O hrôzach koncentračných táborov toho asi nikdy nebude povedané dosť. Na druhej strane akási suma podstatných vecí už vyrieknutá bola, a to aj v početných umeleckých dielach. Ak chce teda dnes niekto k tejto desivej kapitole dejín niečo ešte dodať, musí, žiaľ, počítať aj s istou otupenosťou publika. Film Saulov syn, ktorý v nedeľu získal Oscara a je už aj v našich kinách, našiel pomerne účinný spôsob, ako byť o niečo viac než „ďalší film o holokauste“. A otupenosť je jedným z jeho ústredných tém.
Prežil v plyne
Maďarský Žid z Užhorodu Saul Auslander je v Osvienčime príslušníkom neslávne presláveného Sonderkommanda, čaty väzňov určených na najstrašnejšie práce a skorú likvidáciu. Saul je nedobrovoľným, ale spoľahlivým článkom v súkolesí masových vrážd. So svojimi spolupracovníkmi sa bezchybne pričiňuje o to, aby všetko prebehlo hladko. Ľudia určení na likvidáciu musia usporiadane a bez podozrenia doraziť do „spŕch“; len čo opustia svoje šatstvo, je na rade šacovanie. Cennosti sa odovzdávajú dozorcom – ale nielen im. V tábore funguje aj iný prepracovaný systém ako nacistický. Sú tu kápovia, ktorí potrebujú mať čím podplácať dozorcov. A je tu hnutie odporu, ktoré plánuje vzburu a útek – aj na to sú potrebné fondy.
Pracovné postupy sú jasné a úsporné, nie je čas ani dôvod na otáľanie či premýšľanie. Hneď ako sa otvorí plynová komora plná mŕtvol, príslušníci Sonderkommanda nahé mŕtve telá rutinným spôsobom odťahujú, aby sa uvoľnilo miesto pre ďalšie. Saul funguje presne a usilovne ako robot zbavený emócií. Do okamihu, než jeho „program“ naruší nečakaná chyba. Jedna z obetí, chlapec, dávku plynu prežila. Chrapčí a jeho telo bojuje o život. Nemecký lekár tú nezrovnalosť vzápätí napraví. Ale v Saulovi sa niečo zlomilo a od tej chvíle majú všetky jeho konania jediný cieľ: dopriať mŕtvemu chlapcovi náležitý pohreb podľa židovských pravidiel.
Kamera na blízku
Divák je donútený doslova zdieľať Saulov uhol pohľadu – kamera je hrdinovi tak blízko, ako je len možné, po celý film sme s ním v najtesnejšom kontakte. Vďaka zvolenému formátu snímka ukazuje vždy len úzky výsek skutočnosti, účinne tak navodzuje krajne znepokojujúci dojem neistoty a nezrozumiteľne organizovaného chaosu, ktorým Saul často akoby zázrakom prepláva. Je to nepríjemný pocit a ťažko sa naň zvyká, ešte ťažšie je však prijať Saulovo vnútorné videnie, pochopiť jeho uvažovanie. Svojou tvrdohlavou túžbou po vykonaní pohrebného rituálu sa totiž úplne vydeľuje zo svojho okolia. Jeho spoluväzni finišujú s prípravou povstania, aj Saul je akosi zapojený, ale vlastne ho táto aktivita vôbec nezaujíma. Zháňa medzi väzňami rabína, presviedča židovského doktora, aby ušetril chlapcovo telo od pitvy a odovzdal ho na tajný pohreb. Svojím konaním na pokraji fanatického šialenstva smrteľne ohrozuje nielen seba, ale aj všetkých ostatných. Snímka tak rozvíja aj tému individuality uprostred davu, práva jednotlivca na vlastné ciele v toku dejín.
Saul dáva zdanlivo nezmyselne prednosť mŕtvemu pred živými, jeho plán sa najprv môže javiť ako úplne iracionálny blud. Postupom času však získava zmysel. V šialených podmienkach, kde už nič ľudské neplatí, je šanca urobiť jednu vec podľa odvekých a nemenných pravidiel možným víťazstvom. Z toho pohľadu si Saul nakoniec počína najrozumnejšie zo všetkých.
