Môj dedo prišiel o krčmu. A tým aj o zmysel života
„Narodil som sa v krčme u svojho deda,“ zvykne hovoriť spisovateľ, scenárista a dramatik Dušan Mitana. Keby prišiel na svet o dva roky neskôr, už by sa k takémuto exotickému rodisku hlásiť nemohol. V roku 1948 totiž starý otec z maminej strany o tento podnik prišiel. Dôvod? „Znárodnenie. Rovnako dopadla kopa ľudí,“ lakonicky komentuje Mitana. Starý pán – bývalý ruský legionár – túto stratu neznášal ľahko. Zvlášť fakt, že ho o krčmu pripravili komunisti, proti ktorým počas prvej svetovej vojny bojoval.
„Poctivo si na ňu našetril po tom, čo sa vrátil v roku 1920 z ruského zajatia a zvolili ho za richtára Moravského Lieskového. A keď mu ten podnik vzali, akoby rezignoval na život. Do piatich rokov umrel.“
Dedo však nebol v ich rodine jedinou obeťou znárodnenia. Postihla aj jeho otca. Ten si svoju živnosť – krajčírsku dielňu – dokonca neužíval ani tri roky. Zhodou náhod si ju totiž takisto otvoril po návrate z vojny – avšak z druhej svetovej. Neskôr pracoval v miestnej fabrike na výrobu topánok. „Otec o tom nikdy veľmi nerozprával, hoci som sa ho na to občas vypytoval. Zdalo sa mu zbytočné vracať sa k tomu. Ale na jednu jeho poznámku si predsa len spomínam. Vravel, že nebyť toho znárodnenia, mohol by som študovať v Paríži,“ uzatvára Mitana.
Môjho otca znárodnili komunisti. Ako komunistu
„Môj otec bol jeden zo štyroch spolumajiteľov úspešnej firmy Terrazzo, ktorá vyrábala keramické obkladačky. Firmu po víťaznom februári znárodnili, čiže ukradli,“ takto začal svoje rozprávanie dnes sedemdesiatsedemročný Tomáš Janovic. A bolo vidno, že do minulosti sa mu vracať nechce. Jeho otec vyrástol ako polosirota s matkou a keď odišiel za strýkom, spolu s ďalšími dvoma spoločníkmi založil spomínanú firmu Terrazzo. „Spolumajitelia boli jeden luterán Slovák, pán Peteraj, strýko Kamila Peteraja, a jeden katolík Maďar, pán Vadkerty. No a táto nesvätá trojica pribrala môjho otca za spoločníka,“ spomína Janovic v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom s názvom Humor ho! Firme sa darilo, keď sa však slovenskí občania židovského pôvodu stali štvancami, dvaja spoločníci jeho otca prevzali firmy na seba a celú vojnu ich podporovali. Prežiť roky skrývaním sa však bolo náročné. „Potom sa stalo, že otec sa po vojne vrátil do firmy a úspešne v nej podnikal, až kým ho po roku 1948 komunisti neznárodnili. Paradoxom je už len to, že ho znárodnili ako komunistu,“ dopĺňa Janovic v knihe rozprávanie o svojom otcovi, ktorý vstúpil do komunistickej strany v roku 1945 a podľa jeho slov bol srdcom ľavičiar. „Táto veľkokrádež všetkého súkromného majetku sa odohrala pod rôznymi utopickými a demagogickými heslami. A výsledok lúpeže? Stačí si porovnať Severnú a Južnú Kóreu alebo bývalé západné a východné Nemecko. Ľudia sú síce nepoučiteľní, ale mali by sme si dávať pozor na demagógov a utopistov. Mám takúto smutnú anekdotu: Utópia, utópia! Koľkí sa v nej ešte utopia?“ zhodnotil nám po svojom známy spisovateľ. Aj potom sa však dlho skrývali a jeho otec sa celý život bál.
