Sigmund Freud. Psychoterapia z jeho myšlienok dodnes čerpá. Ilustračná snímka: Deviantart
„Dobrý deň, pán Matovič, nezašli by ste s nami k psychoterapeutke?“ Ktorý politik by pri takejto novinárskej otázke aspoň na zlomok sekundy neupadol do stavu na pomedzí rozpakov a rozhorčenia? Naša žiadosť však stráca ostrie hneď nato, ako vysvetľujeme skutočný zámer: nalomiť tabu a priblížiť ľuďom, ako to na návšteve u experta na dušu naozaj vyzerá.
Igor Matovič, Alojz Hlina či biznismen Karol Gogolák po dlhšom zvažovaní našu ponuku odmietajú, napokon jediný z oslovených sa do experimentu HN vrhá Luboš Sirota, predseda Predstavenstva McROY Group.
Tango vystriedal stres
„Ak mi auto z tohto parkovacieho miesta odtiahnu policajti, tak moja návšteva prekročí hranice experimentu,“ hovorí mi Luboš Sirota položartom po tom, čo príde do budovy Ligy za duševné zdravie. Vysvitne však, že už stihol spoznať cestičky, ako utiecť stresu z lopaty. Vraj na rok radikálne zvoľnil tempo. „Učil som sa tango, hrať na piano, parkúr, jogu, pilates a zmenilo ma to k lepšiemu.“ To však bolo pred dvoma rokmi. Teraz opäť cíti, ako mu stres čoraz silnejšie dýcha na krk. A bol by rád, keby mu psychoterapeutka poradila, ako sa ním nenechať dobehnúť. Medikamenty do toho takisto nechce miešať. Pýtajú vraj privysokú daň.
Odídem od vás šťastnejší?
Nastáva chvíľa „Ch“. Vstupujeme do miestnosti s gaučom: pripomienka slávnej éry psychoanalytických sedení.
V tichu sa usádzame – klient, psychoterapeutka a ja. V tichu sa usádzame - klient, psychoterapeutka a ja (a vlastne aj vy) – pozorovatelia, ktorí však (inak to nejde) oberajú sedenie o jeden podstatný rys: intimitu a záruku, že nič z vysloveného neprekročí steny tejto miestnosti. Aj psychológ je totiž viazaný lekárskym tajomstvom.
„A odídem od vás šťastnejší?“ znie prvá, nečakane priama otázka Luboša Sirotu. „A je to vaše očakávanie?“ reaguje psychoterapeutka Katarína Vítková. Prvá, a vôbec nie posledná odpoveď vo forme otázky, ktorú si za týchto 50 minút „náš klient“ vypočuje. Zjavne je to účinná metóda, ako s ním putovať čoraz hlbšie pod nánosy zaužívaných postojov a očakávaní a „nahmatať“ pod nimi potláčané motivácie.
Predtým, ako psychoterapeutka vyzve klientka, aby rozpovedal svoj príbeh, predstaví sa, porozpráva čosi o sebe. „Podľa mojich skúseností na psychoterapii nelieči metóda, ale samotný vzťah tých dvoch ľudí.“ Aj psychoterapeut a klient si musia „sadnúť“.
