karola Poláka dodnes veľa nezmenilo: „Teraz nesmiete povedať zas nič na druhú stranu, teda na Ameriku alebo NATO.“ A hoci v demokracii máme deklarovanú slobodu prejavu, Karol Polák tvrdí, že jedna osoba je nedotknuteľná v akomkoľvek režime. „Nesmiete sa dotknúť šéfa. Keď poviete niekde v krčme, že šéf je hovädo alebo blbec, tak ste na druhý deň na ulici.“
Telegram mŕtvemu prezidentovi
Napriek tomu aj jemu sem-tam ušiel jazyk. Napríklad keď zomrel československý prezident Antonín Zápotocký a on čítal správu o pozdrave novozvolenému Antonínovi Zápotockému. Veta „Zo slávnostného zasadnutia Slovenskej národnej rady poslali pozdravný telegram novému prezidentovi súdruhovi Antonínovi Zápotockému“ ho takmer stála miesto. No kedy mal on sám pocit, že to naozaj „prepískol“? „Asi na olympiáde v Sappore v roku 1972 pri otváracom ceremoniáli. Do názvu Československej republiky totiž predtým pribudlo aj slovo socialistická.“ A práve to skúseného moderátora vyviedlo z rovnováhy. „Spustil som – a už vidíme v bráne borcov delegácie československej ... a vtom som zbadal dve S v názve ČSSR. Tak som zahlásil: delegáciu Československej sovietskej socialistickej republiky.“
Samozrejme, v momente si lapsus uvedomil. „Zložil som mikrofón a českému kolegovi Mikyskovi hovorím, Karol, dokomentuj to sám, ja sa idem do hotela pobaliť.“ Ešte kým stačil odísť, však dobehol japonský technik, že volá Praha. „Námestník pre politické otázky Diviš na mňa spustil: Karle, co to tam vyvádíš? Ja na to, že chybička sa ,vlúdila‘. No po chvíľke sa ozvalo: Nic si z toho nedělej, předběh si dobu.“
Otec v base, syn za mikrofónom
Vďaka práci mohol cestovať aj do krajín, o ktorých mohli jeho bežní spoluobčania len snívať. Aká bola cena za túto slobodu? „Von chodili tí, ktorí boli naozaj dobrí,“ hovorí Karol Polák. „Nikdy som nemal žiadne privilégiá alebo ,tlačenku‘. Vypracoval som sa sám.“ Istý čas sa musel starať aj o sestru. „Otec dostal desať rokov basy za to, že sa od nich niekto z kancelárie pokúsil emigrovať. Jemu ako vedúcemu vyčítali, že o tom musel vedieť a nenahlásil to. A potom nám na rakovinu zomrela mama,“ spomína na neveselé obdobie.
Hoci z televízie v roku 1992 odišiel, dodnes pravidelne moderuje či komentuje mnohé podujatia. A vie porovnať, kam sa táto oblasť posunula. „Technika išla ohromne dopredu, dnes nemajú komentátori problém dostať sa k neobmedzenému množstvu informácií.“ Čo však podľa neho môže byť aj kontraproduktívne. „Niektorí komentátori zbytočne zahlcujú prebytkom informácií. Alebo majú sklon reportovať, teda len opisovať, čo sa na ihrisku deje, a nie komentovať.“ Pritom práve možnosť opakovať spomalené zábery priam vyzýva na to, aby komentátor pridal nejakú súvislosť alebo názor. Jeho odporúčanie? „Ja som mal nad stoličkou nápis ,Hovor málo a povedz veľa‘. To je podľa mňa univerzálna rada pre všetkých komentátorov.“
Herečka Božidara Turzonovová: Zachránila ma brigáda socialistickej práce. Na javisku
Kedysi boli filmy podľa Božidary Turzonovovej poplatné režimu, dnes sú poplatné totalite zisku. Snímka: Eduard Kudláč
Na javisku aj pred kamerou sa pohybuje už niekoľko desaťročí. Herečka Božidara Turzonovová je stálicou, ktorú poznajú tak pamätníci bratislavských televíznych pondelkov, ako aj súčasná generácia. Porovnávať teda môže s plnou vážnosťou. „V hereckej brandži sa toho vlastne až tak veľa nezmenilo. Aj keď je pravda, že môj prechod zo školy do divadla bol veľmi plynulý,“ hovorí. Ako členka detskej rozhlasovej družiny a študentka VŠMU mala dráhu pomerne jasne predurčenú. Už počas štúdia dostala prvú filmovú príležitosť vo filme Most na druhú stranu a tiež divadelné príležitosti v Národnom divadle. Aj preto sa čoskoro po škole ocitla medzi svojimi pedagógmi v „nároďáku“ natrvalo.
