Ondrej Nepela: Po olympiáde už nebolo o čo bojovať
Najúspešnejší slovenský krasokorčuliar, slovenský športovec storočia... alebo jednoducho Ondrík. Pri mene Ondrej Nepela automaticky vyskakuje obraz zašlých dôb, keď Československo patrilo k svetovej krasokorčuliarskej špičke a až do Vancouvru 2010 aj nedostižný triumf: zlatá medaila zo zimnej olympiády. Konkrétne z japonského Sappora 1972. O necelý mesiac vyhral svoje druhé majstrovstvá sveta v kanadskom Calgary. Keď sa ho po návrate do Bratislavy pýtali, ktorú medailu si váži viac, redaktorovi filmového týždenníka odpovedal: „Osobne sa mi jazdilo lepšie v Calgary, ale myslím si, že tá olympijská je ešte o niečo cennejšia.“ A mal pravdu. Na cenný kov si pod piatimi kruhmi už nesiahol, pretože po majstrovstvách sveta v Bratislave v roku 1973 (ktoré, mimochodom, vyhral) skončil s amatérskou činnosťou. Nebolo už veľmi o čo bojovať – dovtedy stihol nazbierať päť titulov majstra Európy, tri majstra sveta a osem Československa.
Cesta za týmto všetkým sa začala, keď celý nadšený poskakoval pred televízorom, v ktorom sa po ľade preháňal ďalší olympijský medailista Karol Divín. Mimochodom, Nepelov veľký vzor. Mama vtedy sedemročného Ondríka zaviedla na zimný štadión, ktorý dnes nesie jeho meno a kde sa ho za pohár malinového džemu ujala trénerka Hilda Múdra. Na pätnásť rokov vytvorili nerozlučný tandem a aj potom, ako Nepela odišiel do zahraničia, pravidelne „tete Hilde“ volával. Pamätná sapporská medaila bola len prirodzeným vyvrcholením ich spolupráce. Ondrej Nepela mal totiž po povinných cvikoch taký nedostižný náskok, že „aj keby sa vo voľnej jazde šúchal po zadku, tak vyhrá“. To citujeme Hildu Múdru. A pritom podľa nej za Nepelovými úspechmi nestál ani tak talent, ale skôr svedomitosť a pevná vôľa. „Všetko si tvrdo oddrel na ľade. Nepoznala som nikoho, kto by prejavil toľko usilovnosti na dosiahnutie cieľa,“ spomína dnes 88-ročná trénerka. Pozemský ľad opustil Ondrej Nepela pred 25 rokmi, keď 2. februára v nemeckom Mannheime podľahol rakovine lymfatických uzlín.
Jozef Sabovčík: Medailu sme nečakali. Pre koleno
Je 8. februára 2002 a na vysvietenú ľadovú plochu olympijského Salt Lake City s energiou sebe vlastnou vtrhne oheň. Svet ho pozná ako Jumping Joea a rolu, ktorú počas otváracieho ceremoniálu stvárňuje, si užíva. Nechýbajú oranžové vlasy a na záver povestné salto vzad. Tým sa druhá účasť Jozefa Sabovčíka na zimných olympijských hrách končí. O niekoľko dní neskôr, teraz však už v rámci pretekov, sa iní špičkoví krasokorčuliari bez štvoritého skoku nezaobídu. Pretože bol to práve rodený Bratislavčan, ktorý na súťažnom ľade ako prvý predviedol vo vzduchu štyri otočky. A od jeho bronzového zásahu v Sarajeve 1984 trvajú už tridsaťročné slovenské medailové suchoty. Hoci tretia priečka bola vtedy skôr prekvapením. „Jozef mal dlhodobo problémy s kolenom a pred olympiádou to bolo vo veľmi nepríjemnom štádiu,“ spomína si jeho vtedajšia trénerka Agnesa Búřilová. „Tesne pred hrami sa mu objavila voda v kolene, museli mu ju vyťahovať, takže do poslednej chvíle sme mali len kondičné tréningy, skoky a rotácie začal robiť až tri dni pred súťažou.“ Preto vraj rátali, že by sa mohol umiestniť možno niekde v prvej šestke. „Povinné cviky zvládol, aj voľná jazda sa začala dobre. A druhú polovicu som už len tŕpla, aby to vydržal,“ smeje sa Búřilová. Bol z toho nakoniec bronz a obrovská radosť. Ale práve ono nešťastné koleno spôsobilo, že sa zo súťažného kolotoča porúčal už ako 24-ročný. S olympijskou medailou a dvoma titulmi majstra Európy.