Katarína Vítková a Luboš Sirota "v akcii". Snímka: HN/Peter Mayer
Nechcem menej práce. Potrebujem pohodu
Sirota sa uvoľňuje a začína rozprávať. „Je jasné, že to, čo žijem, nie je úplne ideálne. Rozbieham projekt pre 55 krajín a pracujem 16 hodín denne. Sám sa niekedy čudujem, prečo som si toľko naložil.“
Stop. Prvý moment z hľadiska psychoterapeutky, ktorý bude treba rozvinúť: „Je veľmi zaujímavé, že sa sám sebe čudujete.“
Šéf personálky pokračuje. „Bavia ma výzvy, je to pre mňa duševná potrava, je veľmi fajn, keď sa mi darí. Sú však chvíle, keď mám pocit, že tá cena je príliš vysoká. Celé je to však rozbehnuté a ja mám pocit, akoby som stratil možnosť rozhodovania.“
Stop. Prichádza čas (obvykle to vraj trvá oveľa dlhšie), keď sa treba zamyslieť nad základnou ideou (neskôr ich môže pribudnúť viac), ku ktorej sa môžu počas celej psychoterapie vracať a porovnávať, nakoľko sa k nej priblížili. Ujasniť si cieľ terapie, uzavrieť „kontrakt“. Kľúčová otázka znie: „A ako by mal váš život vyzerať, aby ste boli spokojný?“
K takejto vízii sa klient zväčša prepracuje až po tom, čo pokračuje v spontánnom opise toho, čo žije. „Mne vlastne neprekáža, že veľa pracujem. Prekáža mi, že sa mi stráca víkend. Nepracujem, no ani si neoddýchnem. A zhoršuje sa mi to. V podstate mi asi ide len o zlepšenie vnútornej pohody.“
Stop. Psychoterapeutka ho chváli – máloktorý klient si vraj tak rýchlo uvedomí, čo potrebuje. „Mnohí z nás k tomu nedospejú nikdy. Nepreberú zodpovednosť za to, že sú pánmi vlastného života,“ podotýka psychologička. Luboš Sirota sa priznáva, že takto si to formuloval po prvý raz. Tu.
Cesta trhania ďateliny
Teraz sa sedenie ocitá na rázcestí: buď sa problém analyzuje hlbšie, alebo sa hľadá riešenie. Napríklad krátke a účinné techniky, ktoré by zabránili pocitu veľkého tlaku, alebo pátrať po tom, v čom je možné zmeniť postoj: Čo je vlastne tá daň, ktorú platím a prečo ju platím?
Zostáva sa pri technikách. Prichádza reč na autogénny tréning, pri ktorom sa pracuje s predstavivosťou klienta.
V tej chvíli sa Sirota rozpomenie na zabudnutú skúsenosť. „Je to až smiešne. V čase najväčšieho stresu som sa namiesto toho, aby som zašiel na obed, zaviezol k svojmu domu a hľadal a vytrhával ďatelinu, ktorá mi prerastala trávnik. Spôsobovalo mi to neskutočné uspokojenie.“ Na pohľad komický, no veľmi kreatívny spôsob na „zrušenie“ stresu.
Hoci obvykle to tak rýchlo neprichádza, ku koncu stretnutia sa začínajú vynárať základné obrysy terapie, ktorá by Lubošovi Sirotovi mohla pomôcť. Zdá sa, že postačí ponúknuť mu priestor, aby si sám, avšak v prítomnosti človeka bez predsudkov, našiel vlastné metódy, ako počas dňa „rozdýchavať“ stresové situácie. A to vôbec nie je málo. „Myslím si, že naša spolupráca by mohla byť vzájomne obohacujúca,“ podotýka Katarína Vítková. Nastáva čas stiahnuť sa zo scény. Nepatrí nám zisťovať, či experiment prerastie do reality.
Zhodnotenie Sirotu: Otvoril som sa. Lebo som terapeutke uveril
Priznám sa, že ja som sa pri tomto sedení necítil limitovaný. Asi by som sa aj bez prítomnosti médií správal rovnako. No pravdou je, že keby som bol naozaj v krajnej životnej situácii, určite by mi to prekážalo. Psychoterapia má podľa mňa význam pre každého. Napríklad aj pre ľudí, ktorým sa nechce, alebo nie sú schopní viesť vnútorný dialóg. Ja si dokážem nájsť riešenia aj sám, ale bolo pre mňa oveľa efektívnejšie mať pri sebe človeka, ktorý mi nechal priestor, aby som ich hľadal. Určite som sa musel viac zamýšľať a možno som aj čosi pochopil a v čomsi sa posunul. Pokiaľ by som však necítil, že psychoterapeutka je človek v pohode, neveril by som jej a neotvoril sa.
