Pracujú na pláži pod palmami v Karibiku. A o mesiac napríklad v tieni juhoamerických Ánd. Všetko, čo potrebujú, je notebook a pripojenie na internet. Toto sú príbehy digitálnych nomádov. O svojom živote nomáda nám rozprával Lukáš Čech, Ivana Grešlíková, Lubo Jurík a posledná v poradí je Silvia Púchovská.
„Prešla som 16 krajín Južnej a Strednej Ameriky. Zo Severnej Ameriky poznám len New York a okolie. Ale Latinská Amerika ma fascinuje pre svoju kultúru, históriu, hudbu a najmä pre veselých a priateľských ľudí. Pred tým som vôbec nevedela, aká je tam úžasná príroda,“ týmto výpočtom cestovateľských zážitkov začína 32-ročná Bratislavčanka Silvia Púchovská svoj príbeh. Vyštudovaná marketérka bola na cestovanie zvyknutá od malička, keďže jej otec žil v Španielsku, absolvovala tiež jazykový kurz v Barcelone a dve letá na programe Work & Travel v New Yorku. Po vysokej škole odišla do španielskeho Tenerife a žiť v zahraničí a cestovať už neprestala. Život digitálnej nomádky považuje za svoj osud a žije tak už tri roky.
Z Dánska do sveta
Po roku na španielskom ostrove odišla do Dánska. „V práci som toho skúšala veľa, v závislosti od miesta a jazykových schopnosti. Na Tenerife som začala ako čašníčka a po pol roku som pracovala ako asistentka na oddelení projektov v jednej digitálnej televízii. V Dánsku som absolvovala stáž v medzinárodnom marketingu a rozvoji obchodu a neskôr som tri roky pracovala ako marketing projekt manažérka pre nové produkty firmy Sennheiser,“ hovorí Silvia. Cestovanie bolo vždy jej snom, aj keď ešte nebola na cestách, každý mesiac si našla priestor na „malý výlet“, hoci len v rámci štátu, v ktorom vtedy žila.
Aj keď svoju prácu v Kodani mala rada, dala výpoveď a jej kroky viedli do Južnej Ameriky, kde strávila sedem mesiacov. Na túto cestu si šetrila a vtedy jej ani nenapadlo, že by tam mohla aj pracovať, potrebovala si len oddýchnuť. Už onedlho však vedela, že to bol len začiatok. Na chvíľu sa opäť vrátila do Dánska, ponúkli jej nový projekt, takže si mohla odložiť ďalšie peniaze a na cestu sa vydať opäť. „Keď som sa vydala na druhú cestu po Strednej Amerike, mala som už ,prepnuté myslenie’ a hľadala som spôsob, ako cestovať, pracovať tak, aby som bola nezávislá na mieste a úspory si nechala na prípadne investovanie.“ Počas cestovania v Latinskej Amerike však pracovala niekoľko týždňov aj v hosteli v Kostarike a príležitostne v reštaurácii v El Salvádore. Verí, že keď človek chce, práca sa vždy nájde.
"Unboxerka"
Spolu zo začiatkom cestovania založila aj svoj blog Unboxing Traveller, pôvodne len pre rodinu a priateľov s cieľom hľadať lokálne a jedinečné produkty a „unboxovať ich“ – čiže pomocou videí objavovať a prezentovať. Blog sa však rozrástol a teraz už „unboxuje“ aj nomádsky životný štýl. „Momentálne pracujem ako freelance marketérka, svojim klientom poskytujem konzultácie a projektová manažment ich online predaja a marketingu. V niektorých prípadoch tvorím a administrujem ich blog a sociálne siete a učím ich, ako na to. Klientov mám medzinárodných, dvoch dlhodobých z Kanady a z Austrálie. Okrem toho som pracovala s ľuďmi z Brazílie, Anglicka a Dánska. V každej destinácii, kde sa zdržím dlhšie, mám záujem spraviť niečo pre lokálnu komunitu alebo jednotlivca, tak som už s marketingom pomáhala projektom na Slovensku, v El Salvádore a kamarátom z Brazílie,“ vysvetľuje Silvia.
Chvíľu dokonca žila aj bez smartfónu, len so svojím počítačom a pripojením na internet. „Pred a počas cesty v Južnej Amerike mi ukradli dva smartfóny. Tak som si povedala, že to je asi osud a v pohode som prežila aj bez neho. Dnes ho najmä kvôli práci opäť mám.“
Práce má dosť
Posledných päť mesiacov strávila v El Salvádore, kde deň väčšinou začínala jogou alebo surfovaním. Potom sa venovala práci, čítaniu a priateľom. „V poslednom polroku som veľa surfovala, písala, vzdelávala sa a približný čas práce pre klientov bol 15 hodín týždenne. V pohode som z toho pri oceáne v El Salvádore vyžila a aj si zaplatila poistenie a spiatočnú letenku. Momentálne som v Bratislave a pracujem oveľa viac, lebo mám konečne svoj biznis plán.“ Tým, ktorí o niečom podobnom uvažujú, najmä odporúča, aby si spravili plán: finančný (koľko našetriť alebo ako zarobiť?), čo zbaliť a kedy sa cesta začne. Výber krajiny či kontinentu je osobná vec. „Ak má niekto strach z dlhej cesty, tak nech skúsi kratšie cesty a pozoruje, čo ho baví a čo nie. Ja som mala taký test počas dvoch týždňov v Japonsku a vedela som, že to pôjde.“
Vo svete sa naučila to, čo mnoho cestovateľov, že: ľudia sú na celom svete rovnakí a trápia ich tie isté výzvy, ako zdravie, rodinné problémy, láska, práca a peniaze. Tak isto ich tešia rovnaké veci. Napriek túlavým topánkam je pre ňu domovom stále Slovensko. „Rada tu budem mať jednu zo svojich základní. Tá druhá bude pri oceáne, kde môžem surfovať a pozerať na východ a západ slnka, hoci aj každý deň. Nikdy ma to neunudí, hoci to môže znieť gýčovo,“ dodáva.