Povestné skoky však v rôznych revue predvádza dodnes. „Myslel som si, že budem korčuľovať nanajvýš do štyridsiatky. Ale na štyridsiate narodeniny som skočil štvoráka, nuž mi ani na um nezišlo jazdenie nechať. Prešlo ďalších desať rokov a ja som stále na ľade,“ vyhlásil vlani čerstvý päťdesiatnik.
„Bol veľmi talentovaný a bavili ho hlavne skoky,“ potvrdzuje Agnesa Búřilová. „Mal na ne predpoklady, bol výbušný v odraze. Okrem toho jeho otec bol choreograf a mamička balerína, takže mal aj koordinačné schopnosti.“ Sabovčíkov temperament a duša rebela sa vraj prejavil najmä v puberte. Mal rád tvrdú hudbu a jasnú predstavu o tom, čo chce jazdiť. „Hoci mal rodičov ,baleťákov´, chcel prezentovať mužné korčuľovanie,“ hovorí trénerka. Na začiatku sezóny si nechal narásť dlhé vlasy, na ktoré sa v socialistickom Československu hľadelo krivo. „Mne potom vyčítali zlú politicko-výchovnú prácu. No len čo išiel na prvé preteky, vlasy išli dolu,“ smeje sa Búřilová. Jozef Sabovčík dnes žije v USA, na Slovensko sa však pravidelne vracia. Okrem iného aj ako gestor projektu Jumping Joe, ktorý sa venuje mladým krasokorčuliarom.
Karol Divín: Ľadový elegán si striebro odtrpel
Keby nebolo Antonína Finstera, „Karcsi“ Divín by sa možno spolu s československými futbalistami tešil v roku 1962 z druhej priečky na majstrovstvách sveta. Namiesto toho si dva roky predtým na krk zavesil cennejšie striebro. V Squaw Valley sa tak stal historicky prvým Slovákom s individuálnou medailou spod piatich kruhov. No, i keď Slovákom... „Som Stredoeurópan,“ s obľubou o sebe vyhlasuje dnes 77-ročný Divín. Po babke Slovák, po mame Čech a po otcovi Maďar však vyrastal v Bratislave. Práve tu sa z Karola Finstera stal Karol Divín (po vojne si rodina zobrala priezvisko Karolovej starej mamy). A práve v Bratislave začal pod vedením otca, mimochodom, trojnásobného krasokorčuliarskeho majstra Maďarska, drilovať prvé piruety. Hoci sa s obľubou „ulieval“ na Tehelnom poli s futbalovou loptou. Otec ani ľad ho však nepustil a talentovaný Divín s elegantným prejavom začal zbierať prvé úspechy na medzinárodnej scéne. Po troch bronzoch a striebre prišli v rokoch 1958 a 1959 dva tituly majstra starého kontinentu.
Divín sa pripravoval na nadchádzajúcu olympiádu a ako prvý Európan trénoval trojitého rittbergera. Výsledkom bol natrhnutý svalový úpon. Vynechal majstrovstvá Európy a účasť na olympiáde si doslova vyprosil. „Musel som vtedy ľuďom na zväze telesnej výchovy sľúbiť, že súťaž dokončím. Hoci aj štvornožky,“ spomína. Odjazdil so zaťatými zubami a kyslíkovou maskou v prestávkach medzi tréningami. „Hodinu po pretekoch sme potom čakali na výsledky pri predpotopnom počítači, veľkom ako autobus, z ktorého vyliezali dlhé listiny.“ Tie však potvrdili skvelý výsledok československého reprezentanta.
Po skončení aktívnej kariéry trénoval v Kanade, ale aj v Česku, kde pred časom pripravoval aj talentovaného Michala Březinu. V Kanade zostala u syna na pamiatku aj strieborná medaila. Dnes si Karol Divín užíva s manželkou zaslúžený dôchodok v Brne.