Psychoterapia v praxi
V úvode si klient a psychoterapeut ujasnia cenu (v Bratislave sa pohybuje od 20 do 60 eur), spôsob oslovenia (vykanie, tykanie) a dĺžku (obvykle je to aspoň 21 stretnutí).
Aj psychoterapeuta viaže lekárske tajomstvo a etický kódex.
Psychoterapeut nesmie vnucovať človeku svoje predstavy, hovoriť, aký by mal byť.
Vynikajúceho terapeuta od toho dobrého odlišuje najmä miera, ako má zvládnutú metódu, s ktorou pracuje. „Len intuícia nestačí,“ tvrdia psychoterapeuti.
„Psychoterapia je v súčasnosti oveľa častejšie vyhľadávaná ľuďmi, ktorí ešte netrpia psychickými problémami, ale pociťujú istý diskomfort,“ hovorí Zita Michlerová, podpredsedníčka Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti (SPS).
Pozitívnym trendom je, že je čoraz viac využívaná ako efektívna liečba nielen pri psychických, ale aj somatických ochoreniach.
Ako hlavný či podporný prostriedok je potrebná pri väčšine psychických porúch.
Zdroj: SPS, LDZ
Psychoterapia v kocke
Vyvíja sa od prelomu 19. a 20. storočia. Prvým smerom bola psychoanalýza, ktorej autorom je Sigmund Freud.
Jej cieľom je liečba psychologickými prostriedkami, pri čom si pacient hlbšie uvedomí podstatu svojho ochorenia a problému a naučí sa ho zvládať vlastnými silami.
Psychoterapeutom sa môže stať vyštudovaný psychológ, lekár, logopéd, ošetrovateľ, liečebný pedagóg, ak absolvuje 4-ročné špecializačné štúdium.
Najrozšírenejšie smery na Slovensku:
Dynamická psychoterapia: Lieči psychické konflikty a emočné problémy dialógom medzi terapeutom a klientom.
Kognitívno-behaviorálna terapia: Obvykle sa využíva na liečbu depresií, úzkostných porúch, fóbií, porúch príjmu potravy a podobne. Odhaľuje chybné myšlienkové postoje klienta k určitým situáciám v jeho živote, pretože dané myšlienkové pochody prinášajú so sebou veľmi nepríjemné emočné stavy.
Gestalt terapia: Založená je na osobnej zodpovednosti a zážitku „tu“ a „teraz“. Pracuje s človekom celostne: na úrovni tela, postojov aj emócií.
„Rogerovská“ psychoterapia: Základnou myšlienkou je tzv. aktualizačná tendencia. Rogers ju vysvetľuje ako vrodenú schopnosť človeka na pozitívne napĺňanie svojich možností, schopnosť osobného rastu.
Katatýmno-imaginatívna psychoterapia: Ide o hlbinný psychologický smer, v ktorom sa pracuje so symbolmi. Vo svojom postupe využíva u klienta v relaxácii navodené imaginácie zodpovedajúce dennému snu. Symboly prepájajú podvedomé konfliktné obsahy klienta s jeho porozumením a so súčasnými životnými ťažkosťami.
Psychoanalytická terapia: Pomáha liečiť vážne psychické problémy hľadaním vnútorných, zatiaľ neoslovených konfliktov, ktoré môžu byť príčinou trápenia.
Sedenia s psychológom vyhľadáva stále viac Slovákov
Psychické zdravie detí sa zhoršuje, tvrdí psychologička a psychoterapeutka z Ligy za duševné zdravie Katarína Vítková.
Čo Slovákov najviac trápi po psychickej stránke?
Zdá sa, že narastá počet úzkostných a depresívnych porúch. V tomto smere však nemáme komplexné výskumy.
A v čom sme najmenej „gramotní“ v rámci našej duševnej oblasti?
Mám dojem, že stále nemáme dobre uchopené emócie. A pritom ide o jedny z najdôležitejších vecí v živote.
