Dokríval som k múriku. Posadil som sa tam. Rukami som si naňho pomaly vyložil jednu nohu. Potom druhú. Následne som proces zopakoval a nohy sa opäť ocitli na zemi, tentoraz na druhej strane prekážky. Opatrne som sa postavil. Ešte 500 metrov a bude cieľ. To už nejako vydržím.
Presne takto vyzeral záver prvej stovky, na ktorú som sa podujal. Pred jej štartom som si v hlave prepočítaval, koľko kilometrov by som dokázal prejsť v kuse za deň. 50? Naľahko hádam hej. 100? To ani náhodou, to sa nedá. „Výborne!“ ozval sa hlas odniekiaľ zvnútra, „tak to musím vyskúšať!“
Skúsil som. Spočiatku všetko pripomínalo bežnú túru – obiehanie pomalších, meniaca sa príroda, ubúdajúce kilometre - 15, 20, 30 kilometrov. Prišiel vytúžený 50. kilometer, konečne! Už je polovica za mnou, cítim sa relatívne dobre, síce si neviem predstaviť, že ešte raz toľko, ale aspoň to už pôjde z kopca. Niekde po 60. kilometri sa zotmelo. Svet sa zúžil na lúč z čelovky, začali sa ozývať kolená, bedrá, chodidlá, lýtka, stehná. Celý človek. Monotónnosť krokov začala byť ubíjajúca. 70. kilometer. Tempo sa spomaľuje, prestávky predlžujú, stále častejšie idem proti bolesti. Skúšam počítať kroky, ale vzápätí to vzdávam. Do cieľa ich ostáva ešte 40-tisíc. Pri tej predstave ma chytá panika.
80. kilometer. Som odpísaný, došli mi všetky sily, krok sa mení na krívanie a čo je horšie, nemám sa kam vrátiť. Najbližšia civilizácia je až v cieli. Začínam si nadávať za svoju trúfalosť a sľubujem si, že takúto hlúposť už nikdy nepodniknem. 90. kilometer. Nie som schopný koncentrovať myšlienky. Prestávam byť pánom svojho tela aj mozgu. Robia si, čo chcú. V hlave sa mi objavujú repetitívne obrazy, ktoré nedokážem ovládať. Takto si predstavujem šialenstvo. Som zaživa uväznený vo svojej mučenej fyzickej schránke a nemôžem s tým nič spraviť.
Prečítajte si aj:
Slováci prepadajú novej vášni. Nachodia pri nej desiatky kilometrov
Stráň dolu kopcom, kolená sa podlamujú od bolesti. Na jej konci múrik, spomínaný v úvode. Už viem, že to dám. Pomocou GPS odpočítavam posledné metre. 230, 224, 213. Vlečú sa. Už vidím cieľ. Telom sa začnú rozlievať endorfíny, ktorých prejavy nemám silu ovplyvniť. Chce sa mi plakať a smiať súčasne. Som v cieli. Zvalím sa na stoličku, zjem teplú polievku, dostanem diplom. A hoci bývam neďaleko, zavolám si taxík. 100 kilometrov, ja som to naozaj dal! Nemôžem tomu uveriť.
A ak mám pravdu povedať, neverím tomu doteraz. Sto kilometrov sa predsa za deň nedá prejsť. Napriek tomu, že sa na týchto „masochistických“ pretekoch zúčastňujem pravidelne už päť rokov, také intenzívne fyzické a psychické vypätie som nikde inde nezažil, ani na maratóne. Takže, ak by vám niekto povedal, že prešiel 100 kilometrov za deň, neverte mu. To sa predsa nedá...