Robert Fico:
Ignoruje kultúru. Ale počúva AC/DC
Existuje jedna vlastnosť Roberta Fica, na ktorej sa zhodnú jeho kritici aj priaznivci: „šialená“ pracovitosť. „Keď som pre neho robil, začínali sme o ôsmej ráno a končili o jednej v noci. Mne sa už krížili oči, no on šiel ďalej. A tlačil do toho aj
svoj tím,“ spomína Fedor Flašík, ktorý v roku 2002 pripravoval pre Smer me diálnu kampaň. Nie je pritom tajomstvom, že ambicióznosťou vynikal ešte pred vstupom do politiky.
Pán dokonalý
„Ako jednotkárovi mu išlo všetko výborne a ak ho aj niečo nebavilo, nedal to najavo,“ opísala Fica pre HN pred rokmi Elena Marková, bývalá triedna učiteľka z gymnázia v Topoľčanoch. Červený diplom z Právnickej fakulty na Univerzite Komenského, vstup do KSS, svadba so spolužiačkou Svetlanou, dcérou prominentného sudcu Jaromíra Svobodu. Úspechy mladšieho syna robotníka na vysokozdvižnom vozíku a predavačky obuvi nezastavil ani novembrový prevrat, ktorý si podľa jeho azda najznámejších slov vlastne „ani nevšimol“.
V roku 1992 získava titul CSc. s témou Trest smrti v Československu, kandiduje za poslanca SDĽ a z druhej desiatky na zozname sa v krátkom čase prebíja do prvej päťky. „Obišiel všetky dediny a mestá na východnom Slovensku a debatoval s ľuďmi,“ vysvetľuje jeden z dôvodov jeho rýchleho vzostupu Ľubomír Fogaš, právnik a bývalý politik, ktorý si Fica začiatkom 90. rokov vyhliadol ako spolupracovníka pre oblasť trestného práva a neskôr ho navrhol za poslanca.
„Vtedajšia doba nevyžadovala právnikov – encyklopedistov, ale ľudí schopných myslieť a komunikovať."
Prečítajte si aj: Andrej Kiska: Včera bol neznámy. Dnes je favorit
Milan Kňažko: Má v sebe žraloka aj zmysel pre humor
Človek v uliciach
Jeho dvaja najbližší ľudia v Smere, Robert Kaliňák a Peter Kažimír, vyvracajú názor veľkej časti spoločnosti, že Fico je konfliktný typ: nemá práve slabosť na novinárov ani na ľudí s opačným názorom. „Hľadá kompromis i v situáciách,
keď to už ostatní dávno vzdali," bránia ho kolegovia. No paradoxne – práve neochota podriaďovať sa kompromisom
stála za jeho založením Smeru v roku 1999. SDĽ ho totiž nenominovala na posty, na ktoré si ako v tom čase druhý najpopulárnejší politik robil nárok. Politicky sa to veľmi skoro ukázalo ako správny krok a definitívne sa to potvrdilo v roku 2004, keď Smer pohltil všetky ľavicové strany vrátane SDĽ.
Napriek viacerým kauzám, vrátane známej nahrávky naznačujúcej nekalé financovanie Smeru, Ficova hviezda odvtedy stúpala a už roky vedie rebríček najdôveryhodnejších politikov. A paradoxne aj tých najnedôveryhodnejších.
„Najviac impulzov získava človek na ulici, keď sa rozpráva s ľuďmi a počúva. Mnohé veci sa dajú využiť, a preto Robert Fico trávi veľa času v teréne,“ hovorí o dôvode jeho úspechu Kaliňák a neprajníci by sa mohli uškrnúť, že v podstate len opísal jeden zo životodarných zdrojov jeho populizmu.
Šport vždy nestačí
Práve šport a zdravý životný štýl je šikovný marketingový spôsob, ako ukazuje na verejnosti ľudskú tvár. Kaliňák k tomu
pridáva záľubu v rybárčení a rockových kapelách typu AC/DC, Guns N´ Roses či Kiss. Režisér Juraj Jakubisko zas oceňuje
jeho „znalosť historických faktov“. Podstatne vlažnejší je Ficov vzťah ku kultúre. „Návštevy divadla či opery by mu pritom mohli rozšíriť obzor. Predsa len – v umení sa často objavia veci, kde treba čítať medzi riadkami. A to môže byť dobrá sebareflexia,“ uzatvára Fogaš.
Ján Čarnogurský:
Muž, ktorý nejde iba do vyhratých vojen
Niektorí si symboliku svojho dátumu narodenia nesú po celý život. Ako novoročné dieťa dostal Ján Čarnogurský do vienka údel prvého, ktorý vkročí do nových výziev. Ako vojnové dieťa si musel zvyknúť na boj nielen o vlastnú existenciu, ale aj o názory. A zdá sa, že podobne to vidia i ľudia, ktorí ho už nejaký ten rok poznajú. „Osamelý vytrvalý bežec, ktorý má pred sebou jasný cieľ,“ tak ho charakterizuje Emília Keszegová-Pastvová, politická väzenkyňa, ktorú svojho času Ján Čarnogurský zastupoval. „Je uzavretý, nepreniknuteľný, nečitateľný.