Na našom kravíne dnes stojí obecný úrad
Dnes 67-ročnému Alfrédovi Linckému znárodnenie takpovediac zobralo starého otca. „Môj dedo Pavel prišiel na Slovensko ešte koncom 19. storočia z Nemecka aj s ovdovenou matkou,“ spomína. Kúpili pozemky v katastroch obcí Slovenská Nová Ves a Voderady od grófky Zičiovej. „Dodnes máme o tom doklady. A tiež list, kde moju prastarú mamu označili ako najväčšiu a najlepšiu dorábateľku sladovníckeho jačmeňa v celom Rakúsko-Uhorsku, “ spomína. Rozsiahly majer, kde Linckeovci gazdovali, dával prácu aj širokému okoliu. „Dedo mal veľké hospodárstvo, neskôr prefinancoval rekonštrukciu mlynu v Dolnej Strede, bol to prvý elektrický mlyn na Slovensku.“ Do kompletnej opravy strojov a celej trojposchodovej budovy dal milión vtedajších korún. Prišiel však rok 1952 a úspešné gazdovstvo sa stalo tŕňom v oku „vyššej“ moci. Zámienkou sa stalo neplnenie dodávok potravín. „Samostatne hospodáriaci gazdovia museli odovzdávať určitý predpísaný kontingent mäsa, mlieka a tak podobne. Môj dedo to plnil, hoci mu ostatní vraveli, načo to robíš, oni si beztak niečo nájdu,“ hovorí Alfréd Lincke. A stalo sa. Keď sa mu raz nepodarilo odovzdať predpísaných 500 vajec, do majera „prikvitli“ traja muži. „Označili ho za kulaka, ktorý vraj nesplnením dodávky ohrozil výživu obyvateľstva Československa.“ Z celého majetku mu vyhradili len jeden pár koní a voz, do ktorého si mohol zobrať najnutnejšie veci. Rozsudok znel: konfiškácia kompletného majetku v prospech štátu. Pavel Lincke dostal 24 hodín na to, aby statok opustil.
„Bolo to hrozné. Dedo mal napríklad celú jednu miestnosť ako knižnicu, mal tam aj mnoho vzácnych kníh. Všetko to spálili a zničili,“ chveje sa jeho vnukovi, ktorý mal vtedy šesť rokov, hlas. Okrem majera, dobytka či mlynu v prospech štátu prepadli aj úspory 600-tisíc, ktoré mal Pavel Lincke s manželkou na účte v banke. Z veľkého domu sa presťahovali k synovi do letnej kuchyne. „Hoci som bol malý chlapec, intenzívne som to vnímal. Dedo však toľkú krivdu nezniesol, do roka umrel.“ Biľag však padol na celú rodinu. Syn, ktorý dovtedy spravoval mlyn, sa zamestnal ako šofér autobusu a vnuka nezobrali na vysokú školu. „V mojom posudku totiž stálo – syn kulaka, takže som rok strávil ako údržbár v pečivárňach. Až odtiaľ som mohol ako robotnícky káder ísť ďalej študovať.“ Vzťah k pôde však zdedil po predkoch, 35 rokov totiž robil na družstve. Z pôvodných majetkov rodine po revolúcii vrátili mlyn a niečo z ornej pôdy. „Mlyn však bol v úplne dezolátnom stave, bola v ňom postupne miešareň krmív a neskôr sklady,“ hovorí Alfréd Lincke. Na miesta, ktoré kedysi patrili jeho rodine, sa niekedy chodí pozrieť. „Presne si pamätám, čo kde stálo. A na mieste, keď bol kedysi veľký kravín, dnes stojí obecný úrad.“
Z podpisu sa vykľulo väzenie
Príbeh Jána Mihaliča v rámci projektu Nenápadní hrdinovia rozprávala prešovským študentom jeho dcéra Jana. V roku 1934 v obci Kurima neďaleko domu postavil mlyn, ktorý sa čoskoro stal vyhľadávaným v blízkom aj širšom okolí. Neskôr si dokonca vybudoval aj pílu - gáter, hneď oproti mlynu, a začal podnikať aj v tejto oblasti, rezal drevo pre celý kraj. Prišiel rok 1950 a Ján Mihalič sa stal takpovediac triednym nepriateľom. Najprv mu zastavili podnikateľskú činnosť, potom mlyn dostalodo nájmu roľnícke spotrebné družstvo (RSD) Giraltovce. Za mlyn a pílu mal dostávať ročne 24 652 Kčs. No už v auguste Mihaliča zatkli, takže štát „ušetril“. Na ten osudný deň spomína jeho dcéra Jana takto: „Prišlo auto, z ktorého vystúpili muži v čiernych, dlhých, kožených kabátoch. Otecka zobrali do auta s tým, že terba ísť do Giraltoviec podpísať nejaké dokumenty ohľadom mlyna.“ Otec sa však domov už nevrátil – skončil vo väzení. A ako sa neskôr dozvedeli, po ceste do Giraltoviec si urobili malú zastávku, počas ktorej ho muži poriadne zbili. Odsúdili ho na 14 rokov, z ktorých si odsedel deväť. Jeho rodina ho vídala málokedy, aj tých niekoľko návštev vo väzení boli komplikované. „Videli sme ho len cez sklo, nemohli sme sa ho ani dotknúť. Nehovoriac o tom, že mu vo väzení prasklo slepé črevo, takže na jednu „návštevu“ ho doniesli nevládneho na plátených nosidlách, len tak ho položili na zem a nemohli sme k nemu ani ísť.“
Viac o aktuálnom ročníku projektu nájdete tu.