Anastasia Kuzminová: Z Rusky sa stala Slovenka
Každý si isto pamätá milo sa usmievajúcu blondínku Anastasiu Kuzminovú, ako drží v ruke a následne aj pri ústach dve olympijské medaily – zlatú a striebornú. Bolo to pred štyrmi rokmi na zimnej olympiáde vo Vancouvri a vtedy sa aj tí, ktorí kontroverzne prijímali to, že Ruska nás bude reprezentovať v biatlone, na chvíľu tešili. Z Rusky sa stala Slovenka. Slovensko si aj vďaka nej pripísalo do historických tabuliek dva cenné kovy. 29-ročná rodáčka z ruského Ťumenu síce už predtým uspela na majstrovstvách sveta, no až olympijský úspech ju zviditeľnil viac. Aj pri svojej druhej zimnej olympiáde, na ktorej bude reprezentovať Slovensko, je jednou z najväčších nádejí a najviditeľnejších tvárí. Bola tiež hlavnou aktérkou slávnostného sľubu všetkých slovenských olympionikov do rúk prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Sľúbila za každého športovca z našej výpravy súťaženie v duchu fair-play.
Hoci už od decembra 2008 reprezentuje Slovensko, pretože z ruskej reprezentácie ju vylúčili kvôli materským povinnostiam, podujatie v rodnom Rusku nemá pre ňu srdcovú príchuť. „Narodila som sa na Sibíri, čo je úplne iný ruský región. Soči nie je typické Rusko, takže to nebudem vnímať tak, že sa vraciam domov,“ vysvetľuje Kuzminová, ktorá by podľa odhadov odborníkov mohla obhájiť zlato z minulej olympiády. Veď aj biatlonovú trať, ktorá ju čaká už v pondelok a kam ju podľa sľubov prídu povzbudiť aj naši hokejisti, má vyskúšanú. Už minulý rok v marci obsadila v rýchlostných pretekoch na 7,5 km druhé miesto. „Myslím si, že je to najťažšia trať na svete, ktorá figuruje v kalendári Svetového pohára,“ dodala. Dnes matka čerstvého prváčika žije v Banskej Bystrici a povolaním je policajtka Policajného zboru Slovenskej republiky, zároveň pôsobí tiež ako trénerka biatlonu. V Soči by sa mala stretnúť aj so svojim mladším bratom Antonom Vladimirovičom Šipulinom, ktorý v biatlone reprezentuje Rusko.
Medzi ženami máme však ešte jednu medailistku. V roku 1984 na zimných hrách v Sarajeve nás úspešne v klasickom lyžovaní reprezentovala Gabriela Soukalová, ktorá získala striebro. Už o rok nato skončila s kariérou a začala trénovať. Po rozpade republiky si zvolila české občianstvo, aj keď k jej úspechom sa hlási Slovensko. Dnes jej dcéra Gabriela Soukalová patrí k najväčším nádejam českého biatlonu v Soči.