Haldy mŕtvol ako normálna vec
Kým Saul obsedantno zabezpečuje pohreb jedného z tisícov chlapcov, ktorý môže (ale nemusí) byť jeho syn, okolo sa dejú veci, aké bývajú zvyčajne stredom pozornosti: masové vraždenie dovedené k apokalyptickým výjavom aj sprisahanecké úsilie vedúce k chystanej vzbure. Tu sa to všetko odohráva zdanlivo v akomsi druhom pláne – sú to udalosti, ktoré pre Saula už nie sú podstatné. Paradoxne však práve týmto odsunutím do „periférneho videnia“ získavajú drastické výjavy novú pôsobivosť. Vyzývajú diváka na reflexiu, do akej miery dokáže on sám desivé skutočnosti vytlačiť na okraj, vnímať haldy mŕtvol len ako „normálne“ súčasť prostredia. A to, samozrejme, nielen vo filme a nielen v minulých érach.
Možno sa ohradiť proti miere autorskej svojvôle, ktorá je v Saulovom synovi pomerne značná. Tiež štylizácia niektorých hrozných obrazov je až príliš snaživo názorná. Ale cieľ poukázať s novou pálčivosťou na skutočnosti, ktoré prerastajú horizont jednej dejinnej éry, je tu splnený spoľahlivo.
Predstaviteľ Saula, Géza Röhrig v HN: Cenu z Cannes si vážim
Je hlavnou hviezdou maďarskej drámy Saulov syn, ktorá zbiera prestížne ocenenia po celom svete a teraz získala aj Oscara. Stvárňuje maďarského Žida Saula, člena osvienčimského Sonderkommanda, ktorý si vytvorí až rodičovský vzťah k telu mŕtveho chlapca. Géza Röhrig v rozhovore Moniky Zavřelovej.
S filmom ste získali Zlatý glóbus, teraz Oscara. Ktoré ocenenie pre vás malo najväčší význam?
Keď sme vyhrali v Cannes, tak to bolo neopísateľné. Je to niečo ako prvá láska. Nikdy na to nezabudnete. A tiež je to európska cena a ja mám k Európe dajako bližšie ako ku všetkému ďalšiemu. Aj napriek tomu, že žijem v New Yorku.
Tam ste sa zároveň stretli s režisérom Lászlóm Nemesom. Čím vás presvedčil, aby ste sa po viac ako 20 rokoch vrátili k herectvu?
Dovtedy som sa živil hlavne písaním. Písal som básne. Keď mi však László poslal scenár, vedel som, že sa chcem na filme podieľať akýmkoľvek možným spôsobom. Pôvodne som mať hrať inú úlohu. Ešte pri čítaných skúškach, ktoré trvali skoro mesiac, som čítal part Abraháma. Potom som však Lászlóvi povedal, že sa na to nehodím, a on si to našťastie uvedomil tiež.
Patríte medzi hercov, ktorí sa do úlohy ponoria a tak trochu zabudnú sami na seba?
Áno. Celých 28 dní natáčania som bol Saulom. Napríklad komunikáciu so svojou manželkou a deťmi som obmedzil na minimum. Našťastie mám veľmi ohľaduplnú rodinu. Určite to nebolo jednoduché, ale zase nie stresujúce. Teda pre mňa. Ale pre režiséra to muselo byť peklo. Pôvodne sme mali dostať 40 dní, lenže sa to kvôli peniazom osekalo.
Navštívil ste v rámci prípravy Osvienčim?
To som nepotreboval. Ja som v Poľsku istý čas študoval a do Osvienčimu som sa niekoľkokrát vydal sám, aby som sa vyrovnal s vlastnou rodinnou minulosťou.
Bola preto pre vás niektorá scéna filmu náročnejšia než ostatné?
Hneď na začiatku filmu je scéna, v ktorej musím telo mŕtveho chlapca odovzdať doktorom. Tú scénu sme nakrúcali niekoľkokrát, pretože ja som to nedokázal. Kŕčovito som ho držal, až mi László musel vysvetliť, že jednoducho musím. Je to tak v scenári. Lenže keď ste otcom štyroch detí, tak si to do toho projektujete. Čo je príšerné.
StoryEditor