To znamená...
Stále pretrvávajú mýty o dobrých a zlých emóciách. Že niektorým sa treba vyhýbať a robiť všetko, aby sme ich necítili.
Inak povedané, ešte stále máme sklon potláčať negatívne emócie, hoci už vieme o tom, že nám to môže škodiť?
Neviem, či ešte stále, alebo dokonca čoraz viac. Sme zameraní na to, že musíme byť v pohode, na výkon, na to, že v živote musí byť veľa zábavy. Akoby sem už ani nepatrilo utrpenie, frustrácia, žiaľ. Pre ľudí nie je prirodzené chápať, že emócia je informácia. Ani pre mňa nebolo, keď som vyrastala. A pritom ide o dôležité signály, ktoré nám dávajú spätnú väzbu, odhaľujú, čo naozaj potrebujeme, čo je pre nás dobré či zlé.
Ako možno v tomto smere ľudí vzdelávať?
My v rámci Ligy za duševné zdravie sme tento rok napríklad začali podporný program pre deti v škôlkach od piatich do siedmich rokov. Už v takom veku s nimi hovoríme o tom, že všetky emócie sú v poriadku, dôležité je „len“ to, čo s nimi urobíme.
Takže nový typ prevencie?
Toto už nie je ani prevencia, ale skôr podpora: aspoň v Nórsku, jednej z asi 30 krajín, kde tento program beží, to takto označujú. Prevencia je zameraná na motivovanie ľudí, ktorí sa zle cítia, aby navštívili odborníka. Ešte dôležitejšie je však vopred podporovať niečo prirodzene dobré.
Čo okrem emócií ešte nemáme dobre zvládnuté?
Vzťahy, najmä tie partnerské. V rámci párových terapií ma veľmi prekvapilo, koľko je v tejto oblasti predsudkov, mýtov. Vnímame vzťahy cez šablóny – aké by mali byť – a to môže byť do veľkej miery dôvodom, prečo sa toľko ľudí rozchádza.
Máme idealistické predstavy?
Nereálne. Veľký mýtus napríklad je, že rodičia by sa mali zhodovať vo výchove detí. Tak to však nefunguje, potláča sa individualita. Ako bolo povedané na jednej terapii: vládne predstava, že každý človek nesie svoju sviečku a keď sa dajú dokopy, sfúknu ich a zapália len jednu. A už nie sú sami za seba. Musia sa prispôsobovať, robiť kompromisy, meniť sa.
Obeta je pre vzťah predsa dôležitá, nie?
Iste. Ale každý vzťah by mal mať tri strany: každý je v ňom individuálne, a popri tom vytvoria ešte čosi nové. Takisto neberieme do úvahy, že vzťah funguje v cykloch, že nie je možné, aby jeden typ lásky vydržal celý čas.
A čo sa v rámci duševnej oblasti zlepšuje?
Nejaké pozitívne informácie? Zvyšuje sa napríklad počet ľudí, ktorí navštívia odborníka. Ale nie je zatiaľ úplne jasné, či je to preto, že narastá informovanosť alebo počet chorôb. Dúfame v to prvé.
Tak to je optimistická predstava. Bola som presvedčená, že psychické zdravie ľudí sa zhoršuje.
Neviem to posúdiť. Mám však dojem, že sa zhoršuje duševné zdravie detí. Ani dospelí nie sú nadšení z toho rýchleho životného štýlu, mnohí aj ochorejú, ale na deti to vplýva ešte horšie.
Hlavnú príčinu vidíte v tom, že sa im rodičia nemajú čas intenzívne venovať?
Aj v tom. A zas na druhej strane tí, ktorí čas do detí investujú, to robia často len preto, aby ich dieťa bolo jedným z najlepších, aby sa dostalo vysoko. To je taká šablónovitá predstava o tom, čo je dobrý život. Mnohé deti sú preťažované a príliš skoro strácajú detstvo. Neraz už v škôlke.