Igor Liba: Medaila mi naštartovala kariéru
„Najväčšia zmena, ktorú mi priniesla strieborná medaila zo zimnej olympiády v Sarajeve v roku 1984, bola, že sa naštartovala moja profesionálna hokejová kariéra,“ hovorí dnes 53-ročný bývalý hokejový reprezentant Igor Liba. Patrí k tým niekoľkým slovenským hokejistom, ktorí sa môžu pýšiť medailou z olympiády. Práve v osemdesiatych rokoch patril k oporám československej reprezentácie – až stokrát štartoval na majstrovstvách sveta vo Fínsku, v Nemecku, Rusku, Rakúsku a dvakrát aj v samotnom Československu. Čo však bolo cennejšie, boli jeho účasti na olympijskom hokejovom turnaji. Hneď z prvej olympiády v roku 1984 v Sarajeve si doniesol striebro. „Škoda, že sme prehrali s Rusmi, mali sme dobre rozbehnutý zápas,“ konštatuje po rokoch. Nominovali ho však aj v roku 1988 do Calgary a v roku 1992 do Albertville, kde získal s tímom bronz. „Na tých ostatných olympiádach sa nám až tak nedarilo, tá prvá je najpamätnejšia. A na následnú kariéru mám veľa spomienok, aj na NHL, aj na československé zápasy a podobne, veľa je toho,“ spomína Liba s tým, že napríklad chvíľu obýval v NHL izbu aj s Waynom Gretzkym. Bol totiž jeden z mála, ktorému bolo umožnené v roku 1988 ísť legálne do NHL, potom sa však náhle rozhodol odísť. Dnes to považuje za veľkú chybu. Sleduje však naďalej aj zimné olympiády. „Dnes už je to úplne iné, je tam viac policajtov, hráči nemajú až taký pokoj a nie je tam taká atmosféra. Chápem však, prečo je to tak, aj kvôli teroristickým hrozbám v Soči treba viac policajtov a vojakov.“ V súčasnosti sa venuje trénerskej práci, keďže pred dvomi rokmi si v obci Čaňa neďaleko Košíc založil hokejovú akadémiu, kde trénujú malí žiaci vo veku 6 – 15 rokov. „Mám tam prácu na celý deň. Máme chlapcov vo viacerých vekových kategóriách a robím všetko pre to, aby mi akadémia fungovala. A sám si každú stredu zahrám v košickej Steel aréne za ,starých pánov‘, treba sa aj odreagovať,“ dodáva.
Netreba však zabúdať na ďalších hokejistov – medailistov. Cenné kovy vo svojej zbierke mali aj Vladimír Dzurilla, Ladislav Troják, Dušan Pašek, Dárius Rusnák, Róbert Švehla, Jaromír Dragan, František Gregor, Rudolf Tajcnár, Peter Veselovský, Pavol Svitana, Jozef Golonka či Vincent Lukáč.
Rado Židek: Vrcholový šport je za mnou, dnes sa snažím spomaliť
„Tento fakt mi nedá spať už niekoľko rokov,“ odbíja nás so smiechom Rado Židek, keď sa ho pýtame, ako mu preteky v snoubordkrose v Turíne v roku 2006 zmenili život.
Pred pamätnými zimnými olympijskými hrami sa podobne blahosklonne usmievali iní: tí, pred ktorými vtedy 27-ročný športovec odhalil svoju ambíciu skončiť na stupienkoch víťazov. Náš prvý medailista v rámci zimných olympijských hier v ére samostatného Slovenska (a zároveň prvý slovenský športovec, ktorý sa kvalifikoval na zimnú olympiádu v Turíne v individuálnom športe) do Talianska totiž neodlietal ako nádejné želiezko v ohni. Svedčí o tom aj fakt, že až po získanom striebre sa väčšina našincov dozvedela, že nás na olympiáde nejaký snoubordista vôbec reprezentoval.
Rado Židek krátko nato získal aj titul Športovec roka a o pár mesiacov sa z neho stala doslova celebrita: nie však pre svoje snoubordové, ale skôr tanečné a šoumenské schopnosti, ktoré predviedol v tanečnej súťaži Let´s dance.
Táto éra je však už dávno za ním. Žiaľ, nielen tá „celebritná“. Z rozbehnutej športovej dráhy ho katapultoval nešťastný skok v rámci argentínskej letnej prípravy v roku 2008. Skončil sa operáciou, po ktorej sa Židek podľa vlastných slov už nikdy nezotavil. Pred štyrmi rokmi sa napriek silným bolestiam v zranenom kolene pokúsil o kvalifikáciu na ZOH v kanadskom Vancouvri, no zradilo ho rameno.
Kvalifikáciu do Soči už vôbec nezvažoval. „Rany sú však zahojené a som rád, že už nesúťažím,“ hodnotí dnes, hoci dodáva, že bolo veľmi ťažké pripustiť si, že „musí vystúpiť z krásnej bubliny a zapodievať sa zaradením sa do produktívnej činnosti“.