A tvrdohlavý, nebojí sa prehrať jednu bitku – ustúpiť, lebo vidí cieľ, ku ktorému smeruje.“ Tá konečná vízia sa počas sedemdesiatich rokov postupne menila. Najprv si zaumienil študovať. Keď to nešlo v Bratislave (meno Čarnogurský kvôli otcovi – poslancovi z prvej slovenskej republiky – nebolo práve „in“), zamieril do Kežmarku. A keď ho nevzali na právo (opäť to meno), zvolil stavebnú fakultu. „Stretli sme sa v prvom ročníku a už vtedy bol veľmi sčítaný, oslňoval nás znalosťou histórie,“ hovorí manželka Marta. Napokon režim poľavil a on nie, prestúpil na právo a v roku 1969 doštudoval na Karlovej univerzite v Prahe.
Vysokohorské ciele
„Nechodili sme spolu, ale pozval ma s kamarátkou na výlet do Tatier, čím u mňa zabodoval,“ spomína dnes vyštudovaná stavebná inžinierka, ktorej podpis nesie napríklad aj bratislavský most Apollo. Ján Čarnogurský ich vtedy s kamarátkou previedol po neznačkovanej trase od Zeleného plesa cez Baranie sedlo na Téryho chatu. A po túre „nás gavaliersky pozval do Grandhotela na drink. S odstupom času to vidím ako symboliku nášho spoločného života, manžel vytyčuje ,vysokohorské ciele‘ a ja niekedy protestujem. Ale napokon je to zmysluplné a život ukáže, že mal pravdu a stálo to za námahu,“ uvažuje Čarnogurská.
To sme však už v sedemdesiatych rokoch a Ján Čarnogurský sa ako mladý advokát snaží ísť hlavou proti múru socialistického režimu. Zastupuje náboženských aktivistov a politických disidentov, čo mu nakoniec vynesie „vyhadzov“ z radov advokácie. „Viete, on bol neoblomný. Hoci musel potom robiť šoféra a neskôr zostal úplne bez práce,“ hovorí spisovateľ Rudolf Dobiáš.
Moderný Don Quijot? Ale so cťou
Práve neústupnosť a istá tvrdohlavosť ho zrejme posúvali ďalej. „Nie je to človek, ktorý by išiel iba do vyhratých vojen a niekedy ho doslova baví provokovať svoje okolie názormi, ktoré práve nie sú v móde,“ tvrdí zakladateľ Modrého anjela Radovan Bránik. Jeho postoje sa nie vždy páčia, ale ako dodáva, „nesúhlasiť s ním je príjemné, pretože si nepamätám, že by niekedy v diskusii stratil úroveň a nadhľad. Áno, možno je Donom Quijotom... ale žijeme vo svete, kde je to meno vyznamenaním.“
No tak odporcovia, ako aj známi uznávajú, že Ján Čarnogurský neuhýba. „Vnútri je neuveriteľne pevný. Je to jeden z tých, čo by vedeli za Slovensko aj zomrieť,“ hovorí bývalý kolega z KDH Vladimír Palko. „A možno vás to rozosmeje, ale keď sa pozriete na fotku, kde sedí vo väzenskej cele a dvíha prsty do véčka, tak na jeho tvári vidíte, že je aj trochu plachý.“
Mimochodom, to väzenie si odkrútil v osemdesiatom deviatom a strávil v ňom aj pamätné revolučné dni, ktoré nakoniec viedli k tomu, že sa dostal na slobodu. V novodobom Česko-Slovensku a neskôr v samostatnej Slovenskej republike už naplno zabral v politickom dianí. Založil KDH a ako jeho dlhoročný predseda si vyskúšal aj post predsedu vlády a ministra spravodlivosti.
Rusko ani tanec nie sú problém
Vždy sa mu niečo vytýkalo, upozorňuje ďalší jeho politický súpútnik František Mikloško. „Na začiatku to bolo to smiešne obvinenie, že rozbil družstvá. Potom, že pod jeho vedením KDH nemôže dosiahnuť dobrý volebný výsledok.“ Teraz je to najmä jeho vzťah k Rusku a k politickým krokom predstaviteľov ruskej politiky. No ako Mikloško dodáva, s jeho závermi nemusíme vždy súhlasiť, ale „je jedným z mála slovenských politikov, ktorý sa vôbec odváži takéto názory vysloviť“. Ísť takpovediac s kožou na trh sa vraj nezdráha ani mimo politického ringu. „Raz som ho počul spievať a raz videl tancovať moderné tance,“ spomína s úsmevom Palko. „Bolo to dosť hrozné, ale i na tom bolo vidieť, že má levie srdce bojovníka.“
Karikatúry: Martin Schwarz