Sedemnásteho novembra 1989 sa v bratislavskom Blumentálskom kostole odohrávala bežná omša. Viedol ju Don Antonio, ako veriaci nazývali svojho kňaza – Antona Srholca. V tom čase mohli už aj niektorí ´zakazovaní´ kňazi kázať v kostoloch. Bol to výsledok dlhodobého tlaku veriacich, ale aj medzinárodných udalostí leta 1989. Stačí si pripomenúť, ako vtedy v lete už stovky východných Nemcov utekali cez ústretové Maďarsko na Západ. Aj v Československu bolo cítiť istý druh „odmäku“, a tak omše už mohli viesť, hoci pod dohľadom bezpečákov, i duchovní, ktorí boli predtým dlhé roky prenasledovaní. Anton Srholec bol jedným z nich.
Na spomínanej omši ešte nestihli doznieť slová Dona Antonia, keď sa v dave v kostole rozšírili dohady o mimoriadnych udalostiach zo študentskej demonštrácie v Prahe. Kňaz doslúžil a už tušil, že sa čosi deje. Medzi ľuďmi v kostole to začínalo vrieť. Vyzval všetkých, aby šli spoločne na neďaleké Gottwaldovo námestie, odtiaľ na Hviezdoslavovo. Tam pri soche Hviezdoslava rečnili niektorí umelci.
„Na druhý deň som po omši zorganizoval presun k Justičnému palácu, kde sme pred zástupom policajtov vyjadrili solidaritu štyrom súdeným disidentom – známej bratislavskej ,štvorke´,“ vraví Anton Srholec. Spomína si, ako tam už ktosi priniesol a podával čaj, ako vtipkovali s bezradnými bezpečákmi, kričali a vyvolávali heslá. Na ďalší deň šli s ním masy na Námestie SNP. Don Antonio sa v tých dňoch na tribúne po boku Jána Budaja a Milana Kňažka opýtal čelom k masám pamätné slová: Kresťania, kde ste?
Maturita a štátnice
„November takým ľuďom, ako mne, radikálne zmenil život, pretože predtým všetky cesty viedli do Moskvy,“ hovorí Anton Srholec, ktorý pre nevydarené prekročenie hraníc strávil v mladosti desať rokov ako väzeň v uránových baniach. Ďalších desať sa živil len ako robotník. V súkromí sa však stále vzdelával v teológii, ktorú v šesťdesiatych rokoch v čase politického uvoľnenia rok študoval aj na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne.
Za normalizácie sa mu popri práci pri vysokej peci podarilo zložiť i štátnice z angličtiny a nemčiny. „Napriek tomu a aj napriek maturite som bol človekom druhej triedy, doživotne odsúdený na manuálnu prácu a na to, že nesmiem nikdy vycestovať von, ani vstúpiť niekam, kde sa vzdeláva alebo vychováva mládež,“ pripomína kňaz. V roku 1985 sa musel zmieriť s tým, že mu odobrali súhlas na kňazskú činnosť. Zostala mu iba robotnícka profesia a duchovnú činnosť robil len s problémami. V júni 1989 odišiel do dôchodku. Tešil sa z toho, že si bude užívať penziu, ale aj z toho, že vtedajší mocní už mu povolili aspoň pololegálne pôsobiť na poste kaplána v kostole. To všetko však trvalo len do novembra a známej „zamatovej revolúcie". Tá mu dovtedajší život obrátila celkom na ruby.
Namiesto penzie do novej práce
Novembrové udalosti ho zastihli ako príležitostného skladníka v Doprastave. „Komunisti predsa len verili, že kňazi nekradnú, a tak nám prácu v skladoch povoľovali,“ smeje sa Don Antonio. Po pamätnom „sedemnástom“ ho už spoznalo z tribúny celé Slovensko. V nasledujúcom období sa veľmi zasadzoval za právo prejavu, za slobodu slova a najmä za slobodu náboženstva. No znova ho postihla smola. Ako sám hovorí, v cirkvi mal takých priateľov, ktorí ho mali málo radi, medzi nich patril ešte aj dnes žijúci emeritný arcibiskup Ján Sokol.
„Keď už bola sloboda a Sokol nepotreboval súhlas, aby mi pridelil miesto v niektorej obci ako správcovi farnosti, tak mi ho nedal. Mali sme odlišné názory, a to on nemal rád. On je dosť ľudový, sentimentálny, povrchný, ja som hĺbavý, premýšľavý a cirkevné predpisy pre mňa nie sú také dôležité ako preňho,“ vysvetľuje Anton Srholec.