Bývalá svetová päťka v snoubordkrose v rámci Top 10 o pretekaní ešte chvíľu uvažovala v súvislosti s lukostreľbou, čo bol, mimochodom, vôbec prvý šport, do ktorého sa Židek v detstve pustil. No hoci sa stále považuje za súťaživý typ, podobné úvahy definitívne opustil. „Dnes pracujem najmä na tom, aby som sa čo najviac spomalil a upokojil,“ priznáva. To však neznamená, že sa nehýbe. Naopak. Intenzívne sa venuje kiteboardingu, wakeboardingu, paraglajdingu či bicyklovaniu. O plánovanej práci však vyštudovaný operátor nábytkárskej techniky zatiaľ mlčí. No nič nenasvedčuje tomu, že by sa vydával na trénerskú dráhu. Isté je, že situáciu v našom snoubordingu nevidí príliš ružovo – s výnimkou mladučkej Klaudie Medlovej, ktorej sa, žiaľ, do Soči prebojovať nepodarilo.
A možno aj neúčasť našich snoubordistov na tohtoročnej zimnej olympiáde je dôvod, prečo sa ju Rado Židek chystá sledovať len z kresla. „Najviac sa teším na to, ako bude pán Chmelár (František, šéf Slovenského olympijského výboru, pozn. red) komentovať a hodnotiť slovenských športovcov,“ uzatvára so smiechom.
Pavol Hurajt: K biatlonu som sa dostal náhodou
„Chcem sa rozlúčiť so vztýčenou hlavou,“ takto zhodnotil pre HN svoje ambície biatlonista a zároveň jeden z našich najstarších olympijských reprezentantov Pavol Hurajt, ktorý tesne po prílete do Soči tento týždeň oslávil svoje 37. narodeniny.
Tatranec a bronzový medailista z Vancouvru (v kategórii 15 km preteky s hromadným štartom) plánoval svoju športovú kariéru ukončiť už dávnejšie, napokon však neodolal poslednej veľkej výzve. „Musím ešte trochu popracovať na fyzickej kondícii, som o pár sekúnd slabší ako najlepší pretekári. Inak sa cítim celkom dobre,“ komentoval počas predolympijských príprav v talianskom stredisku Ridnaun-Val Ridanna, kde sa trénovalo v tej istej nadmorskej výške, ako je položené aj Soči.
Rodák zo Štrby sa pritom k biatlonu dostal v podstate náhodne. „Trieda, ktorú som ako piatak navštevoval, bola orientovaná na bežecké lyžovanie. V inom prípade by sa pokojne pustil do iného športu,“ vyjadril sa s úsmevom. Rodina ho do ničoho netlačila – okrem neho sa v nej vraj žiadny iný športový talent nevyskytol. Samotnému biatlonu sa začal venovať na prahu dvadsiatky. „Streľba mi už od začiatku išla celkom dobre,“ zhodnotil z odstupu.
Už v mladosti si však popri športe stihol nájsť čas aj na iné aktivity: napríklad brigády v tatranských hoteloch. A práve tie sa mu darí zúročiť. Napriek tomu, že posledné mesiace vkladal prakticky všetky sily do zlepšenia svojich streleckých a lyžiarskych schopností, energia mu zostala aj na udržiavanie pomerne čerstvo postavenej koliby Žerucha v Štrbe, ktorá sa po olympiáde zrejme stane jeho hlavnou pracovnou náplňou. „Človek v mojej pozícii nemá veľmi na výber. Zostáva mi ešte možnosť učiť alebo trénovať,“ tvrdí, pričom z jeho slov vyplýva, že obe tieto možnosti preňho zostávajú otvorené.
Vášnivý milovník bryndzových halušiek sa však v gastronómii celkom našiel a z manažérskej stoličky si veľmi rád občas odskakuje priamo medzi hostí – s poldecákmi či taniermi v ruke. Hlavnou motiváciou bol tiež fakt, že chatu s ubytovaním vlastní aj jeho najväčší športový vzor – biatlonista Ole Einar Björndalen.
A zrejme nik zo Slovákov by nedbal, keby sa mu k nórskej legende podarilo ešte väčšmi priblížiť aj v športovej oblasti. 40-ročný Björndalen má totiž na konte 11 olympijských medailí. O ďalšiu sa pokúsi v Soči. Spolu s Pavlom Hurajtom.