Verili v Ježiša Krista i v poludnicu. Aj takí boli naši predkovia. A ich strach z démonických bytostí vrcholil práve na stridžie dni, v polčase ktorých sa práve nachádzame. A tak sme sa rozhodli zistiť, ako tie naše slovenské strašidlá vlastne vyzerali. A čo z nich zostalo.
„Keď som neposlúchala – bála som sa poludnice, keď som zmokla – smiali sa mi, že som zmok, a keď sme potme s oteckom videli svetielko, privrela som oči a uvidela svetlonosa alebo trpaslíka s malým lampášom.“ Aj takéto obrazy defilujú v mysli osemdesiatsedemročnej etnologičky Viery Gašparíkovej, keď sa vracia v spomienkach do svojho detstva. Napokon, najmä ony majú na svedomí, že sa vypracovala na svetovo uznávanú expertku na povery a rozprávky.
Dnes sa už dospelí ani deti poludnice nedesia a o takej grgalici či bohynke pravdepodobne nikdy ani nepočuli. Čo to vlastne boli za bytosti a ako je možné, že naši pobožní predkovia dokázali naraz veriť v ne aj v Ježiša Krista?
Vhodnejší čas na položenie si tejto otázky azda ani neexistuje. Práve sa totiž nachádzame v polčase medzi Katarínou a Štedrým dňom, priamo uprostred „stridžích dní“. V najtemnejšom období roku, keď podľa viery našich predkov ožívajú démonické sily.
Démonológia is not dead
Knieža Vladimír postavil na kopci pri Kyjeve drevenú sochu Perúna a vedľa nej plastiky ďalších slovanských bohov. Keď potom prijal v roku 988 kresťanstvo, rozkázal sochy vyvrátiť, niektoré rozsekať a iné do ohňa hodiť.
Aj takto podľa letopisu ruského kronikára Nestora z 10. storočia vyzeral prechod z pohanskej slovanskej viery na kresťanstvo. A treba povedať, že christianizácia sa v tomto smere podarila takmer dokonale. Hoci výrazy typu „doparoma“ (Parom bol synonymum Perúna) zotrvali v našom jazyku dodnes, reálnu vieru v starých slovanských bohov Dažboga, Striboga či Mokoša skutočne pomerne rýchlo nahradila viera vo Svätú Trojicu. A tým sa podľa slov Viery Gašparíkovej aj zastavil prirodzený rozvoj oficiálnej slovanskej mytológie.
Ani kresťanstvu sa však nepodarilo vykoreniť čosi iné: ľudovú vieru v čarovné bytosti či prírodných duchov, teda stelesnenie pôvodných animistických predstáv ľudí. Jedným slovom: démonológiu.
Otčenáš pre poludnicu
„Náboženský synkretizmus je v ľudovej religiozite fascinujúcim problémom na skúmanie aj pre dnešného etnológa,“ komentuje tento fenomén etnologička Katarína Nádaská, autorka čerstvo vydanej knihy Čerti, bosorky a iné strašidlá. Ľudia si totiž do veľkej miery neuvedomovali, že by ich „pohanská viera“ mala stáť naproti večernej modlitbe alebo návšteve kostola. Navyše, svoje večerné rozprávania o revenantoch, morách či vodníkoch mali jednoducho radi.
Plody tohto prelínania kresťanstva a pohanstva sa zachovali aj v ľudovej slovesnosti, a neraz majú skutočne bizarnú podobu. Predstavte si, že taká poludnica napríklad skúšala roľníkov z modlitby Otčenáš. Keď nevedeli, kosákom im odsekla hlavu.
To však neznamená, že by sa táto „dvojkoľajnosť“ bez problémov tolerovala. Už od čias štúrovcov sa podľa slov etnologičky Kataríny Nádaskej objavovali spisy brojace proti poverám. Nad slabou účinnosťou tejto osvetovej činnosti však farári iba sťažka vzdychali...
Ako na strigôňov
„Od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc,“ hovorili (a stáročia aj verili) naši predkovia, a práve preto druhá polovica adventného obdobia ešte donedávna doslova prekypovala všakovakými rituálmi. Cesnakom sa robili krížiky na veraje dverí, dom sa obchádzal so svätenou vodou, prípadne sa okolo neho rozsýpal mak a kúty sa vymetali husacím perím. A to všetko na ochranu pred spomínanými démonickými bytosťami, v tomto prípade strigami. „Veľký strach mali ľudia najmä pred ich vyčíňaním v maštali – aby kravy nestratili dojivosť,“ komentuje Nádaská. Zaujímavou súčasťou protistrigônskych praktík bol napríklad aj zákaz čokoľvek z domu požičiavať či okurovanie dobytka dymom z posvätných rastlín.
Druhá vec je, že zo všeobecne rozšírených povier sa dalo aj celkom pekne profitovať. „Mládenci napríklad radi v noci odprevádzali dievčatá z priadok či páračiek domov – aby ich mátoha neuchytila,“ usmieva sa Katarína Nádaská. A keďže na Katarínu, Barboru či Luciu bol zákaz priasť, šiť aj tkať, ženy si mohli úplne legálne oddýchnuť.
Nie svetlonos. Fosforeskujúce drevo
Smrteľnú ranu týmto poverám zasadila priemyselná revolúcia. Mestá sa rozvíjajú a do každodenného života vstúpia médiá, čím sa vytrácajú spoločenské príležitosti pre rozprávačov a stretnutia spoločenstva ľudí, ktoré boli živnou pôdou na vznik a šírenie povier a rozprávok.
Navyše, veda postúpila natoľko, že mnohé pôsobenia „strašidiel“ sa dajú, samozrejme, vedecky vysvetliť. Napríklad taký svetlonos, predstavy o ktorom mohli vyvolať spráchnivené fosforeskujúce kúsky dreva, prípadne náleziská ropy alebo zemného plynu, v ktorých dochádzalo z času na čas k samovznieteniu. Príbehy o šarkanoch a tajuplných miestach, dierach a priepastiach zas podľa Gašparíkovej často vychádzali z faktu, že na týchto miestach našli pastieri oviec kosti pravekých zvierat a príbeh o šarkanej diere bol na svete. A keď mala nejaká žena výnimočnú schopnosť, dedina z nej raz-dva „vytvorila“ bosorku.
Víly (ne)zapadli prachom
Zmokovia a víly sa však z našich životov predsa len nestratili úplne: postupne sa totiž stali súčasťou folklóru. „Stopy demonológie nachádzame v tisíckach rozprávok, v legendách a povestiach, z ktorých mnohé podnietili aj umeleckú tvorbu básnikov a spisovateľov,“ komentuje Gašparíková.
A hoci v ich skutočnú existenciu už nikdy veriť nebudeme (a ani by to nebolo správne), bola by veľká škoda, keby sme ich nechali bohapusto zapadnúť prachom. Lebo – ako vo svojej knihe Čerti, bosorky a iné strašidlá píše Katarína Nadaská: „Ľudové rozprávania, rozprávky a povesti patria k duchovným prameňom, ktoré sú schopné prebudiť a rozvlniť detskú fantáziu, nohám dať sedemmíľové čižmy a duši rozlet, naučiť mladého človeka snívať.“ A my dodávame: nielen mladého.