Na Šafárikovom námestí v Bratislave sa zhŕkli stovky Bratislavčanov. Niesli zástavy, mnohí mali zovreté päste. V diaľke, od centra mesta znela naša hymna... a v kalendári svietil dátum 22. august. Odrazu sa na námestí pohol obrnený transportér, ktorému však prehradili cestu. Chcel ísť smerom na most cez Dunaj do Petržalky. Ak by nasilu prerazil, zmasakroval by desiatky ľudí.
Rusi neprešli. Dav ich vysmial
Od transportéra som stál asi pätnásť metrov, ale mierne bokom, takže mne to nehrozilo. Videl som však, ako sa z jeho korby vysunuli dvaja ruskí dôstojníci. Jeden z nich namieril na dav pištoľ v snahe zastrašiť a prelomiť hradbu tiel. Vtedy vznikla aj pamätná fotografia oficiera s pištoľou v ruke. Mieril okolo seba. Na sekundu sa jeho ruka „zastavila“ aj na mne. Keď videl, že ľudia mu neuhli, zdvihol zbraň a varovne vypálil do vzduchu. Ani to však nepomohlo. Ľudia obrnencovi neustúpili. Poníženie, akého sa vojakom dostalo, si však možno zapamätali do smrti. Dav sa začal spontánne smiať. Námestie priam burácalo.
Výchovná za tank
Mnohí z nás si až neskôr uvedomili, že na to mohli doplatiť životom. V danom momente však nikto nemal strach. Boli sme ako v tranze. Ako keď je organizmus napumpovaný adrenalínom a človek necíti bolesť. Riziko sme nevnímali. Vojaci tentoraz, našťastie, nezačali do ľudí strieľať. Radšej cúvli. Bolo to také malé víťazstvo vzdoru nad okupantmi.
Keď som večer rodičom rozprával kde som bol a čo videl, mama sa nezdržala a uštedrila mi jednu, poriadne štipľavú. Po facke si bezmocne sadla a rozplakala sa. Potom dlhé minúty nič nehovorila. Bolo mi jej ľúto, ale na druhý deň naša partia 14 - 15-ročných chalanov znova išla do mesta medzi ruské tanky a transportéry. Veď napokon bolo leto a mali sme prázdniny.
Prečítajte si aj: Kšefty s benzínom a povinná kultúra. Takto u nás žili sovietski vojaci
Brata mi zabili Sovieti. A komunisti mu rozbili pamätnú tabuľu
Kaplnku si zmenili na posilňovňu. Takto nám Sovieti zničili pevnosť
Ako zabíjali
Už pred touto udalosťou, hneď v prvý deň okupácie, sa na Šafku, ako hovoríme tomuto námestiu, odohrala oveľa väčšia tragédia. Vyhasli tam životy troch bezbranných ľudí. Padli pod strelami sovietskych vojakov.
Vypálené projektily sa zaryli do fasády školy. Presnejšie, do kamenného priečelia a kovového rámu okna Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Ešte dnes na nich rozoznať opravované diery. Na niektoré ma upozornila Barbara – študentka tretieho ročníka Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, ktorá v Bratislave brigádovala. Čistila priečelie školy, tak si ich všimla. Práve v tom čase som si aj ja prezeral fasádu tejto budovy, či na nej po 47 rokoch ešte nájdem nejaké stopy po streľbe.
Mená vrahov nepoznáme, zato obetí áno. Vieme tiež, že niektoré projektily ich zabili „priamo,“ iné po odrazení. Guľky sovietskych okupantov tam 21. augusta usmrtili Danku Košanovú, vtedy len 15-ročné dievča, kapitána Ján Holíka – no nie vojaka, ale pracovníka Československej plavby dunajskej a zamestnanca Závodov priemyselnej automatizácie Stanislava Siváka. Ich zbytočnú smrť pripomína na priečelí školy pamätná tabuľa. Asi meter od miesta, kde je osadená, padol Ján Holík. Danku Košanovú si strela našla približne v strede okrúhleho schodišťa pred školou.
U nás kontrarevolúcia nie je
Ráno toho osudného roku, keď sa ľudia v Československu zobúdzali do 21. augustového dňa, väčší šok nemohli zažiť. Večer si v pokoji ľahli a od skorých ranných hodín už pod oknami rachotali pásy tankov a duneli motory. Onedlho bolo na viacerých miestach počuť aj sporadickú streľbu. To Sovietska a ďalšie armády Varšavskej zmluvy prišli k nám zachraňovať socializmus. Nečakane, s „plnou poľnou“.
Mnohí ľudia sa namiesto do práce išli pozrieť von, čo sa to tam robí. Niektorí zúrili a kričali na Rusov: „otec osloboditeľ, syn okupant“... Po prvotnom šoku niektorí Bratislavčania dávali ruským vojakom jedlo a vodu... „Jedzte synku. U nás kontrarevolúcia nie je. Choďte domov,“ ponimájete? - prihovárala sa staršia pani obyčajnému ruskému vojakovi.