Po tomto konflikte mu ponúkli saleziáni odísť do Svätého Beňadika. On sa však rozhodol zostať v Bratislave. „Tu sa to varí pre celé Slovensko a ja som rád v centre diania. Mám rád informácie z prvej ruky a svojou autoritou a prítomnosťou chcem prispievať k tomu, aby sloboda rástla.“
Starostlivosť o bezdomovcov
V roku 1991 založil občianske združenie, ktoré sa začalo starať o bezdomovcov. Táto kategória ľudí sa v nových podmienkach ocitla akoby vo vákuu, nikoho nezaujímala. Srholec to veľmi citlivo vnímal. Jeho združeniu sa podarilo získať od mesta bezplatne do trvalého prenájmu bývalú robotnícku ubytovňu v Podunajských Biskupiciach. Zariadenie nazval Resoty, ako skratku resocializačného zariadenia. Spočiatku si myslel, že bude mať na starosti len pár ľudí a tí že mu budú takmer kamaráti, teda že pôjde skôr o „pridruženú výrobu“ alebo niečo ako vedľajší úväzok. No bezdomovcov pribúdalo a pre kňaza na dôchodku sa stali hlavnou náplňou práce, radosťou i zdrojom energie. Od mesta na túto činnosť nedostáva nič, ale zariadenie nič ani nepotrebuje. Pomáhajú im známi a priatelia z celého Slovenska – tu pošlú šatstvo, tu potraviny, ďalší dávajú dve percentá zo svojej dane.
Postupne sa ťažisko Srholcovej práce dokonca obrátilo. Dnes tvrdí, že nepomáha on chudobným, ale teraz už skôr oni jemu. Do zariadenia chodieva, či už pre stravu, alebo po inú pomoc, niekedy aj 120 ľudí, hoci zariadenie má kapacitu len 40 či 50 osôb. Kňazovi pomáha v tejto práci aj setra Rita z Írska. Keďže sa popri „šéfovi“ všetkému priučila a dobre tejto práci rozumie, Don Antonio je pripravený, že jej v prípade akejkoľvek nepredvídanej udalosti odovzdá celé zariadenie do rúk. Pretože presne vie, čo má robiť. Kňaz však stále hľadá aj „mužskú ruku“, ktorá vo vedení takéhoto náročného zariadenia je potrebná rovnako.
Pomoc ďalším mimo Európy
Anton Srholec zdôrazňuje, že sedemnásteho novembra si ešte aj on myslel, že pád socializmu, hoci už vnútorne tušil jeho koniec, bude trvať oveľa dlhšie. Dodnes si podrobne pamätá, ako sa neraz rozprával na túto tému s dlhoročným priateľom, psychiatrom profesorom Jozefom Pogádym, ktorý je známy okrem iného tým, že v Pezinku vybudoval kvalitne fungujúcu psychiatrickú nemocnicu. „Tykal som si s ním. Veľa sme sa o týchto veciach bavili. On bol komunista, ale nie bigotný. Na všetko okolo seba mal triezvy náhľad. V novembri 1989 sme sa tiež stretli a hovoril mi: Tonko, toto sa skončí, je už celkom jasné, že toto všetko padne. Ja som si však myslel, že rozpráva bludy, ale on mal pravdu.“
Napriek pochybnostiam zasadili tieto rozhovory Antonovi Srholcovi chrobáka do hlavy. Aj jemu bolo čoraz jasnejšie, že režim je oveľa viac zraniteľný, než vyzerá zvonka. A že už sa skutočne rozsypáva. „Nakoniec socializmus padol, ako keby dostal infarkt. A tak sme sa vrátili do Európy, kde sme vždy boli a kam sme vždy patrili,“ tvrdí kňaz.
Dnes presadzuje, aby ľudia od Európy veľa nečakali, naopak, aby sme my ako Európa pomáhali zase tým, ktorí ešte nemajú takýto stupeň demokracie. Srholcovou centrálnou témou vždy bola a je sloboda. „Pre ňu som veľa zaplatil, vlastne aj osobnú slobodu, ktorú mi dlhé roky obmedzovali. Avšak ja to vidím všeobecnejšie: Bol by som najšťastnejší vtedy, keby boli šťastní všetci. Pokiaľ bude jediný človek nešťastný, našou povinnosťou je všimnúť si ho a urobiť preňho hoci len niečo malé. Cítim sa na to povolaný a kým vládzem, budem pracovať v prospech slobody pre všetkých, nielen pre seba,“ hovorí. Jeho srdcovou záležitosťou je aj presadzovanie toho, aby si ľudia slobodu nielen užívali, ale aby si ju ctili a cítili jej mantinely. A hlavne, aby dopriali slobodu aj druhým.
Kto je Anton Srholec
Kňaz, spisovateľ a charitatívny pracovník. V roku 1951 sa pokúsil prekročiť hranice, prichytili ho, odsúdili a dostal 12 rokov väzenia. Strávil ich prevažne v uránových baniach v Jáchymove. V roku 1969 dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska, pobyt si predĺžil na rok a dokončil teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. v roku 1970. Po návrate domov pracoval len manuálne, no pololegálne robil i duchovnú službu, hlavne so zameraním na mládež. Bol neustále sledovaný Štátnou bezpečnosťou. Po roku 1989 činný v Slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín a v mnohých ďalších. Napísal niekoľko kníh, mám čulé kontakty aj so zahraničím. Je zakladateľ občianskeho združenia Resoty a ubytovne pre bezdomovcov, ktorým vďaka dobrodincom a sponzorom pomáha aj vo vysokom veku. Má množstvo ocenení, medzi iným dostal aj pozvanie od amerického prezidenta Clintona na modlitbu s raňajkami.
Prečítajte si aj príbeh Antona Hykischa, či rozhovor s bývalým spolupracovníkom i príslušníkom ŠtB Alojzom Lorencom.