„Rozdiel je v tom, že dnešní mladí herci majú širšie možnosti. Nemusia byť odkázaní na fixný súbor, ale mnohí tvoria a sami si produkujú autorské divadlo. Sú v tomto ohľade veľmi obratní.“
Totalita verzus totalita
Na druhej strane je podľa Božidary Turzonovovej zásadný rozdiel v obsahu. „My sme síce tiež robili v televízii, no vtedajšia produkcia bola predsa len trochu o niečom inom. Dnešné seriály sú vlastne produkty a tomu zodpovedajú aj ich témy,“ uvažuje. Na jednej strane je to podľa nej výborná príležitosť pre mladých hercov sa takpovediac oťukať pred kamerou, no súčasne „mám pocit, že pre ich vnútorný život, takú zásobu imaginácie a predstavivosti, je to málo“.
Samozrejme, známa herečka nemá nasadené čierno-biele okuliare. „Samozrejme, aj vtedy sa robili hry alebo filmy poplatné dobe. V jednom napríklad mala moja postava veľké zdravotné problémy, s ktorými mi však na javisku pomohli moje kolegyne z brigády socialistickej práce,“ smeje sa. Jedným dychom dodáva, že ani dnes sa v tomto ohľade až tak veľa nezmenilo. „Chápte, boli to jednoducho dobové reálie. A poplatnosť sa tvorbe nikdy celkom nevyhne – kedysi bolo nutné byt poplatný režimu a dnes je zas často tvorba poplatná totalite zisku a peňazí.“
Na Madagaskar zabudnite
Zmenou prešla aj technika a Božidara Turzonovová priznáva, že si dnes už nevie predstaviť, ako sa všetko stíhalo bez mobilov a rýchlej komunikácie. „Fungovali sme na klasických telefónoch, na klapkách, zároveň to bolo o oveľa silnejšej produkcii,“ spomína. A vysoko vyzdvihuje prácu vtedajších kameramanov, strihačov či osvetľovačov. „Pamätám si staré kamery, keď sa menil objektív, tak oni, chudinky, tak fučali. Ale vedela som, že aha, teraz bude detail, teraz celok,“ smeje sa.
Okrem toho vďaka filmovaniu precestovala krížom-krážom nielen celé Československo. „Napríklad keď môj nebohý muž Jožko Adamovič točil Beňovského, tak madagaskarské scény sa točili na Madagaskare. Alebo keď som robila jeden seriál v Prahe a nejaká časť deja sa odohrávala v Ríme, tak sme aj naozaj do Ríma cestovali. Dnes, keď sa peniaze na kultúru stále škrtajú, by to bolo asi nepredstaviteľné.“
Básnik a textár Kamil Peteraj: Odštartoval som zlatú éru textárov. Súdruhom navzdory
Kamil Peteraj je na scéne už vyše štyridsať rokov. Snímka: archív K.P.
Najprv sa na popmusic díval zhora. No netrvalo dlho a stal sa z neho stal textársky guru, ktorý spoločne s Borisom Filanom vrátil Slovákom chuť počúvať domácu hudobnú tvorbu. Súdruhom navzdory. Kamil Peteraj, autor hitov Medulienka, Atlantída či V slepých uličkách.
Súdruhovia a ich strach
„Všetko mal na svedomí Marián Varga, spolužiak z konzervatória, ktorý ma asi mesiac pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy pozval štúdia Československého rozhlasu na bývalom Leninovom námestí, kde mi pustil skladbu Čierna ruža. A tá ma ohromila,“ opisuje Kamil Peteraj zlomový moment, v ktorom sa mladý nadaný básnik premenil na spolutvorcu slovenského bigbítu.