Zväčša chlapci, ale aj tí starší sa štverali na tanky a stupačky nákladných áut. Presviedčali vojakov, že u nás nemajú čo robiť. Rusi mlčali a pozerali do neurčita. Boli prekvapení, že sú v Československu. Doma im asi nepovedali kam idú.
Oprašovanie spomienok
Nedávno som si spomienky oživil prechádzkou po meste. Išiel som aj okolo vládnej budovy na Námestí slobody 29, ktorá bola vtedy azda najviac dostrieľaným domom v Bratislave. Do jeho fasády sa zahryzli odhadom dve, možno tri desiatky striel zo samopalov. Diery boli také hlboké, že sa mi do nich vtedy zmestil celý prst. Škoda, že dom neostal v pôvodnom stave. Ako pamiatka a memento... Neviem však, prečo práve z neho urobili Rusi „ementál“. Dnes je v tejto budove Úrad splnomocnenca vlády SR pre výskum a inovácie. Zazvonil som pri dverách. Otvoril mi starší pán a pozval ma dnu. Sadli sme si vo vrátnici a chvíľu spomínali na august 1968. O tom, že budova, ktorú teraz stráži, bola deravá ako sito, nevedel.
Potom som prešiel Obchodnou ulicou, ktorú v auguste ´68 zatarasilo množstvo tankov. Stáli tesne za sebou a navzájom sa blokovali. Bol to čudný vojenský ťah - takto sústrediť bojovú techniku. Okupanti však museli vedieť, že ich nikto neohrozuje, nenapadne, ináč by to neurobili. Chceli tým len ukázať silu. Zapôsobiť, zastrašiť.
Z Obchodnej je to k pošte na Námestí SNP len pár krokov. Aj na jej priečelí je pamätná tabuľa. Rusi tam zastrelili učňa chemickej školy Petra Legnera, zomrel pri prevoze do nemocnice. Polícia vyšetrovanie uzavrela s tým, že totožnosť vojaka, ktorý strieľal, nezistila.
S vojakmi v pätách
Spomínam si aj na to, že počas prvých dní okupácie Slovenský rozhlas akoby zázrakom, stále slobodne vysielal. Hoci Rusi jeho budovu obsadili. Vyzýval zachovať pokoj a varoval pred provokovaním vojakov. Všetci sme nielen počúvali správy, ale upozornenia a oznamy aj rešpektovali. Redaktori a hlásatelia vysielali z provizórnych priestorov. Jedno také utajené miesto bolo aj v objekte nedokončeného zosilňovača v časti mesta Ahoj (Na Briežkoch). Rusom dlhšie trvalo, kým tieto lokality odhalili.
Čo zanechali vojská
Slovákom a Čechom okupácia prekazila radosť z politického uvoľnenia a nádej, že socializmus môže mať aj „ľudskú tvár“. Tak veľmi mnohí po tom túžili... Tešili sme sa, keď ešte 5. januára ´68 odstúpil Antonín Novotný z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a v marci aj z úradu prezidenta republiky. Nemal Slovákov rád, čo neraz dával teatrálne najavo. Mnohí ľudia začali veriť, že komunisti sa môžu humanizovať a na čele s Alexandrom Dubčekom to dokážu. Vtedy vznikol aj slogan – „S Dubčekom a Husákom porazíme Rusákov“. Netušili sme, aký je naivný a nereálny.
Ruskí vojaci boli u nás štvrť storočia. Po okupácii a následnej politicko - spoločenskej „normalizácii,“ sa ľuďom na oči moc neukazovali. Zaliezli do kasární. Pravdu povediac, ani sme neboli na nich zvedaví. Lebo kto zažil august 1968, ináč to cítiť ani nemohol. Znova sme začali naoko žiť podľa hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy“. Spoločnosť znova ovládla faloš a pretvárka.
August 1968 v kocke
– Obsadzovanie územia Československa sa začalo v skutočnosti už 20. augusta 1968 o 23.20 h, hlavný nápor však prišiel práve 21. augusta.
– Na vpáde sa zúčastnilo 27 bojových divízií a jedna letecká armáda zo štyroch krajín: Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska a Bulharska. Pripravené boli aj jednotky NDR, ale na poslednú chvíľu boli odvolané.
– Intervencia bola reakciou na udalosti tzv. Pražskej jari, počas ktorej došlo v Československu k istému uvoľneniu režimu. Na čele snáh vybudovať „socializmus s ľudskou tvárou“ stál novovymenovaný prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexander Dubček.
– Okupácia spôsobila masovú emigráciu, na protest sa v rámci celého východného bloku upálilo niekoľko ľudí (najznámejší bol Jan Palach).
– Pobyt vojsk u nás zlegalizoval takzvaný Moskovský protokol, ktorý ÚV KSČ schválil 31. augusta.
– Na Slovensku zomrelo v dôsledku okupácie 37 ľudí, celkovo ich bolo 108.
– O odsune sa rozhodlo až v roku 1990, posledný transport odišiel 21. júna 1991, o šesť dní neskôr odletel aj veliteľ sovietskych vojsk generál Eduard Vorobjov.