Vtedy to ešte netušili, ale ich spolupráca sa zrodila v najslobodnejšom období totality. A okamžite priniesla plody. V podobe legendárnych albumov Konvergencie či Zelená pošta, ktoré nadchýnajú už tretiu generáciu.
Napriek doslova raketovému odpichu sa Kamil Peteraj začiatkom 70. rokov textársky odmlčal – a vrátil sa na scénu až v ich druhej polovici: po boku v tom čase ešte neznámeho Modusu či Mariky Gombitovej. Na dramaturga spevohry na Novej scéne s čerstvo prekonanými emigračnými túžbami však čakali už podstatne náročnejšie textárske časy. Všade zúrila normalizácia a súdruhovia šaleli... okrem iného aj strachom z populárnej hudby. „A musím povedať, že oprávnene. Bola totiž veľmi chytľavá a na mladú generáciu mala naozaj silný vplyv.“
O to viac bolo treba strážiť každé slovo, ktoré by mohlo prispieť k erózii v istom zmysle veľmi krehkého socialistického systému. Osobitne ho strážili v televízii, osobitne v rozhlase, osobitne vo vydavateľstve Opus a osobitne na ministerstve kultúry. A s radosťou škrtali všetky metafory, ktoré zaváňali smútkom, melanchóliou, či niekedy len prílišnou intimitou. Jeden príklad za všetky? Atlantída a jej verš „len more cez brány čias ženie na brehy stĺpy vĺn“. Nuž, tak na mieste stĺpov pôvodne stáli kríže... avšak tie evokovali socialisticky nekorektné asociácie, a tak museli von. „A keď aj nejaký text prešiel celým týmto schvaľovacím sitom, stačilo sa, že sa proti nemu ozval jeden rozhlasový poslucháč... a okamžite ho stiahli,“ opisuje Peteraj osud mnohých svojich textov.
Marikin účes a iné bizarnosti
Veľmi populárnou zbraňou režimu bol tiež takzvaný dištanc. Ten vám ako umelcovi udelili, ak ste sa previnili opovážlivosťou typu príliš načuchraný účes – ako napríklad Marika Gombitová, alebo si vaše nevinné pohnútky nejaký funkcionár vysvetlil originálne paranoidným spôsobom: ako v prípade Modusu, v ktorom rozpoznal „módu z USA.“ „Taký Marián Varga mal dištancov sedemnásť. No keď ho potrebovali na Bratislavskú lýru (československý festival populárnych piesní – pozn. red.), dočasne mu ich odpustili.“
Aj v tejto atmosfére však Kamil Peteraj dokázal vytvoriť hity typu Balada o poľných vtákoch, ktoré nadčasovým spôsobom zachytávajú túžbu po slobode a voľnosti.
„Mali sme rôzne finty. Napríklad sme schvaľovacej komisii predložili text, o ktorom bolo jasné, že neprejde. Pozornosť sa sústredila naň a popritom sa podarilo prepašovať texty, ktoré boli menej na hrane, no za iných okolností by neprešli.“
Dravý prúd populárnej hudby sa súdruhom nedarilo regulovať podľa vlastných predstáv aj pre mimoriadne pôvabný paradox: jej čaru prepadli tiež ich deti či sekretárky.
Dobehnutí budúcnosťou
Žiaľ, netrpezlivo očakávaný pád režimu priniesol aj iný paradox: zlatá éra textárov sa skončila a sloboda slova posunula úroveň slovenských piesňových textov o niekoľko levelov nižšie. „Väčšine z nich chýba profesionálna forma i nadčasový obsah. Mám skutočne ďaleko od toho, aby som to kritizoval, no myslím si, že to dnešné kapely dobehne,“ komentuje Kamil Peteraj, ktorému, mimochodom, práve predvčerom vyšla kniha aforizmov Milujte sa s láskou. Ako? Že si ich – na rozdiel od Atlantídy – nebudú pospevovať aj naši vnuci.